V rokoch 1931 – 1939 navštevoval gymnázium v Bratislave, 1939 – 1943 študoval slovenčinu a nemčinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (dnes Univerzita Komenského), štúdium ukončil získaním titulu PhDr. V rokoch 1942 – 1949 pracoval v Matici slovenskej v Martine. V rokoch 1942 – 1943 ako redaktor jej časopisu Slovensko a v rokoch 1945 – 1949 ako redaktor časopisu Slovenské pohľady. Súčasne v sezóne 1945/1946 pôsobil ako dramaturg Slovenského komorného divadla v Martine. Rady Matice slovenskej opustil pre spolitizovanie prostredia ako prvý. V rokoch 1949 – 1975 pôsobil ako pedagóg na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (v roku 1951 doc., 1958 prof., 1972 CSc., 1973 DrSc., 1962 – 1966 prorektor, 1972 – 1975 dekan Divadelnej fakulty VŠMU). Pre nezhody s vedením napokon zanechal svoje pedagogické pôsobenie na VŠMU a v rokoch 1975 – 1986 pracoval ako vedecký pracovník v Literárnovednom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave (od roku 1986 ako konzultant).

Od študentských čias sa zaoberal dramatickou literatúrou a profesionálnym divadlom. Začínal ako kritik. Do periodík Slovák, Politika, Slovenské pohľady, Elán, Slovensko, Gardista písal o predstaveniach činohry Slovenského národného divadla. Ako poslucháč prof. J. Mukařovského aplikoval v rozsiahlejších kritických statiach štruktúrnu metódu na estetickú analýzu javiskového diela, ktoré reflektoval v komplexných súvzťažnostiach zložiek. K takému prístupu ho viedli najmä avantgardné réžie J. Jamnického v období vojnového štátu (Hra lásky a náhody, 1940; Štyria, 1942), ktorého tvorbu celkovo oceňoval ako vývinovo progresívnu aj spoločensky závažnú (Rozbitý džbán, 1943; Wiliam Tell, 1942; Zdravý nemocný, 1943). Pozitívne hodnotil aj viaceré inscenácie J. Borodáča (Antigona, 1940; Marína Havranová, 1941). Po vojne vydal niektoré kritiky knižne v súbore esejí Divadelné zápisky (1947).

Krátko po etablovaní sa na poli divadelnej kritiky vykročil v stopách svojho učiteľa, literárneho historika prof. A. Mráza na dráhu divadelného historika monografiou Náčrt dejín slovenského divadla (1948), v ktorej píše o dvoch inscenačných štýloch, realistickom a štylizačnom, pričom ten druhý hodnotí ako progresívnejší. Spomínanú monografiu, ktorej A. Bagar vyčítal začiatočnícke nedostatky, neskôr rozpracoval do podoby syntetického diela Kapitoly z dejín slovenského divadla (1953).

Z. R. sa ako erudovaný teatrológ, ovládajúci viacero cudzích jazykov, významným vkladom zaslúžil o vybudovanie profesionálnych východísk pre všetky odvetvia divadelnej vedy. Po boku R. Mrliana a P. Karvaša kládol základy slovenského divadelného štrukturalizmu. Upozornil na seba štúdiami Forma a funkcia dialógu v súčasnej slovenskej dráme (Literárnohistorický sborník, č. 2/1944) a najmä komplexnou a systematickou štúdiou Znak v umeleckej výstavbe diela (Slovo a tvar, č. 4/1948). Štrukturalizmu ostal verný aj v práci K charakteru štúrovskej drámy (1947).

Po februárovom prevrate roku 1948 si Z. R. získala politika Komunistickej strany Československa a ideológia marxizmu-leninizmu. Znamenalo to pre neho zrieknuť sa štrukturalizmu a hájiť doktrínu socialistického realizmu. Bol menovaný za predsedu Dramaturgickej komisie Divadelnej a dramaturgickej rady, ktorá spolu s Divadelnou a propagačnou komisiou v zmysle nového divadelného zákona fungovala ako prevodová páka socialistickej kultúrnej politiky. V náplni práce mal sledovanie korektnosti plnenia zásad doktríny a predpísaného zloženia repertoárov slovenských divadiel. Funkcia ho stavala pred rad strategických výziev (rozhodovanie o inscenovateľnosti titulu), ale aj kontroverzných situácií (polemiky okolo dramatického kánonu). Vo funkcii, ako aj v odborných publikáciách sa prejavil ako lojálny občan, ktorý sa stotožnil s učením o dominantnosti idey nad formou (tvarom) v umení. Prehrešky voči technike drámy však neprepačoval. Názor, že najdôležitejším komponentom diela je myšlienka, ktorá generuje všetko ostatné, predostrel Z. R. vo viacerých statiach v Slovenských pohľadoch už pred prevratom a obsiahlo obhajoval v referáte o hosťovaní Ochlopkovovho súboru v Bratislave roku 1949. Uvedomoval si pritom, že obsah myšlienky je limitovaný ideológiou. V referáte poukázal na rozmanitosť prostriedkov a diferencovanosť postupov a javiskových štýlov, ktoré si pre každú myšlienku Ochlopkovovo inscenačné umenie adekvátne volilo. Ďalší vývoj divadelného umenia na Slovensku, uberajúci sa uniformne jedinou umelecky neinvenčnou cestou, si však z tohto sovietskeho príkladu vzal málo poučenia, ba dokonca akoby žiadne.

Oficiálnej ideológii podriadil Z. R. v prvej polovici päťdesiatych rokov aj svoj pohľad na dejiny slovenského divadla. Rozvíjal naďalej binárnu schému o dvoch inscenačných štýloch, realistickom a štylizačnom, ale v opačnom garde. Tentoraz uprednostnil borodáčovskú realistickú líniu a na druhej strane kriticky prehodnocoval avantgardno-modernistickú líniu tvorby J. Jamnického, ktorá bola oficiálne vyhlásená za formalistickú.

Prvým knižným titulom, v ktorom sa už zmena názorovej orientácie oficiálnej divadelnej obce manifestovala, bol zborník k šesťdesiatym narodeninám J. Borodáča V službách slovenského divadla (1952), ktorý Z. R. redigoval spolu s Dr. R. Mrlianom. Vo vlastnom príspevku Ján Borodáč a slovenské profesionálne divadlo uplatnil profesionálne zrelý historicko-teoretický prístup a spojil ho so subtílnym skúmaním politickej korektnosti ideologických postojov nielen samého režiséra, ale aj jeho dobových hodnotiteľov. Daň dobe splatil aj prácou Kapitoly z dejín slovenského divadla (1953) a monografiou venovanou zakladateľským činom J. Borodáča Boj slovenského divadla o realizmus (1954) s podtitulom Z dejín slovenského činoherného umenia v Bratislave v rokoch 1920 – 1938. V druhej z menovaných prác rozvinul osvojený interpretačno-hodnotiaci model do rozsiahlej materiálovo fundovanej knižnej publikácie. V nej tvorbu otca-zakladateľa situoval v kontexte vývinových periód a umeleckých smerovaní SND so zameraním sa na niektoré jeho kľúčové inscenácie (najmä aktualizačného Najdúcha z roku 1935, ktorého predstavil ako reprezentatívny prípad protirečenia pokrokových a vlasteneckých úsilí činohry tých čias). Najsilnejšie polemizoval s komunistickou kritikou konca tridsiatych rokov reprezentovanou nadrealistami M. Považanom a M. M. Dedinským a uverejňovanou v komunistickom periodiku Slovenské zvesti. Ich výhrady voči Borodáčovmu typu realizmu považoval za neopodstatnené a oceňoval, že sa Borodáč nedal pomýliť vo svojej línii takýmito hlasmi kritiky. Na okraj treba podotknúť, že nadrealizmus spolu so štrukturalizmom boli vtedy už na indexe.

V historických prácach sa Z. R. neubránil politicko-ideologickým tlakom a dejiny podával tendenčne. Obeťami podobnej historiografie sa stali viaceré osobnosti, ktoré sledovali postrealistické kánony (V. Šulc, F. Hoffmann, J. Jamnický). Užitočnejšie sú z tohto obdobia jeho doslovy k súborným vydaniam hier J. Chalupku (Výber z diela II., 1954) a veselohrám J. Palárika (Veselohry a divadelné prejavy, 1955). Neskôr ich diela zaradil do stredoeurópskeho kontextu priekopníckou komparatívnou publikáciou Slovenskí klasickí dramatici 19. storočia a inonárodná dráma (1975), ktorá ostane jeho najtrvácnejšou prácou.

Po XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu sa mladšia skupina kritikov začala polemicky stavať k výkonom predchodcov a volala po dogmatizmom nezaťaženej pravdivej interpretácii dejín divadla. V rozbehnutom trende uvoľňovania myslenia napísal Z. R. prvú štúdiu rehabilitujúcu dielo J. Jamnického (štúdia K profilu režiséra Jána Jamnického publikovaná v časopise Divadlo, č. 5/1959). Zväz slovenských divadelných umelcov na vyjasnenie problematiky dňa 16. decembra 1963 zorganizoval diskusiu za prítomnosti dotknutých aktérov inkriminovaného obdobia A. Bagara, J. Borodáča, M. Gregora, M. Hubu, R. Mrliana, Z. Rampáka, J. Roznera a predstaviteľov mladej generácie kritikov L. Lajchu, S. Vrbku, L. Čavojského, E. Lehutu, ako aj  samotného J. Jamnického. Najvecnejšie situáciu charakterizoval E. Lehuta, keď konštatoval, že nejde iba o rehabilitáciu osoby, ale o problematiku celého slovenského profesionálneho divadla a jeho perspektív.

V trende uvoľňovania šesťdesiatych rokov sa Z. R. podieľal na výskume najnovších dejín, z ktorého vzišlo kolektívne dielo M. Mikolu, Z. Rampáka a R. Mrliana Dvadsať rokov slovenského činoherného divadla (1966), reinterpretujúce vývin v slovenskej činohre. od roku 1945 – 1965. Napísal tiež tri časopisecké štúdie preukazujúce jeho teatrologickú komplexnosť.

V prvej z nich Z problematiky divadelnej kritiky (Slovenské divadlo, č. 2/1968), ako nie raz počas svojej kariéry, pozornosť venoval historickému vývinu slovenskej divadelnej kritiky na ceste profesionalizácie. V štúdii Štrukturalizmus a divadlo (Slovenské divadlo, č. 4/1967) hľadal v duchu dobového trendu a v súlade s inými spoločenskovednými a umenovednými disciplínami prieniky s marxizmom. Opieral sa pri tom o práce J. Mukařovského, ktoré znamenali prekročenie úzkych hraníc pôvodnej štrukturalistickej metódy smerom k sociológii a spoločenskému významu umenia, a ktorý dospel k záveru, že v kľúčových princípoch štrukturalistickej estetiky treba vidieť objektívnu teoretickú kvalitu stavebných kameňov estetiky marxistickej (Studie z estetiky, 1971). V nasledujúcej štúdii Z problematiky divadelnej kritiky (Slovenské divadlo, č. 2/1968) Z. R. fundovane systemizuje kritiku všeobecne, aby sa v ďalšom kroku venoval jej špecifickosti a autonómnosti najmä na pozadí hodnotenia literatúry. Divadelná kritika predstavuje vždy komplex súdov o jednotlivých zložkách, čo si vyžaduje špecialistu istého univerzálneho vzdelania i zvláštnej duševnej všestrannosti. Divadelný kritik musí tiež vnímať spoločenské presahy. Preto sa vyjadruje nielen k javiskovému dielu, ale aj k celému komplexu mimoumeleckých otázok, keďže divadlo založené na živom dialógu s obecenstvom vyvoláva najbezprostrednejšiu spätnú väzbu. V štúdii sa opieral o dôkladnú znalosť nemeckej a českej kritiky 19. a 20. storočia, ktorá podnetným spôsobom vedľa kritiky francúzskej, tú však autor nereflektoval, pomáhala rastu kritiky aj na Slovensku. Napokon v nadväznosti na povojnové state J. Mukařovského, ku ktorého odkazu sa Z. R. prihlásil už v predchádzajúcej štúdii, zameral pozornosť na herca ako novú dominantu v divadle a v dôsledku toho sa venoval prístupom k jeho kritickému reflektovaniu v komplexe divadelnej inscenácie. Nezabudol pripomenúť veľké zjavy hereckej kritiky v Čechách predvojnového obdobia, najmä J. Vodáka.

Väčšiu časť svojej kariéry sa Z. R. venoval reflektovaniu činoherných inscenácií SND (minimálne mimobratislavských divadiel). Ba v období pred výrazným nástupom mladších kritikov do médií (druhá polovica päťdesiatych rokov a začiatok šesťdesiatych rokov) bol jediným, kto kontinuálne a odborne sledoval našu prvú scénu, takže jeho svedectvo tvorí základ pre divadelný výskum a históriu. Po období dogmatizmu sa ustálil na zásade o dialektickej jednote obsahu a formy, a tak sa rovnocenne venoval aj estetickým aj formálnym parametrom diela. Ak išlo o slabšie texty (prípad Goldoniho Vejára, 1961) zohľadňoval silu spoločenskej pôsobivosti, ktorú pre neho reprezentovali krása a vtipnosť predstavenia. V komplexne založených kritikách vyhradil primeraný priestor hereckým kreáciám (menej už scénografickej zložke), ktoré vedel výstižne charakterizovať a hodnotiť. Spomedzi režisérov venoval pozornosť všetkým profilovým: J. Budskému, K. L. Zacharovi, T. Rakovskému, J. Borodáčovi, P. Hasprovi. J. Budskému k jeho sedemdesiatinám venoval aj väčšiu štúdiu Jozef Budský a divadlo (v diele Problémy a osobnosti, 1989). V orchestri kritických hlasov si vydobyl status uvážlivého, argumentačne vyzbrojeného, analytického  hodnotiteľa, ktorý mal u divadelníkov rešpekt.

K názorovej polarizácii kritikov na generačnom základe došlo v šesťdesiatych rokoch najmä pri interpretáciách slovenskej klasiky v tvorbe K. L. Zachara, u ktorého sa začínali objavovať známky stagnácie a ideologickej klišéovitosti. Z. R. ostal napríklad obrancom jeho koncepcie (Najdúch, SND, 1966), ktorej podľa neho nechýbal sociálny základ, hoci mladším (V. Štefko, S. Vrbka, M. Porubjak) prekážal Zacharov nacionalistický trend oslavovať „slovenskú holubičiu povahu“ a hru čítali už na pozadí absurdnej čiernej grotesky. Historik slovenského divadla, významný kritik, nástupca Z. R. na poli pedagogiky a jeho verný žiak J. Jaborník dokonca túto názorovú diferenciáciu povýšil na uholný kameň civilizačnej premeny slovenskej kultúry, obrat od romantických ilúzií k realistickej skepse.

Obdobie normalizácie prinieslo do profesionálneho života Z. R. niektoré zásadné zmeny. Po rokoch uzavrel nielen svoju pedagogickú, ale postupnými krokmi aj kriticko-recenzentskú činnosť. Pustil sa do sústredenej práce na monografiách a veľkých dejinných syntézach, čím preklenul dvadsaťročnú odmlku v tejto oblasti teatrológie, vyplnenú písaním divadelných kritík do časopisov Kultúrny život a Film a divadlo. V sérii monografií analyzoval a novo interpretoval dielo viacerých dramatikov, ktorých hry už predtým priebežne komentoval v kritických článkoch a statiach. Dramatickú tvorbu J. Barča-Ivana dôkladne skúmal v súvislosti s expresionizmom (Július Barč-Ivan: štúdie o dramatickej tvorbe, 1972) a jeho celkovú literárnu tvorbu v diele Variácie Júliusa Barča-Ivana (1973). V práci Dramatik Štefan Králik (1975) išlo Z. R. o vyrovnávanie sa s dobovou dogmatickou reflexiou a o dramatikovo nové posúdenie z hľadiska dramaturgických a sociologických parametrov. V rozsiahlej štúdii Dramatická tvorba Márie Rázusovej-Martákovej (Slovenské divadlo, č. 1/1976) poukázal v štruktúrnom komparatívnom rozbore autorkiných prekladov a dramatických kusov na organické prepojenie oboch tvorivých výkonov. V monografii Tvorba Ivana Bukovčana (1978 a i.) siahol po celej rozsiahlej tvorbe dramatika, filmového scenáristu, literáta a kritika a zhodnotil aj jeho pozostalosť. Odborníci ocenili metódu Z. R., ktorou rozoberá predovšetkým „významovú štruktúru diela“ smerom navonok aj dovnútra.

Spomínaná knižná publikácia Slovenskí klasickí dramatici 19. storočia a inonárodná dráma (1975) o vzťahoch slovenskej klasickej drámy k iným literatúram sa považuje za jeho najcennejšiu prácu. Ňou podnietil (ako kedysi už J. Felix) komparatistický výskum interkultúrnych kontaktov na poli divadla, sám nadväzujúc na existujúce výskumy slovenských aj zahraničných komparatistov. Výskumom putujúcich motívov naprieč viacerými krajinami poukázal jednak na otvorenosť európskeho kultúrneho priestoru, danú viacjazyčnosťou prostredia, ako aj na jedinečnosť tvorivého prístupu slovenských dramatikov J. Chalupku, J. Palárika a J. Záborského pri recipovaní hier maďarských, nemeckých a poľských autorov.

Popri samostatných monografických publikáciách bol spoluautorom akademických Dejín slovenskej literatúry 5 (1984, vyd. Veda) a Dejín slovenskej literatúry 4 (1987, vyd. Slovenské pedagogické vydavateľstvo), ako aj autorom hesla divadlo v Encyklopédii Slovenska (1977), ktorú odborníci radia medzi jeho najlepšie syntézy. V publikáciách Dráma, divadlo, spoločnosť (1976), Cesta drámy (1984), Problémy a osobnosti (1989) syntetizuje i recykluje svoj celoživotný záujem o slovenskú dramatiku a divadlo v tesnom súžití s českým divadelníctvom, ako aj v reláciách stredoeurópskych.

Z. R. ostal po celú kariéru verný svojej ľavicovo-marxistickej orientácii, čo sa v hodnoteniach jeho pracovného životopisu aj po Nežnej revolúcii uvádzalo hlavne ako konštatovanie o vernosti bez hodnotiaceho prívlastku. V memoárovej práci Na hranách divadla a života (1998) svoje hodnotové postoje vysvetľuje. K pracovnému profilu organicky patria preklady beletrie z nemčiny a maďarčiny.

Obsiahle dielo teatrológa, zakladateľské činy na poli kritiky, histórie aj teatrológie, metodologická zrelosť a neobyčajná produktívnosť predstavujú dedičstvo, ktorého spravodlivé zhodnotenie bude vecou budúcnosti. Na omyly a deformácie sa už priebežne poukázalo, pre generácie jeho žiakov ostáva stále osobnosťou, ktorej patrí rešpekt.