V rokoch 1932 – 1937 študoval na ľudovej škole, 1937 – 1945 na gymnáziu v Bratislave. V štúdiu pokračoval v rokoch 1945 – 1947 na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, kde študoval škandinávske jazyky, dejiny umenia a estetiku, neskôr 1947 – 1950 na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (dnes Univerzita Komenského), štúdium ale nedokončil. V rokoch 1949 – 1950 pôsobil ako redaktor časopisu Bojovník, 1950 – 1968 ako pracovník Slovenského a literárneho zastupiteľstva v Bratislave, 1968 –1969 ako dramaturg Štátneho divadla v Košiciach, 1969 – 1971 ako vedúci propagácie Slovartu, 1971 – 1981 dramaturg činohry Slovenského národného divadla v Bratislave. Manželka Emília Obuchová, prekladateľka.

Už ako študent od roku 1943 začal uverejňovať články týkajúce sa ochotníckeho aj profesionálneho divadla, recenzie na divadelné publikácie a hry. Neskôr sa zameriaval výlučne na divadlo. Písal aj odborné príspevky o severských a nemeckých autoroch. Publikoval v periodikách Nové slovo, Práca, Pravda, Predvoj, Film a divadlo, Javisko, Náš film, Naše divadlo, Slovenské divadlo, Slovenský rozhlas a i. Bol dlhoročným spolupracovníkom Večerníka, do ktorého pravidelne prispieval divadelnými recenziami. Spolu s prekladateľom B. Hečkom bol spoluzakladateľom a spoluformovateľom Slovenského divadelného a literárneho zastupiteľstva (dnes Slovenská literárna agentúra) a pričinil sa o budovanie jeho organizačnej štruktúry, nadväzoval kontakty so zahraničnými partnermi. Pre potreby vznikajúcich i už existujúcich profesionálnych a ochotníckych divadiel vydali množstvo domácich i zahraničných dramatických textov, informovali o novinkách a zaujímavostiach. Bol redaktorom Dramaturgického spravodajca, ktorého vydávanie i sám inicioval. Založil edíciu pre dramaturgov – sprievodcu o autoroch a hrách, v rámci ktorej vyšli tituly ako Slovenská dráma (1970), Americká dráma (1971), Maďarská dráma (1972), Poľská dráma (1972), Bulharská dráma (1974), Fínska dráma (1975), Nórska dráma (1975). Napísal viaceré doslovy ku knižným vydaniam drám a takisto bol spoluautorom niekoľkých bibliografických publikácií (Henrich Ibsen a jeho dielo, 1958; August Strindberg. Drámy, 1962; Moderná nemecká dráma, 1967; Svetová dráma v slovenčine, 1968; Klasická rakúska dráma, 1971 a i.). Obuchova prekladateľská a editorská činnosť úzko súvisela s jeho záujmom o divadlo. Prekladal z nemčiny, švédčiny, nórčiny, maďarčiny, a to predovšetkým divadelné hry, ktoré uvádzali všetky profesionálne divadlá na Slovensku, rozhlas aj televízia. Kládol dôraz na sprístupňovanie súdobých autorov, diela viacerých po prvýkrát uviedol do slovenského kontextu. Začínal prekladmi autorov z maďarskej drámy, ako napr. Z. Móricz, G. Thurzó, neskôr F. Karinthy, I. Örkény, Á. Kertész, T. Hámori, K. Szákony a i. Z nemčiny preložil hry autorov J. W. Goetheho, F. Schillera, M. Frischa, F. Dürrenmatta, Ö. von Horvátha. Prvenstvo mu patrí v sprístupňovaní drám nórskeho dramatika H. Ibsena (Nora, 1954; Strašidlá, 1955; Hedda Gablerová, 1956; Divá kačka, 1957; Pani z prímoria, 1958; Opory spoločnosti, 1960 a i.) a zo švédčiny diel A. Strindberga (Otec, 1957; Tanec smrti, 1962; Slečna Júlia, 1967; Erich XIV., 1973 a i.). Išlo o významný edičný čin, mnohé z uvedených drám boli prvýkrát preložené do slovenského jazyka. Jeho doslovy a štúdie uverejnené samostatne alebo v knižných publikáciách, vynikali kvalitou a dôkladnou analytickou prácou.

Ako dramaturg, prekladateľ a člen edičných rád značne ovplyvňoval výber jednotlivých titulov a autorov. V pozícii dramaturga sa snažil presadiť najvýznamnejšie diela súčasnej svetovej drámy a aj diela predstaviteľov modernej klasickej drámy. Za prínos novšej slovenskej drámy považoval jej vymanenie sa z domáceho horizontu a snahu o širšie a hlbšie zovšeobecnenie. V rámci hodnotení predstavení považoval za dôležitú predovšetkým vhodnú režijnú koncepciu, ktorá dokáže priblížiť zložitý text divákovi a zároveň odkrývať myšlienkovú podstatu predlohy a pritom sa nesnaží o svojský výklad a deformovanie autora.