O slovníku

Prečo slovník kritikov? 

Zostaviť a napísať dejiny divadelnej kultúry je záslužná vec. Zaskvejú sa hrubými zväzkami a vyslúžia si pochvalu alebo kritiku. Ale, aby mohlo vzniknúť rozsiahlejšie dielo, treba preštudovať stovky prameňov. Archív, memoárovú literatúru, staré fotoalbumy, vyspovedať pamätníkov, poprečitovať aj dnes už zabudnuté hry od zabudnutých dramatikov. Fakty, údaje sa dajú pozbierať relatívne ľahko. Ale interpretovať ich, nájsť ich vzájomné súvislosti a motívy je už náročnejšie a prácnejšie. V tomto bode bádateľskej snahy nezastupiteľnú úlohu zohrávajú recenzie, referáty či parciálne štúdie, vznikajúce paralelne s javiskovou tvorbou. Ony poskytujú pohľady na konkrétne diela, osobnosti, sezóny či desaťročia. Ale sú erudované, poučné alebo zachytávajú len divácke dojmy z navštívenej premiéry či reprízy? To je otázka, ktorú si musí položiť každý historik divadla a skúmať hodnovernosť publikovaného. Kto boli autori článkov o divadle? Sledovali tvorbu systematicky alebo len sporadicky? Boli len nadšenými divákmi alebo rozhorčenými pisateľmi v prípadoch, ak autor, režisér, herci, výtvarníci netrafili ich vkus či predstavy? Z akých pozícií písali o inscenáciách – akú mali politickú orientáciu, náboženské presvedčenie? Bolo pre nich divadlo iba zábavnou kratochvíľou alebo aktom spoločenského diskurzu, estetickým artefaktom? Uznávali, že divadlo je osobitným umeleckým druhom alebo len na javisku oživenou literatúrou? Bolo v čase vzniku konkrétnych inscenácií živým umením, zrkadlom vyvíjajúcej sa spoločnosti alebo magazínom, rezíduom už dávnejšie objavených postupov, poetík? Odpovedalo na výzvy doby? Na otázky sociálne, mravné, politické, humánne?

Takých otázok je ešte mnoho. Treba na ne hľadať odpovede a triezvo, kriticky, s poznaním širších historických i umenovedných súvislostí. Slovom, musíme vedieť, kto boli tí referenti, recenzenti, informátori, ktorí nám zanechali svedectvá o podobách i hodnotách divadelnej tvorby. Len tak môžeme takýto zdroj prijať za bernú mincu a oprieť sa o ňu pri úvahách vznikajúcich s odstupom času. O to viac, že inscenácia derniérou akoby umiera, aby sa zrodila o čosi neskôr v odlišnej podobe, v inej a novej kontinuite. S iným dramatikom, režisérom, hercami, scénografmi či hudobnými skladateľmi, choreografmi. Preto je v súčasnosti pre nás také dôležité poznať hodnovernosť, presnosť i nezaujatosť či apriórnu zaujatosť už napísaného.

Divadelná kritika či teatrológia v širšom slova zmysle je integrálnou súčasťou divadelnej kultúry každého národa či obdobia. Bez nej by bol obraz tvorivých úsilí hmlistý i pominuteľný. A ak sa pozrieme na hodnoty, ktoré vznikli na javisku a, pochopiteľne, aj za ním, musíme sa rovnako – s nadhľadom i porozumením pre dobové súvislosti – teda kriticky pozerať aj na texty, ktoré vznikali na tému divadla.

Divadelná kritika sa na Slovensku rodila pomaly, s nemalými problémami – ako divadelníctvo samo. Preto musíme čo najdôkladnejšie poznať aj kritiku či jej aktérov. Okrem iného je to aj akt určitej spravodlivosti – veď na nich sa zabúda najrýchlejšie, hoci kládli skromné i záslužnejšie základné kamene tvoriace dielo – stavbu, ktorú nazývame národná divadelná kultúra.

Nuž preto slovník divadelných kritikov.

Vladimír Štefko