Vlastným menom Svetozár Miloslav Hurban. Pochádzal zo slovenského kultúrne a národne uvedomelého prostredia. Bol synom štúrovského národného buditeľa Jozefa Miloslava Hurbana a Anny, rod. Jurkovičovej, tradične považovanej za prvú slovenskú (ochotnícku) herečku, ktorá sa navyše intenzívne angažovala v rozvoji slovenského ochotníckeho divadla. Dramatik Vladimír Hurban Vladimírov bol jeho synovcom.

Po vychodení ľudovej školy v Hlbokom sa zapísal na gymnázium do Modry, ale nakoniec ho absolvoval postupne v Českom Těšíne (1858 – 1861), kde získal záujem o dielo Goetheho, Schillera a Shakespeara. Potom navštevoval školu v rakúskom Oberschützene (1861 – 1863), ako štipendista v nemeckom meste Stendal (1863 – 1866), no maturoval v Banskej Bystrici (1867), kde v tom čase napísal jednodejstvovú frašku Rukavička. V Bratislave v rokoch 1867 až 1870 vyštudoval právnickú akadémiu. Tu sa živo zúčastňoval na činnosti slovensko-srbského študentského spolku Naprej, v rámci ktorého s ochotníckymi divadelnými predstaveniami absolvoval množstvo zájazdov po mestách, ale aj vidieku. Patril medzi najaktívnejších ochotníkov. Ako právnický koncipient potom pôsobil v Trnave, Pešti a Bratislave. Následne začal krátko pôsobiť ako advokát v Skalici, vo Viedni, Bratislave, Námestove a Liptovskom Sv. Mikuláši (1874 – 1878). Patril k čelným predstaviteľom Slovenskej národnej strany. Zachovalo sa, že počas pôsobenia v Trnave účinkoval v inscenácii Palárikovej hry Drotár (1869), z nemčiny preložil dve veselohry (1871) a v nasledujúcom roku bol zvolený do šesťčlenného výboru pre založenie slovenského kočujúceho divadla (projekt sa nezrealizoval).

V uniforme vojaka rakúsko-uhorskej armády sa proti svojej vôli zúčastnil na okupácii Bosny a Hercegoviny v roku 1878, čo ho podnietilo nielen k umeleckej, ale i publicistickej činnosti, pričom prvé kritiky uverejnil už v roku 1868 v Pešťbudínskych vedomostiach. Stal sa redaktorom a šéfredaktorom Národných novín v Turčianskom Sv. Martine (1878 – 1916), nakrátko v spolupráci s M. Š. Ferienčíkom redaktorom časopisu Orol (1878 – 1880), kde v jeho poslednom ročníku bola uverejnená séria úvah o problémoch realizmu Kritické listy, ktoré vo forme fiktívnej korešpondencie viedol s J. Škultétym. Už tu vyslovil názor, že kritika je taká dôležitá ako samotná tvorba. Svoj pobyt v Martine prerušoval častými cestami do zahraničia, najmä do Ruska. V roku 1881 obnovil práve v spolupráci s J. Škultétym časopis Slovenské pohľady, ktorý v rokoch 1882 – 1889 potom i sám redigoval, pričom ho vlastnil až do svojej smrti. Krátkou epizódou jeho novinárskeho života bolo redigovanie časopisu Rodina a život v Martine (1903 – 1904). E. Maróthy-Šoltésovej pomáhal s redigovaním štyroch ročníkov Letopisu Živeny, okrem toho bol i tajomníkom Živeny (1894 – 1916). Za svoju novinársku a redaktorskú činnosť bol viackrát väznený. Vynikal ako pohotový politický a kultúrny publicista s vycibrenou štylistikou, ktorý písal úvodníky, komentáre, glosy, fejtóny, eseje, besednice, prehľady z domáceho i zahraničného politického spravodajstva, kriticky hodnotil diela európskej i domácej produkcie, informoval o kultúrnom dianí doma i vo svete. Aj pre celú jeho umeleckú tvorbu platilo, že mala často publicistický charakter.

Ako básnik a prozaik bol predstaviteľom prvej vlny slovenského literárneho realizmu. Jeho básnická zbierka Tatry a more (1879) predstavuje zlom vo vývine slovenskej poézie. Medzi jeho najvýznamnejšie prózy zasa patria novela Letiace tiene (1883) a romány Suchá ratolesť (1884), resp. Koreň a výhonky (1895 – 1896). Vo svojej kritickej a publicistickej činnosti prezentoval svoje názory na súdobé umenie, kultúru a spoločnosť v duchu konzervatívneho národného programu, ktorého bol sám tvorcom i hovorcom a prostredníctvom ktorého niekoľko desaťročí zásadne a širokospektrálne formoval slovenskú spoločnosť. Umenie vnímal ako priestor manifestácie národnej identity, čo mu však nebránilo ostro vystupovať proti tým, ktorým národné tendencie či morálna účelovosť v dielach (predovšetkým dramatických) stačili na uznanie ich umeleckých kvalít. Jeho estetické názory smerovali ku klasicistickým ideálom. Je vnímaný ako umelecky kontroverzný autor, no vynikajúci kritik, zakladateľ modernej slovenskej literárnej kritiky, ktorá prešla od ideologických (spravidla nacionálnych) k estetickým kritériám. Ako jedna z najvýraznejších osobností slovenskej kultúry a národného života na prelome 19. a 20. storočia je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine.

Divadlo považoval za významný fenomén pre pozdvihnutie národného ducha, preto publicisticky sledoval divadelné podujatia na Slovensku ako recenzent Národných novín. Pravidelne informoval aj o súvekej európskej a slovenskej dramatickej tvorbe, okrem iného sa venoval W. Shakespearovi, J. W. Goethemu, A. P. Čechovovi, F. Schillerovi, H. Ibsenovi, L. N. Tolstému, A. N. Ostrovskému, G. Preissovej a i. Z domácich autorov písal o M. Skačanskom, J. Záborskom, D. Zábojovi Laučekovi, J. Podhradskom a ď.

V začiatkoch svojej novinárskej činnosti si v článku Kritika (Národnie noviny, č. 53/1881) stanovil východiská svojej kritickej činnosti. Samotnú (literárnu) kritiku poňal metaforicky ako tichý, teplý dážď, ktorý zúrodňuje zem, vlaží zrnká, vyvoláva z nich mladé výhonky a pripravuje úrodu. V tomto kontexte vnímal umeleckú (literárnu) tvorbu ako rozsievanie. Ďalej písal, že od kritiky závisí nielen znamenitosť spisby, no i vývin chápavosti u obecenstva. Pod dobrou kritikou rozumel kľúč, ktorý otvára gotické dvere chrámu umenia, a zároveň dobromyseľného interpretátora, ktorý za ruku vedie percipienta umeleckého diela. V neposlednom rade vnímal kritika ako kňaza, ktorý ukazuje národu svätosť idey a osvetľuje najskrytejšie krásy geniálnych diel, čím získava rovnakú zásluhu ako samotná umelecká tvorba. Svoje myšlienky potvrdzoval odvolávaním sa na príklad nemeckej kritickej činnosti Schlegela a Tiecka, vďaka ktorej Anglicko nanovo objavilo Shakespearovu dramatickú tvorbu a bez ktorej by pravdepodobne ostala navždy zabudnutá. Ich zásluhu ako kritikov vyzdvihuje dokonca tvrdením, že Shakespeare by mal po zásluhe spolovice prináležať Nemcom.

V Národných novinách (1889) sa v sérii glos neskôr nazvaných Literárne poznámky zmienil i o potrebe kritiky po tzv. bezkritickom období, keď sa u nás kritická činnosť nepestovala a nerealizovala z národných dôvodov a ohľadov, aby svojím spôsobom neoslabovala beztak živoriacu národnú kultúru. Pod samotnou kritikou rozumel nielen pochválenie alebo pohanenie diela, ale zároveň i jeho rozbor, ocenenie, rozčlenenie, osvetlenie a vysvetlenie. Odmietal tradičný predsudok, že ľahšie je posudzovať tvorbu ako ju tvoriť. Naopak, tvrdil, že dobre posúdiť umelecké dielo je rovnako náročné ako ho dobre urobiť. Kvalitnú kritiku vnímal ako prostriedok podporujúci rast umeleckých hodnôt. Svojou agilnou novinárskou činnosťou podporoval založenie a rozvoj slovenskej (spočiatku predovšetkým literárnej) kritiky, ktorú vnímal ako podmienku pokroku vo vývine národného povedomia a duchovného života.

Z pohľadu celého jeho mnohostranného a rozsiahleho diela sa dramatickej a divadelnej tvorbe venoval len sporadicky, tak v oblasti publicistiky, ako aj vlastnej tvorby. Spolu s otcom sa v roku 1883 zúčastnil na otvorení Národného divadla v Prahe so Smetanovou operou Libuša, čo opísal aj v Národných novinách (Národnie divadlo v Prahe, č. 135/1883; Pražské dojmy, č. 139 – 140/1883). V roku 1888 mu vychádza v edícii Slovenský divadelný ochotník preklad komédie A. I. Paľma Náš druh Nekľužev a neskôr v roku 1895 vydáva v Slovenských pohľadoch i vlastnú hru v troch dejstvách Ratmír, jeho jedinú divadelnú hru v pravom zmysle slova. Je autorom aj niekoľkých ďalších dramatických textov, ktoré sa spravidla spájali so silvestrovskými divadelnými predstaveniami Slovenského spevokolu v Martine (viaceré z nich majú názov Polnočná scéna). V auguste 1899 Slovenský spevokol v Martine uviedol jeho hru Radúz a Mahuliena. Napísal aj libreto k prvému dejstvu opery Vilín pre hudobného skladateľa F. Kafendu (1911), celý text však nikdy nedokončil.