V rokoch 1905 – 1908 navštevoval miestnu ľudovú školu vo Valaskej, ktorú ukončil v Banskej Štiavnici o rok neskôr. Počas štúdií na klasickom gymnáziu vo Vacove (1909 – 1917) si osvojil cudzie jazyky (latinčinu, maďarčinu, nemčinu), zbieral ľudové piesne z Horehronia a prehĺbil svoj záujem o technické náuky. V rokoch 1917 – 1919 študoval polytechniku v Budapešti, kde bol aj členom Slovenského spolku. V roku 1920 sa popri štúdiu techniky v Brne (1920 – 1923) prihlásil na vojenskom veliteľstve na dobrovoľnícku vojenskú službu ako reakcia na maďarský vojenský vpád na Slovensko v lete 1919. Okrem toho bol členom spolkov Kriváň, Moravan, Jednota filozofická a Tatran, zredigoval Pamätník slovenského študentstva (1922) a Pamätnicu Spolku slovenských akademikov „Tatran“ (1923), venoval sa jazykovednému bádaniu. Lingvistické a kultúrno-historické záujmy ho napokon priviedli v roku 1924 na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde študoval históriu, filológiu a filozofiu, a to s niekoľkými prerušeniami a prechodnými zamestnaniami do roku 1934. Ako študent organizoval kultúrne podujatia, dával súkromné lekcie klavíra a v roku 1924 ho zvolili za člena Odboru pre technické názvoslovie v Bratislave. V roku 1940 obhájil titul PhDr., 1943 doc., 1956 CSc.

V súradniciach vedeckej, umeleckej a organizačnej činnosti reprezentuje A. A. B. mnohorozmerný záujem. V rokoch 1928 – 1930 pracoval najskôr v učtárni, potom v knižnici a archíve Krajinského úradu v Bratislave. O rok neskôr zastával pozíciu hudobného a kultúrneho referenta v denníku Slovák, no po pár mesiacoch ho prepustili. V rokoch 1932 – 1938 pôsobil ako tajomník, bibliotekár, archivár Literárno-vedeckého odboru Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Po založení Osvaldovho múzea v roku 1934 bol A. A. B. kustódom jeho muzeálnych zbierok. V rokoch 1938 – 1971 pôsobil v Matici slovenskej v Martine ako bibliotekár, člen a funkcionár matičného jazykovedného, literárneho a historického odboru. V rokoch 1941 – 1942 sa zaslúžil o prinavrátenie staromatičných knižných a archívnych zbierok, ktoré boli po zatvorení Matice slovenskej odvezené do Nitry a Budapešti. Vo funkcii člena Komisie pre právnu terminológiu pri Ministerstve pravosúdia (1940), výkonného tajomníka Slovenskej bibliografickej spoločnosti (1941), podpredsedu Slovenskej jazykovednej spoločnosti (1943), správcu Slovenskej národnej knižnice (1945) a prvého predsedu Zväzu slovenských knihovníkov (1946) sa zaslúžil o organizovanie a rozvoj bibliografického a knihovedného výskumu i praktickej činnosti v týchto oblastiach. V rokoch 1941 – 1954 viedol bibliotéku MS, 1954 – 1960 Literárny archív, v ktorom od začiatku šesťdesiatych rokov zotrval pre politickú perzekúciu už len ako vedecký pracovník, a to až do odchodu do dôchodku. A. A. B. bol členom a funkcionárom viacerých vedeckých odborov, pracoval v knihovníckych, bibliografických, múzejníckych a archívnických spolkoch a orgánoch. Je tvorcom modernej koncepcie Slovenskej národnej knižnice. Bol majiteľom najväčšej osobnej knižnice 20. storočia, v ktorej sa odráža široká škála záujmov histórie, dejín literatúry, filológie, výtvarného, ľudového, hudobného i divadelného umenia. Pôsobil na poli vedeckom, organizačnom a umeleckom. Celý život sa venoval hudbe, komponoval početné klavírne skladby, rečovo upravil a pomáhal zostaviť Jednotný katolícky spevník (1937). Na základe dôkladnej znalosti jazykovednej problematiky sa v rokoch 1939 – 1940 zúčastnil na spracovaní a vydaní opravených Pravidiel slovenského pravopisu. V rokoch 1943 – 1949 externe prednášal dejiny staršej slovenskej literatúry na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (od roku 1954 opäť pod názvom Univerzita Komenského), príležitostne viedol verejné literárne prednášky v slovenských i českých mestách.

Ako publicista sa spočiatku venoval jazykovednému výskumu. V početných vedeckých štúdiách a príspevkoch priniesol syntetický pohľad na národný vývoj Slovákov, formuloval terminológiu i filozofiu knihovedy ako samostatnej vednej disciplíny. Venoval sa biografickým portrétom významných osobností z rôznych oblastí (sv. Gorazd, A. Bernolák, J. Palkovič, Š. Moyzes, B. Magin, F. Liszt, B. Bartók a i.). Publikoval v periodikách Vatra (1924 – 1925), Slovák (od 1924), Slovenský národ (1925 – 1926), Rozvoj (od 1927), Budúcnosť (1928), Pero (1932), Sborník literárno-vedeckého odboru Spolku sv. Vojtecha (1935 – 1939), Bratislava (1935), Nové Slovensko (1937 – 1938), Slovenský hlas (1938), Sborník Matice slovenskej (1939), Slovensko (od 1939), Slovenská obroda (1940), Slovenský typograf (1940 – 1941), Slovenská reč (od 1942), Rok Matice slovenskej (1943 – 1949), Obežník Slovenskej národnej knižnice (1943 – 1944), Slovenská bibliografia (1944, 1947), Slovenská národná knižnica (1944 – 1957). Bol redaktorom časopisu Kultúra (1932 – 1934), Plameň (1934 – 1936) a Múzea F. R. Osvalda v Spolku sv. Vojtecha v Trnave (1934 – 1938).

Svoje umelecké reflexie uverejňoval v Kultúrnom živote, Slovenských pohľadoch, Hudobnovedných štúdiách, Literárnom archíve či v časopise Hudba, spev, tanec. Viaceré jeho články pretlačili v Amerike (napr. Jednota, Slovák v Amerike, Slovenské noviny, The Slovak Rewiew) a v Česku (Knihovna). V rokoch 1925 – 1931 písal kritiky a bibliograficko-teoretické referáty o sólových, zborových a symfonických koncertoch. Bol znalcom hudobného diela F. Liszta a B. Bartóka, o ktorých napísal niekoľko rozsiahlych štúdií. V denníku Slovák publikoval dve úvahy o celkových schematických obrazoch hudobného vývoja na základe duchovných a umeleckých kategórii, čím zostavil všeobecne platnú schému pre evolučné epochy hudobnej tvorby: klasicizmus – romantizmus – expresionizmus. Začiatkom tridsiatych rokov začal písať články a reportáže aj o výtvarných a divadelných udalostiach. Obšírne referoval o operných, operetných a baletných dielach na scéne Slovenského národného divadla, a to domácich, hosťujúcich alebo zahraničných predstaveniach. S vecnou a historickou podstatou zverejňoval hudobno-estetický rozbor diela, údaje o autorovi a referát o účinkujúcich. Špeciálne sa zaujímal o nemeckojazyčné a maďarské operné prostredie, informoval aj o kultúrnych aktivitách amerických Slovákov. V mnohých kritikách sa negatívne vyjadroval o manažérsko-dramaturgickom smerovaní SND a jeho umeleckých záujmoch, vedenie divadla kritizoval za znevažovanie kresťanských a duchovných hodnôt umenia a nedostatočne rozvinutý nečinoherný program sezón.