Cesta k tanečnému umeniu rodeného Košičana začala štúdiom hry na harmonike na základnej umeleckej škole. Veľký a ťažký hudobný nástroj mu postupne spôsobil problémy s chrbticou. Východiskom z bolestivých stavov sa stali tanečné tréningy. V roku 1960 vstúpil do folklórneho súboru Čarnica v Košiciach, ktorý viedol J. Karásek. Popri nácvikoch tancov do programu bola aj všeobecná pohybová príprava, ktorej súčasťou boli tréningy techniky klasického tanca. Po absolvovaní štúdia na Strednej priemyselnej škole stavebnej a zememeračskej v Košiciach v roku 1963 odišiel do Bratislavy.

V hlavnom meste vstúpil do umeleckého súboru Lúčnica pod vedením Š. Nosáľa a paralelne študoval na Slovenskej vysokej škole technickej (dnešná Slovenská technická univerzita v Bratislave). Avšak láska k tancu bola silnejšia a štúdium na škole nikdy nedokončil. Na podnet Š. Nosáľa sa v roku 1965 spolu s L. Mayerovou prihlásili na Krajskom osvetovom stredisku a stali sa asistentmi na nácvik skladieb na Spartakiádu pre západné Slovensko a Moravské Slovácko. Pri nácvikoch Nosáľovej choreografie Je nám dvacet (1964 – 1965) sa spoznal s vtedajšími sólistami baletu SND A. Halászom, F. Lojekovou a A. Kinčekovou. Ako asistent choreografie dostal za úlohu celý tanec zaznamenať do písomnej podoby. Záznam vyhotovený v Tyršovom názvosloví odkryl jeho potenciál v oblasti analýzy tanca. Pokračovaním bol zápis tanca Čirčianky. Nosáľ mu odporučil štúdium choreografie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, avšak na prijímacích pohovoroch mu prof. J. Reimoser navrhol študovať špecializáciu divadelná veda – tanečná teória, ktorej štúdium úspešne absolvoval v roku 1971. V roku 2009 získal obhajobou dizertačnej práce na rovnakej škole titul PhD.

V roku 1967 dostal ponuku vytvoriť choreografiu Goralského tanca pre folklórny súbor Gymnik, ktorá na Prvom Československom festivale amatérskych folklórnych súborov v Poprade v roku 1971 získala Cenu za najlepšiu choreografiu. V priebehu nasledujúcich rokov vytvoril choreografie Ruské trojky (1975, US Lúčnica), Debnársky tanec (1975, SĽUK), Šalenice (1977), Po goralski III (1977) Vychodňare (1977), I tak še dá/Bartkoviny (1977, FS Čarnica), Goralský I. (1971), Suita zo Súče (1974, FS Gymnik), Goralský II. (1975, FS Zobor), Ruský tanec a Srbská suita (1974, Štátny súbor pre srbskú ľudovú kultúru v Bautzene, SRN), Banícky tanec (1975, FS Schleife, SRN), pre folklórne skupiny v USA a Kanade (1988, Toronto, Windsor, New York, Pittsburgh, Milwaukee, San Diego, Cleveland, Detroit) a tanečné časti opery Krútňava (1981, Olomouc).

V rokoch 1968 – 1971 pracoval v Osvetovom ústave ako referent pre festival vo Východnej. Nasledovalo ročné pôsobenie na pozícii redaktora vo vydavateľstve Obzor pre časopis Hudba, spev, tanec. Jeho prvá recenzia na baletnú inscenáciu Don Quijote (1970, SND) v choreografii K. Tótha uverejnená nebola. Prvým publikovaným textom je Hosť v balete – rozhovor s F. Jelanianom, arménskym tanečným pedagógom, v Smene v roku 1971. V rozmedzí rokov 1972 až 1974 pôsobil na pozícii dramaturga v Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve, nasledovalo ročné pôsobenie v Štátnom súbore pre srbskú ľudovú kultúru v Bautzene. Po návrate na Slovensko obsadil prvú profesionálnu pozíciu asistenta choreografa v Lúčnici, ktorú vykonával až do roku 1979. V roku 1979 sa skončila aj jeho interpretačná kariéra v Lúčnici, kde dovedna pôsobil ako tanečník šestnásť rokov.

Nasledovalo desaťročie, v ktorom zastával rôzne funkcie: vedúci odborný referent – špecialista na Ministerstve kultúry Slovenskej socialistickej republiky (1979 – 1982), námestník riaditeľa pre umelecko-prevádzkový úsek umeleckej agentúry Slovkoncert (1983 – 1987) a vedúci oddelenia na Zväze slovenských dramatických umelcov (1987 – 1989). Jeho zamestnanie na ministerstve kultúry bez priamej väzby na akékoľvek konkrétne tanečné teleso mu poskytlo profesijnú neutralitu a dostatok priestoru na písanie textov bez toho, aby bol v etickom konflikte záujmov. Vďaka tomu mohol nezaujato reflektovať dianie v ľudovom, klasickom i modernom tanci.

Významnou profesijnou etapou bolo pôsobenie v Slovenskom národnom divadle ako umelecký šéf Baletu SND (1989 – 1995), riaditeľ Baletu SND (1996, 1999 – 2006) a poradca riaditeľa Baletu SND (2006 – 2007). Na vedúcom poste sa riadil predsavzatím o troch bodoch, ktoré si dal pri nástupe do funkcie: uvádzať klasiku, ale nie bratislavskú, uvádzať modernú tvorbu a podporovať a uvádzať pôvodnú baletnú tvorbu. Klasickú tvorbu reprezentovali uvedenia baletov Giselle (1990, ch. A. Alonso), Labutie jazero (1991, ch. R. Avnikjan podľa M. Petipu, L. Ivanova), Spiaca krásavica (2002, ch. B. Juldašev podľa M. Petipu), Bajadéra (2003, ch. R. Avnikjan podľa M. Petipu), Korzár (2005, ch. R. Avnikjan, B. Juldašev podľa M. Petipu) a Sylfida (2005, ch. A. Bournonville). Do repertoáru súboru zaradil moderne ladené choreografie B. Gentyho, E. Freya, L. Vaculíka a P. Šmoka. Pod jeho vedením uviedol Balet SND pôvodné slovenské balety Rasputin (2003, h. H. Leško, ch. J. Ďurovčík), Caligula (2004, h. H. Leško, ch. I. Holováč), Don Juan (2006, h. M. Krajči, ch. I. Holováč), Popolvár (2007, h. A. Popovič, ch. J. Ďurovčík) a detský muzikál Snehulienka a sedem pretekárov (1991, h. V. Patejdl, ch. L. Vaculík).
Pre potreby Baletu SND napísal texty a zostavil bulletiny k inscenáciám V ako Vivaldi (1989), Coppélia (1995), Musica slovaca/Čarodejná láska/Svätenie jari (1996), Romeo a Júlia (2001), Zvonár z Notre Dame (2001), Spiaca krásavica (2002), Bajadéra (2003), Rasputin (2003), Spartakus (2004), Caligula (2004), Korzár (2005), Sylfida (2005), Don Juan (2006) a pripravil dva almanachy Balet SND 1920 – 2000 a Balet SND 1920 – 2003.  Pri príležitosti 80. a 85. výročia Baletu SND vytvoril dramaturgiu bohatých galakoncertov, na ktorých sa zúčastnili sólisti najprestížnejších baletných scén sveta.

Prirodzený záujem o tanečné umenie, nadobudnuté vedomosti a širokospektrálny tanečný rozhľad ho predurčili aj na pedagogickú dráhu. V roku 1980 nastúpil ako pedagóg na Katedru tanečnej tvorby Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU, kde do roku 1989 pôsobil aj ako tajomník katedry. Vyučoval predmety dejiny a teória tanca, dramaturgia baletu, dramaturgia ľudových súborov a estetika tanca. V internom pomere pôsobil na KTT HTF VŠMU až do svojich sedemdesiatich rokov a ako pedagóg predmetu dejiny tanca pokračuje v externom úväzku dodnes. V rokoch 1976 – 1982 vyučoval predmet dejiny tanca v elokovaných triedach na tanečnom oddelení bratislavského Konzervatória a v rokoch 2006 – 2009 na Súkromnom konzervatóriu v Nitre.

Jeho činnosť a pôsobnosť na poli slovenského tanečného umenia je veľmi široká. Pôsobil ako člen odborných porôt na celoštátnych baletných a choreografických súťažiach (1977 – 1995), Medzinárodnej baletnej súťaži vo Viedni (2004), celoslovenských prehliadkach a súťažiach folklórnych súborov. Okrem toho ako dramaturg, scenárista či režisér participoval na Hontianskych slávnostiach (1970) a programoch Folklórnych festivalov vo Východnej Vitajte (1971), Privítanka (2008), 55. uvítanie (2009), Legendy, mýty a spomienky (2008), Jubilujúce folklórne súbory (2009).

Významnou súčasťou jeho angažovanosti na poli tanečnej teórie je bohatá publikačná činnosť. Je autorom 662 menných a 210 vecných hesiel slovenského a svetového tanečného umenia do slovníkov a encyklopédií: Encyklopédia Slovenska (1978), Malá československá encyklopédie (1984 – 87), Encyklopédia dramatických umení Slovenska 1, 2 (1989, 1990), Encyklopaedia Beliana (od roku 1999), Ottova encyklopédia Slovensko A – Ž (2006). Je autorom textov do publikácií LÚČNICA (1978), LÚČNICA (1998), Jubileum Ďuso Kubánka (bulletin SĽUK-u, 1998), Storočnica českého divadla (1983), Slovenské divadlo v XX. storočí (1999), Interferencie priateľov tanca (2008), Podoby slovenského tanečného umenia (2011) a Stručná encyklopédia tanečného umenia (2018).

Počas celej kariéry, ktorá bola prioritne spojená s tancom, aktívne reflektoval tanečné dianie na Slovensku. Je autorom približne 200 recenzií, kritík a komplexných hodnotení vybraných divadelných sezón pre denníky, týždenníky a časopisy Pravda, Smena, Film a divadlo, Hudobný život, Taneční listy a Rytmus a i. V mnohých textoch prekračuje hranicu bežného konštatovania, kladie neraz provokatívne otázky a nebojí sa vysloviť vlastný názor. Jeho recenzie sú odborné, popri základnom hodnotení interpretačných výkonov a opodstatnenia zaradenia inscenácie z dramaturgického pohľadu sa sústreďujú na režijno-choreografické rozbory. Je pravdepodobne jediným slovenským recenzentom, ktorý svojimi textami pokryl všetky tanečné žánre. Do roku 1989 bol dlhoročným spolupracovníkom Divadelného ústavu pre oblasť hodnotenia slovenských baletných súborov.

E. B. pôsobil ako odborný pracovník oddelenia kultúry Magistrátu hlavného mesta SR Bratislava (1996 – 1998), zastával funkcie generálneho riaditeľa sekcie na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky (1998) a vedúceho úradu na MK SR (1999 – 2001). V rokoch 1994 – 2010 bol poslancom Miestneho zastupiteľstva mestskej časti Bratislava – Staré mesto.