Bol žiakom súkromnej baletnej školy G. Schmidtovej-Kedrovičovej, neskôr pokračoval v štúdiu tanca v baletnej škole u E. Fuchsovej-Lehotskej. Absolvoval Tanečné oddelenie Konzervatória v Bratislave (1968) v triede E. Teplej Jaczovej. E. Jaczová ho už počas štúdia motivovala a odborne usmerňovala v jeho záujme o históriu a teóriu tanca. Vďaka nej sa naučil vnímať tanečné umenie komplexne v kontexte iných umeleckých druhov. Svoje interpretačné kvality po štúdiu na konzervatóriu, vďaka výberovému štipendiu, zdokonalil počas štúdia na Leningradskom akademickom choreografickom učilišti A. J. Vaganovovej (1970) v triede S. P. Kuznecova.

Pedagogiku tanca študoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1975) u K. Tótha a M. Halászovej. Od roku 1968 sa stal členom, v rokoch 1974 –1991 sólistom Baletu Slovenského národného divadla. Popri tom v rokoch 1974 – 1975 absolvoval základnú vojenskú službu vo Vojenskom umeleckom súbore v Bratislave. V rokoch 1975 – 1977 prijal angažmán do berlínskej Komische Oper, kde pracoval pod umeleckým vedením T. Schillinga. S tanečným divadlom Komische Oper sa zúčastnil reprezentatívneho zájazdu do Fínska. Po svojom návrate na scéne SND vytvoril mnohé sólové postavy v klasických aj romantických baletných inscenácií Václav (B. G. Asafiev, Bachčisarájská fontána, ch: Jozef Zajko 1973), Martin (A. Dvořák: Slovanské tance, ch: J. Zajko 1973), Sólista ( F. Chopin: Chopiniana, 1981), Bubeník (J. Strauss ml.: Ples kadetov, 1981), Princ Siegried (P. I. Čajkovskij: Labutie jazero, 1985), Princ Luskáčik (P. I. Čajkovskij: Luskáčik, 1981), Pastier (A. I. Chačaturjan: Spartakus, 1981), Sólista (L. Minkus: Paquita, 1986), Frosch (J. Strauss ml.: Netopier, 1987), Andersen (O. Nedbal: Andersen, 1998), a i.

M. V. počas svojej sólistickej kariéry interpretačne inklinoval najmä ku klasickému repertoáru a k lyrickej poetike. Charakterizovala ho vynikajúca tanečná technika, elegancia tanečného gesta a vysoko profesionálna príprava. Výrazná línia jeho interpretačného repertoáru je spojená s moderným baletom 20. storočia vrátane slovenských autorov: Petruška, Kúzelník (Prokofiev: Petruška, ch: J. Dolinský st.1979), Orfeus (Andrašovan: Večný Orfeus, ch: S. Remar1990). Tanečné a výrazové schopnosti M. V. však dokresľujú aj postavy expresívnejšie (Zvonár v Jarreho balete Zvonár z Notre Dame, ch: Karol Tóth 1982; dvojrola Smrť-Salieri v Mozartovej Extáze ducha, ch: R. Balogh 1988) a kreácie výraznejšieho komediálneho rázu (Bubeník v  Straussovom Plese kadetov, ch: J. Zajko1981; Alfréd v baletnej verzii Straussovho Netopiera, ch: K. Tóth 1987; Chlestakov v balete A. B. Čajkovského Revízor, J. Dolinský st. 1987). Počas svojej kariéry sólistu baletu SND spolupracoval so súbormi moderného tanca, hosťoval v ich komponovaných programoch a svojou pedagogickou činnosťou prispieval k ich postupnej profesionalizácii. S baletom SND hosťujúco vystupoval v Maďarsku, Rakúsku, Švajčiarsku, Juhoslávii, Grécku, na Cypre, v Taliansku, Nemecku, Španielsku, na Kanárskych ostrovoch a v Egypte.

S aktívnou tanečnou kariérou M. V. sa prelína a nadväzuje na ňu jeho pedagogická aj publikačná a vedecká činnosť. Pedagogicky pôsobil na VŠMU, stál pri zrode Tanečného konzervatória a bol jedným z prvých pedagógov Hudobnej a tanečnej školy v Bratislave (dnešného Tanečného konzervatória Eva Jaczovej). Na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej pôsobil od roku 1977 ako pedagóg klasického tanca, koncertnej a scénickej praxe, dejín tanca a baletu. Jeho žiaci sa uplatnili na popredných domácich baletných scénach a sú medzi nimi aj sólisti najprestížnejších európskych baletných inštitúcií. Svojich žiakov pripravil na profesiu baletného umelca nielen po technickej interpretačnej stránke, ale motivoval ich k všeobecnému záujmu o umenie v jeho mnohorakých podobách.

V rokoch 1997 – 1998 bol dramaturgom baletu SND a okrem iného bol autorom bulletinov k uvádzaným baletným titulom. Články a odborné štúdie zamerané na problematiku tanca v minulosti, najmä na tanečnú históriu Bratislavy, publikoval vo viacerých domácich a zahraničných periodikách. Ako jeden z mála venoval svoju pozornosť histórii tanca na Slovensku už v časoch rakúsko-uhorskej monarchie. Mapoval tanečné vystúpenia na šľachtických dvoroch, v cirkevných inštitúciách, objavoval tanečných umelcov, ktorí cez svojich žiakov ovplyvnili vývoj profesionálneho tanečného umenia na Slovensku. Vďaka dlhoročnému výskumu sa mu podarilo pre tanečnú mozaiku stredoeurópskeho prostredia objaviť mnohé tanečné osobnosti 18. a 19. storočia, doplniť k nim osobnostný aj inscenačný dokumentačný materiál z múzejných a zo súkromných zbierok. M. V. úzko spolupracuje na európskych projektoch zameraných na toto obdobie, zúčastňuje sa na konferenciách, ktoré toto obohacujúce prelínanie národných kultúr spracúvajú. Je autorom publikácie Terpsichora Istropolitana : tanec v Prešporku 18. storočia (2009), za ktorú získal ocenenie revue Pamiatky a múzeá za rok 2009 a cenu súťaže Slovenská kronika v roku 2012. M. V. túto svoju prácu koncipoval ako regionálnu tanečno-historickú topografiu, v ktorej lokalizuje a opisuje spoločenský život a tanečné udalosti v aristokratických sídlach spolu s profesionálnym tanečným umením v divadlách Prešporka 18. storočia. Podáva tak dôkaz o tom, že tanec bol organickou súčasťou dejín Bratislavy, vytvárajúc domáce tradície slovenského tanečného a baletného umenia.

Jednou z jeho najväčších zásluh je objavenie a etablovanie významnej osobnosti moderného tanca, bratislavského rodáka R. von Labana, v slovenskom prostredí. Precízna teatrologická práca M. K., neúnavné bádanie v budapeštianskych a viedenských divadelných a umeleckých archívoch z neho spravili medzinárodne uznávaného odborníka na témy obsiahnuté v práci a živote tanečného reformátora a inventora tanečného zápisu R. von Labana.

Tanečné interpretačné umenie vníma M. V. v súvislostiach akejsi profesijnej genealógie vystavanej na priamom vplyve pedagógov a tanečných majstrov na baletných umelcov, vo svojich prácach presne identifikuje tieto vetvy interpretačných štýlov, aby ich postupne ukotvil v počiatkoch profesionálneho tanca, v osobe P. Beauchampsa, zakladateľa Académie Royale de Danse v roku 1661. Tento prístup naznačuje komplexnosť nazerania M. V. na tanečné umenie v historicko-spoločenskom kontexte.

Odborné príspevky spracúvajúce históriu tanečného a baletného umenia na Slovensku publikoval nielen v domácich periodikách, ale aj v Čechách a v Maďarsku, pravidelne píše recenzie pre renomované internetové portály. M. V. spracoval témy dejín baletného umenia v publikácii Dejiny slovenského divadla 1 a 2 (2018 a 2020), ktorú v roku 2020 vydal Divadelný ústav. V prvom diele tejto rozsiahlej publikácie M. V. spracoval v dvoch kapitolách dejinný vývoj tanečného divadla do roku 1920 a v rokoch 1920 – 1948. V druhom diele tejto publikácie spracoval vývoj tanečného umenia na Slovensku v dramatickom období rozsahu rokov 1948 – 1971. Vo svojom príspevku ozrejmil faktografiu k mnohým rozporuplným udalostiam a osobnostiam tanečného sveta tohto obdobia. M. V. sa spolupodieľal na trojzväzkovej publikácii vydanej v roku 2024 100 rokov SND, v ktorej sú dejiny našej prvej národnej scény prerozprávané cez rekonštrukciu stovky emblematických inscenácií činohry, opery a baletu.

Už počas svojej kariéry prvého sólistu baletu SND v publikovaných rozhovoroch vnímal a posudzoval svoju interpretačnú prácu v kontexte svetovej inscenačnej tradície baletných titulov. Analyticky pristupoval k jemným štýlovým, výrazovým a technickým interpretačným odtieňom v stvárňovaní baletných postáv.

M. V. svojimi vyhranenými reakciami na recenzie otváral podnetné odborné diskusie, s odvahou konfrontoval svoje umelecké a odborné názory vo verejnom priestore. Poskytol tým podnetný diskurz o význame a úlohe odbornej kritiky. M. V. je zástancom vysokých nárokov na odbornosť hodnotení tanečných výkonov a inscenácií. Kriticky sa vo svojich komentároch vyjadruje k nadužívaniu expresívnych označení a skôr nabáda kritikov a recenzentov k používaniu odbornej terminológie a adekvátnej klasifikácie štýlov. Vo svojich kritikách a recenziách M. V. dôsledne komparatívne spracúva inscenačnú tradíciu jednotlivých baletných titulov, štýlovo ju diferencuje a upozorňuje na úroveň interpretačného zvládnutia technických nuáns jednotlivých baletných postáv. Pozornosť venuje aj adekvátnosti scénického výrazu baletných umelcov v rámci inscenačnej línie, zohľadňujúc pri tom posuny v inovatívnych prístupoch inscenátorov. Vo svojich kritikách venuje pozornosť všetkým inscenačným zložkám: choreograficko-režijnej práci, scénografii, hudobnému naštudovaniu. Pri posudzovaní tanečných výkonov hodnotí vývoj umeleckých kvalít jednotlivých interpretov, potenciál ich profesijného rastu.

M. V. je pravidelným prispievateľom do tanečného časopisu Tanec, v ktorom publikuje najmä články venované histórii tanečného umenia v našom regióne. Cez výskum línie inscenačných dejín odkrýva interpretačné osobnosti, ktoré na našom území pôsobili a cez svojich nasledovateľov ovplyvnili smerovanie tanečného umenia na Slovensku.

Do programu tanečného kongresu Tanec.sk, ktorý každoročne organizuje Centrum výskumu divadla na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, M. V. periodicky prispieva svojimi odbornými štúdiami a analýzami, v rámci ktorých zverejňuje poznatky zo svojho kontinuálneho výskumu tanečných dejín. Do archívu Divadelného ústavu prispel akvizíciami zo svojej súkromnej umenovednej zbierky mnohými unikátnymi artefaktami a špecifickým dokumentačným materiálom. Je častým a obľúbeným konzultantom pri dopĺňaní a ozrejmovaní tanečnej histórie pre kolegov zaoberajúcich sa dejinami a teóriou tanečného umenia.