V rokoch 1929 – 1936 študoval na gymnáziu v Martine, v rokoch 1936 – 1940 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, odbor slovenský jazyk a nemecký jazyk. V roku 1948 získal na Karlovej univerzite v Prahe doktorát. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania, pôsobil ako hlásateľ Slobodného slovenského vysielača a ako šéfredaktor časopisu Bojovník v Banskej Bystrici. Neskôr v rokoch 1945 – 1948 pracoval na Ministerstve národnej obrany v Prahe, 1948 – 1951 ako dočasný pracovník a vedecký pracovník Ústavu SNP v Banskej Bystrici, 1951 – 1953 ako šéfredaktor periodík Matice slovenskej a 1953 – 1959 šéfredaktor vydavateľstva Osveta v Martine. V roku 1959 bol vo vykonštruovanom procese odsúdený na sedem rokov odňatia slobody za rozvracanie socialistického zriadenia. V rámci politického odmäku v šesťdesiatych rokoch bol v roku 1963 prepustený. Rehabilitácie sa dočkal až v roku 1968, keď bol jeho súdny proces označený za vykonštruovaný. Po rehabilitovaní pôsobil 1963 – 1978 na Strednej ekonomickej škole v Martine ako profesor a zástupca riaditeľa, od roku 1979 až do dôchodku pracoval v MS. Syn Vladimír Oktavec, herec.

F. O. začal publikovať už počas SNP. Literárne, divadelné kritiky a metodické články uverejňoval v časopisoch a denníkoch Slovenské pohľady, Kultúrny život, Slovenské divadlo, Pravda, Práca, Smer, Tvorba, Učiteľské noviny, Osvetová činnosť a i. Je autorom viacerých doslovov a úvodov k domácim aj zahraničným knižným titulom, k vydaniam divadelných hier (P. Karvaš, Š. Králik, N. V. Gogoľ, V. Hurban Vladimírov, A. Jirásek, H. Ibsen a i.). Spolu s R. Vávrom publikoval prácu Slovenské národní povstání (1945). Zostavil publikáciu venovanú SNP Nad Tatrou sa blýska… (1946), ako editor na vydanie pripravil Listy Gustáva K. Zechentera-Laskomerského (1983). Preložil viacero divadelných hier z ruštiny a nemčiny (L. Hellmanová: Líštičky, 1950; L. Rachmanov: Profesor Poležajev, 1951; N. G. Černyševskij: Kto si čo navarí; 1954; B. Brecht: Pušky pani Carrarovej, 1958; V. Katajev: Kvadratúra kruhu, 1959).

Základným otázkam umenia, vzťahu umenia k životu, pomeru obsahu k forme v umení či otázke typickosti, ľudovosti, tendenčnosti a pohľadu na umenie v minulosti sa venoval aj v zbierke esejí Umenie zblízka (1953). Podľa F. O. hodnota umeleckého diela, najmä literárneho, sa meria podľa toho, ako sa umelec vie priblížiť ku skutočnosti a ako umelecky verne ju vo svojom diele zobrazuje. Podobný princíp zvolil aj vo svojich divadelných kritikách, v ktorých hodnotil prácu režiséra, javiskového výtvarníka a herecký prejav v spojitosti s dramatickým textom a jeho autorom, pričom všetky zložky divadelného diela hodnotil vo vzájomnej súvislosti.