Tancu sa začala venovať v detskom tanečnom súbore Malá Diana v Žiline pod vedením H. Bieleschovej. Neskôr prešla do súboru moderného scénického tanca Diana v Žiline pod vedením J. Matejkovej. Súbor aktívne spolupracoval so žilinskými hudobníkmi, divadelníkmi, výtvarníkmi a bol súčasťou silnej umeleckej komunity. Neskôr absolvovala školenia pre vedúcich súborov moderného tanca Národného osvetového centra s celoslovenskou pôsobnosťou pod vedením zakladateľov moderného tanca na Slovensku, akými boli: O. a R. Letenajovci, E. Zahoráková, D. Puobišová, H. Žitňanová atď. Spolu s tanečnicou Z. Láskovou (zakladateľkou Tanečného divadla alternatív – TDA v Žiline) účinkovali v kultovej adaptácii románu Hlava 22 v réžii herca Bábkového divadla P. Hejhala v produkcii Divadla Maják. Jednu sezónu pôsobila v spevohre Divadla Jonáša Záborského Prešove, kde vďaka spolupráci s choreografmi a režisérmi B. Slovákom, J. (Pepom) Starostom, J. Šilanom, J. Dolinským st. spoznávala špecifiká operetného žánru.

Aby sa priblížila k zámeru študovať na Vysokej škole múzických umení teóriu tanca, využila možnosť tancovať v tanečnej zložke VUS-u (Vojenský umelecký súbor) v Bratislave – telese s autorským rukopisom choreografa J. Guotha. Počas štúdia popri zamestnaní mala v ročníku spolužiakov z rôznych súborov a žánrov, ročník tvorili taneční umelci z klasického, folklórneho aj moderného tanca, čo prispelo k získaniu prehľadu a otvoreného pohľadu na tanec, ktorý sa učila vnímať rovnocenne v rámci všetkých jeho štýlov. V rovnakom období spolupracovala s novou nastupujúcou generáciou choreografiek a performeriek súčasného tanca, ako napr. Z. Hájková, M. Poláková, A. Sedlačková a ďalší.

V roku 1994 absolvovala tanečnú vedu na VŠMU v Bratislave, po štúdiu pôsobila ako dramaturgička Českého centra v Bratislave. Paralelne tanečne pôsobila v niekoľkých zoskupeniach a projektoch súčasného tanca, spolupracovala s americkou choreografkou M. Renzi. V deväťdesiatych rokoch bola jednou z najaktívnejších tanečných publicistiek na Slovensku, písala o tanci a divadle pre časopisy na Slovensku i v Čechách: Javisko, Taneční listy, Taneční zóna, Tanec na dosah, Kultúrny život, Medzičas, denníkov Sme, Pravda atď. Stála pri zrode a bola šéfredaktorkou prvého odborného časopisu zameraného na pohybové umenie Tanec (neskôr Salto). Publikačná činnosť E. G. z tohto obdobia je dodnes jedným z najdôležitejších odborných informačných zdrojov o slovenskom tanečnom umení a E. G. sa radí k najcitovanejším autorkám. Časopis Tanec vznikol v roku 1994 z iniciatívy pedagógov KTT VŠMU. Okrem šéfredaktorky E. G. boli členmi redakčnej rady Š. Nosáľ, D. Hubová, A. Pastorová, M. Vojtek, D. Paseková a E. T. Bartko. Časopis vydávalo občianske združenie súboru moderného tanca Bralen pod vedením R. Letenaja, neskôr nadácia BDT/Bratislavského divadla tanca a vydavateľom sa stal R. Meško. Celé deväťdesiate roky boli z pohľadu tanca maximálne intenzívne a E. G. bola aktívnou súčasťou tanečnej komunity. Bola v tíme organizátorov prvého ročníka festivalu Bratislava v pohybe, ktorý sa vo svojich prvých ročníkoch zameriaval na podporu a prezentáciu pôvodnej slovenskej tanečnej tvorby. V rozhovoroch so slovenskými, ale aj zahraničnými tanečnými umelcami dala E. G. nahliadnuť nielen do ich profesionálneho života, predstavila ich aj ako zaujímavých a inšpiratívnych ľudí s podnetnými názormi, vytvorila kontext ich umeleckej tvorby. Vo svojich recenziách presne vystihla potenciál začínajúcich tanečných tvorcov a interpretov, objavila a pomenovala kvality, na ktorých neskôr vybudovali svoju tanečnú kariéru. Písala recenzie na prvé inscenácie prvého profesionálneho súboru súčasného tanca a dato a fyzického divadla Hubris (neskôr Debris), či o premiére prvého zriaďovaného tanečného divadla Štúdio tanca a v rovnakom čase publikovala recenzie na inscenácie prvého súkromného tanečného divadla J. Ďurovčíka a R. Meška, Bratislavského divadla tanca. Pozornosť venovala prvým Site Specific projektom a množstvu ďalších progresívnych projektov, ktoré vznikali pod hlavičkou Asociácie súčasného tanca, ktorú viedla P. Fornayová. Vďaka svojej profesionálnej erudícii dokázala vo svojich recenziách odhaliť talent nastupujúcich generácií tvorcov a venovala pozornosť už ich prvotinám. Napríklad pri recenzii inscenácie Sextet choreografa P. Jaška. V nej presne pomenovala kvality tvorcu a interpretov, ktoré sa neskôr stali značkou ich medzinárodne uznávaného zoskupenia Les Slovak´s.

V rokoch 1998 – 2000 pôsobila ako dramaturgička baletu SND, bola členkou poroty pri udeľovaní Ceny Phillip Morris Kvet baletu. Neskôr pôsobila na edičnom oddelení Divadelného ústavu, kde autorsky a spoluautorsky realizovala edičné a výstavné projekty v oblasti tanca na Slovensku. Témy pre výstavy nachádzala na jednej strane v histórii (monografické výstavy: Stanislav Remar, Marius Petipa, Jozef Zajko, Alica Flachová-Pastorová, Pas de deux/Ikonické baletné páry 20. storočia) na druhej strane to bola napríklad výstava Súčasný tanec vo fotografii, v ktorej zachytila dynamickosť predmileniálneho obdobia v tanečnom umení. V rokoch 2004 – 2010 pôsobila v SND, kde viedla edičné oddelenie centra marketingu, ktorý v tom čase zastrešoval zjednotenie a nastavenie jasnej vizuálnej komunikácie SND po presťahovaní do novej budovy SND. Bola editorkou publikácií vydávaných pod hlavičkou SND (Malé dejiny Hamleta, 2007; Národné, 2008; Bez nich by Hamlet nezomrel – 50 rokov UDD SND, 2009; Súpis repertoáru SND 1920 – 2010), bola šéfredaktorkou časopisu Scéna SND. V rokoch 2010 – 2012 pôsobila v mediálnej spoločnosti Film Europe a naďalej aktívne publikovala o tanci.

V októbri 2011 absolvovala niekoľkotýždňovú študijnú stáž v New Yorku v Spojených štátoch amerických, venovanú tanečnej kritike a teórii tanca. Na tejto stáži využila možnosť navštevovať množstvo tanečných škôl, tanečných štúdií a filmových štúdií zameraných na tanečné filmy, absolvovala stretnutia so šéfredaktormi významných tanečných periodík (napr. Dance magazine). Zúčastnila sa na seminároch venovaných teórii písania tanečnej kritiky a textov o tanci. Nadviazala tu medzinárodné odborné kontakty, ktoré dodnes udržiava.

Je autorkou unikátnej publikácie Súčasný tanec na Slovensku/Contemporary dance. Made in Slovakia (2013, 2017), v ktorej ponúka prehľad o tvorbe slovenských choreografov súčasného tanca. E. G. je spoluautorkou publikácie Dejiny slovenského divadla 2 (2020). V kapitole Tanec 1989 – 2000 sa podrobne venovala premenám slovenského profesionálneho tanca a formujúcim vplyvom v tomto prelomovom období. Vo svojom príspevku vystihla naliehavosť a dynamickosť konfrontácie tanečných umelcov so svetovým tanečným umením po páde železnej opony. Komplexne reflektovala toto obdobie na profesionálnej tanečnej scéne vo všetkých tanečných štýloch, zachytila špecifiká vývoja trendov v jednotlivých divadlách.

Od roku 2012 pôsobí ako dramaturgička Baletu SND a zároveň pokračuje v publikovaní článkov o tanci. Pravidelne prispieva do periodika Portál SND článkami, v ktorých analyzuje inscenácie v repertoári divadla či predstavuje domáce i zahraničné osobnosti tanečného umenia. Niekoľko divadelných sezón bola zostavovateľkou fotografickej publikácie Slovenské národné divadlo vo fotografiách a Ročenka Slovenského národného divadla. V súčasnosti je zodpovednou redaktorkou časopisu TANEC.

Dramaturgicky sa okrem pôvodných inscenácií v SND podieľala na vzniku pôvodnej tanečnej inscenácie A. Petroviča Extáza/Obrazy o nej (balet ND Košice, 2022), ktorá získala ocenenie DOSKY za mimoriadny čin v tanečnom divadle. V novovytvorenom baletnom súbore v Štátnej opere Banská Bystrica dramaturgicky spolupracovala na choreografiách dvojvečera pôvodnej baletnej tvorby 1984 v choreografii H. Vidovej a Dorian Grey choreografa I. Holováča. Dramaturgicky spolupracovala s A. Petrovičom na vzniku komorného diela Parade uvedeného v rámci projektu Fashion Ballet´24 v SND.

Pedagogicky pôsobí na Tanečnej katedre VŠMU v Bratislave a Súkromnom tanečnom konzervatóriu v Liptovskom Hrádku. Svojimi príspevkami pravidelne prispieva do programu tanečného kongresu TANEC.SK, ktorého súčasťou sú aj tanečné sympóziá.

Od októbra 2020 E. G. spolupracuje so Slovenským centrom AICT ako odborná lektorka v novej iniciatíve SMARTheatre, zameranej na výchovu a kultivovanie mladého diváka a motiváciu budúceho profesionálneho divadelného kritika a kritičky, v ktorej zastrešuje vzdelávanie budúcich tanečných profesionálov v odbore teória a kritika tanca.

Tanečné kritiky E. G. vždy vnímala ako odborný pohľad kritika, ktorý pre zobjektívnenie svojho názoru potrebuje čo najväčší prehľad v danej oblasti, znalosť odborných zákonitostí a súvislostí, vnímanie diela v jeho širšom kontexte. Podľa E. G. nestačí len porovnávať dielo s jeho pôvodným konceptom, prípadne ho konfrontovať s vlastnými očakávaniami. Za dôležité považuje v prvom rade načrtnúť realitu diania na javisku a až potom sa pustiť do rozvíjania hodnotiacich komentárov. Za znevažujúce považuje ironické a cynické vyjadrovanie v recenziách. Na druhej strane humor je pre E. G. odľahčujúcim prostriedkom, pomocou ktorého zjemňuje kritickosť odborného názoru, prispieva ku konštruktívnosti kritických postrehov. Vďaka prehľadu o aktuálnom divadelnom dianí, súčasnej i klasickej hudbe či výtvarnom umení oceňuje presahy do divadla, literatúry, filmu, konceptuálneho umenia. Vo svojich recenziách E. G. vyzdvihuje inovatívnosť, autenticitu a objavnosť tvorcov, oceňuje odvahu riskovať pri hľadaní nových výrazových prostriedkov. Zvláštnu pozornosť venuje aj interpretom, sledujúc ich umelecký rast vie presne označiť ich tvorivý vklad do projektov a aj vzájomný obohacujúci vplyv spolupráce s choreografickými osobnosťami. Tanec vníma ako svojbytnú estetickú kategóriu, javiskové umenie plné symboliky a podtextov, rozvíjajúce a kultivujúce vnímanie. Reflektuje ho aj ako abstrakciu pohybu v priestore tvorenú neverbálnymi kódmi. Tanec je pre E. G. okrem estetického prínosu aj nástrojom spoločenskej kritiky a zároveň stimulantom k pozitívnemu a konštruktívnemu náhľadu na bytie vo všeobecnosti. V textoch venovaných špecifikám tanečnej kritiky sa s veľkou starostlivosťou venuje žánrovým, interpretačným a terminologickým osobitostiam tanečného umenia. Vo svojich recenziách dôsledne označuje inscenačnú tradíciu inscenovaných projektov, identifikuje originalitu a zmysluplnosť inovácií. V neposlednom rade zohľadňuje komunikatívnosť či provokatívnosť tanečných inscenácií vo vzťahu k divákovi. Pri hodnoteniach sa neobmedzuje svojimi estetickými preferenciami, dokáže s rešpektom pozitívne hodnotiť aj inscenácie, ktoré sa štýlom zvolených prostriedkov vzďaľujú jej osobnému nastaveniu. Aj vďaka tejto otvorenosti je E. G. schopná plnohodnotne odborne komentovať viacgeneračnú slovenskú tanečnú tvorbu, prirodzene sa pohybovať v sfére klasického umenia aj progresívnych inscenačných experimentov.