Maturoval na reálnom gymnáziu v Žiline, bol spolužiakom F. Hoffmanna. Vyštudoval slavistiku a romanistiku na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V rokoch 1929 – 1930 absolvoval študijný pobyt na univerzitách v Paríži a v Štrasburgu. V roku 1931 získal akademický titul doktor filozofie (PhDr.). H. B. pôsobil ako lektor slovenského jazyka v Nantes a v Báčskom Petrovci, neskôr ako profesor na gymnáziu v Banskej Bystrici. Od roku 1930 pracoval ako tajomník Ústredia slovenských ochotníckych divadiel a redaktor časopisu Naše divadlo, od roku 1933 ako referent Jazykového odboru Matice slovenskej a redaktor časopisu Slovenská reč. Od roku 1939 bol správcom Ústavu zahraničných Slovákov, resp. Vedeckej spoločnosti zahraničných Slovákov v Bratislave. V roku 1945 bol H. B. vymenovaný za profesora v odbore slovenská filológia na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (dnes Univerzita Komenského). V marci 1945 emigroval, žil v Rakúsku, Taliansku a nakoniec sa usadil v Nemecku, kde až do svojej smrti pôsobil v benediktínskom kláštore ako knihovník. V rokoch 1930 – 1933 viedol Divadelnú knižnicu ÚSOD-u, kde vďaka nemu vyšlo štrnásť zväzkov dramatických diel slovenských a zahraničných autorov. H. B. patril do zakladateľskej generácie profesionálnych jazykovedcov so širokým kultúrnym dosahom. Bol autorom mnohých jazykovedných, literárnohistorických, teatrologických odborných článkov i recenzií, ktoré publikoval vo viacerých časopisoch (Naše divadlo, Slovenská reč, Náš rod, Slovenské pohľady, Elán, Slovenský národ, Slovák a Národnie noviny). Ako jazykovedca ho zaujímala najmä jazyková stránka divadla a zameral sa na kultúru javiskovej reči. O zdokonalenie správnej výslovnosti javiskovej slovenčiny sa usiloval prostredníctvom viacerých odborných článkov a aktívnou prácou s ochotníkmi. Jeho kritike sa nevyhlo ani Slovenské národné divadlo, negatívne hodnotil najmä repertoár a predstavenia uvádzané v českom jazyku. V recenziách často upozorňoval na čistotu javiskovej reči a k posudzovaniu hereckého prejavu pristupoval veľmi zodpovedne a konštruktívne.
Výberová bibliografia autora:
BARTEK, Henrich. Je kríza aj v ochotníctve u nás? In Naše divadlo, 1930, roč. 3, č. 7, s. 102.
BARTEK, Henrich. Ochotnícke divadlá a literárna reč. In Naše divadlo, 1930, roč. 3, č. 6, s. 93.
BARTEK, Henrich. Divadelná družina ÚSOD. In Naše divadlo, 1931, roč. 4, č. 2, s. 20.
t. Krivá štatistika o zájazde SND. In Národnie noviny, 20. 6. 1931, roč. 62, č. 70, s. 2 – 3.
B. H. Nezabúdajme na herecký dorast. In Naše divadlo, 1931, roč. 4, č. 5 – 6, s. 85.
BARTEK, Henrich. Činohra Slovenského Národného divadla na slovenskom vidieku. In Slovenské pohľady, 1931, roč. 47, č. 6 – 8, s. 501 – 505.
BARTEK, Henrich. Zásady správnej výslovnosti slovenskej. In Naše divadlo, 1936, roč. 9, č. 3 – 4, s. 56.
Výberová literatúra o autorovi:
Biografický lexikón Slovenska I. A – B. Martin : Slovenská národná knižnica, 2002, s. 246 – 247. ISBN 80-89023-16-9.
Henrich Bartek v slovenskej jazykovede a kultúre : súbor štúdií. Bratislava : Post Scriptum, 2017. 290 s. ISBN 978-80-89567-81-2.
Henrich Bartek 1907 – 1986 : zborník z odborného seminára z cyklu Osobnosti Žiliny. Žilina : Krajská knižnica v Žiline, 2017. 24 s. ISBN 978-80-85148-93-0.
KAČALA, Ján. Osobnosti slovenskej jazykovedy v 20. storočí. Martin : Matica slovenská, 2017, s. 42 – 69. ISBN 978-808128-188-4.
ONDREJOVIČ, Slavomír. Slovenský jazykovedec Henrich Bartek (1907 – 1986). I. [časť]. In Slovenská reč, 2001, roč. 66, č. 2, s. 65 – 90.
ONDREJOVIČ, Slavomír. Slovenský jazykovedec Henrich Bartek (1907 – 1986). II. [časť]. In Slovenská reč, 2001, roč. 66, č. 3, s. 129 – 146.
Publikované v roku 2020.
