Po absolvovaní základného a stredoškolského vzdelania v okolí rodiska študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1923 – 1925). V rokoch 1921 – 1922 pôsobil ako učiteľ v Strážku, 1922 – 1923 bol vojakom Československej armády, 1923 učiteľom v Hamri, neskôr pracoval na Zemskom úrade pre vojnových poškodencov v Bratislave, v rokoch 1923 – 1939 bol pracovníkom referátu ministerstva školstva v Bratislave. Od roku 1939 pôsobil v Prahe. V rokoch 1945 – 1946 ako prednosta tlačového referátu Predsedníctva vlády, 1947 – 1948 ako redaktor denníka Národní osvobození v Prahe, 1949 redaktor Lidových novín v Brne, od 1949 pracovník Novinárskeho študijného ústavu v Prahe. J. D. bol dvakrát ženatý – prvá manželka Viktória Hornáková, druhá Vlastimila rod. Havránková. Mal dcéru Miladu a syna Ivara.

Najsúvislejšia stopa divadelnej recenzentskej činnosti J. D. na Slovensku vedie do Robotníckych novín. Objavuje sa informácia, že v rozpätí rokov 1924 – 1938 tu pôsobil ako vedúci kultúrnej rubriky, v dostupných bibliografických záznamoch však prevládajú odkazy na jeho články z tridsiatych rokov. S menom J. D. sa spája viacero pseudonymov a šifier. V Robotníckych novinách používal skratku Jdv. a Jovan (ako autor epigramov). V súvislosti s jeho literárnou tvorbou sa spomínajú tiež spoločné pseudonymy s básnikom, esejistom, redaktorom a prekladateľom F. Halasom (1901 – 1949): F. J. Pultík, F. J. Džbánek, T. Šerif, J. Škamna, ktoré sú ale na viacerých miestach uvedené pri osobnosti F. Halas, nie pri osobnosti J. D.

Vo svojich článkoch sa J. D. zameriaval na širší kultúrny okruh – venoval sa literatúre, divadlu, filmu, umeleckým súťažiam, oceneniam aj spoločensko-politickým témam. Uverejňoval oznamy, komentáre aj recenzie diel. V divadelne orientovaných textoch sa logicky sústredil najmä na kultúrny život Bratislavy, činnosť a dramaturgiu Slovenského národného divadla (predovšetkým na jeho činohernú tvorbu), hosťovanie zahraničných divadiel a jednotlivých umelcov. Okrajovo dokumentoval znovuotvorenie Východoslovenského divadla v Košiciach, zájazdovú činnosť SND, ochotníkov (najmä predstavenia v SND).

Už v krátkych novinových recenziách je čitateľné literárne zázemie J. D. Bol autorom poézie, prózy a reportážnych diel. Jeho literárna tvorba zahŕňa zbierky básní Za domovem (1927), Severská balada (1932), Balada o ohnivé smrti (1932), Cesta k lidem (1934); tvorbu pre mládež Bloudění severem (1941), Pět hastrmanů (1942), Od moří i řek: povídky o hastrmanech (1943), Strejdova povídačka (1946), príbeh Hastrman Ivan (1947), Hoši z ratejny (1955), Hastrmani (1958); prózu Hastrmanice (1943); cestopis K severu (1930); štúdiu Dva mezi námi (1940), zborník korešpondencie Čtení o Mahenovi a Těsnohlídkovi (1941); antológie slovenských básnikov Výkriky (1932, zostavovateľ spoločne s F. Komzalom), Tvář mladého Slovenska (1933), publikáciu Slovenská politika včera a dnes (1947), publikáciu súbornej korešpondencie s P. Jilemnickým Přátelské listy Petra Jilemnického (1954), ktorú zostavil.

Významnú časť divadelných recenzií J. D. tvoril opis deja drámy, úvahy nad témami a ideami diela, tiež formálna analýza predlohy a jej zaradenie do súdobého literárneho kontextu – nešlo však o jediné kritérium jeho hodnotenia. Recenzent apeloval na aktuálnosť tém a dramaturgický výber predlohy, pri hodnotení ktorých sa objavoval politizujúci postoj.

V hodnotení scénickej podoby diela sa zameriaval predovšetkým na réžiu, hereckú interpretáciu, vo výtvarne prieraznejších inscenáciách aj riešenie scény. Venoval pozornosť výslovnosti hercov, tempu, celkovej atmosfére predstavenia (hodnotil návštevnosť predstavení a reakcie publika), zdôrazňoval nevyhnutnosť súhry scénických komponentov a interpretácie. Miera analytickosti recenzií J. D. logicky závisí od rozsahu jednotlivých článkov. Pri charakteristike herectva si niekedy vystačil s prívlastkami a opisom postavy. Inokedy hlbšie analyzoval výkony jednotlivých hercov, ktoré vnímal v kontexte ich tvorby. Javiskovú postavu vnímal ako výsledok režijno-hereckej spolupráce, pretože režisér mal podľa neho podnecovať na tvorivú činnosť.

Postupne sa okrem otázok umeleckej produkcie a dramaturgie divadla venoval čoraz viac aj témam samotnej prevádzky a financovania divadla, komentoval technické a personálne zmeny, technické vybavenie SND, nezdráhal sa vedeniu divadla navrhovať riešenia (za ktoré si, samozrejme, vyslúžil kritiku). Opakovane upozorňoval na výšku subvencií divadla, pripomínal ceny divadelných vstupeniek a priamo kritizoval nielen tvorbu operetného súboru, ale samotnú jeho existenciu.

J. D. inklinoval k umelecky výbojnejším inscenáciám českej činohry SND, ale neprehliadal ani úspechy slovenskej činohry. Jeho prevažne pozitívne hodnotenia tvorby režiséra V. Šulca si však s odstupom časom vyslúžili aj prívlastok „nekriticky obdivné“.¹

Bol jednoznačným priaznivcom českej avantgardnej scény, v Bratislave hosťujúceho Osvobozeného divadla a tvorby E. F. Buriana. Najmä politicky angažované diela Voskovca a Wericha si u kritika a novinára J. D., ktorý svoj ostrý tón uplatňoval aj na odsúdenie nastupujúceho fašizmu, vyslúžili uznanie.

Okrem vyššie spomenutých prispieval a spolupracoval s množstvom ďalších periodík, napr. Čin, DAV, Index, Literární noviny, Mladé Slovensko, Nový hlas, Nový život, Panoráma, Právo lidu, Rozhledy, Slovenský denník, Stan a iné. Z ďalších publicistických aktivít J. D., z dlhodobých spoluprác s periodikami aj z vlastnej tvorby je zrejmá ľavicová politická orientácia, ktorá sa prejavila aj v jeho divadelnokritickej činnosti. Vo svojich vyjadreniach brojil proti prejavom „meštiactva“ (zdôrazňoval pri analýze predlohy), uvažoval o nárokoch a požiadavkách príslušníkov tzv. robotníckej triedy na umenie, ale aj apeloval na čitateľov a nabádal ich na návštevu divadla.

J. D. svoje názory prezentoval veľmi otvorene, často aj ostrým slovníkom, nevyhol sa ani príkrym hodnoteniam (ani predpremiérovým dohadom). Nie je preto prekvapením, že si za svoj štýl vyslúžil nejednu kritiku a v súvislosti so značkou, ktorú používal (Jdv.), dostal prezývku jedovatý. Rozsahom tém a samotnej publicistickej a recenzentskej činnosti ale podstatne prispel k zdokumentovaniu súdobého kultúrneho diania.

Od roku 1939 pôsobil J. D. v Prahe. Po odchode zo Slovenska sa podľa dostupných zdrojov venoval prevažne literárnej tvorbe a publicistike.

1. MITTELMANN-DEDINSKÝ, Viktor Šulc : cesta režiséra, 1984, s. 103.