Ľudovú školu navštevoval v Dubovom. Neskôr študoval na gymnáziu v Martine, kde v roku 1934 zmaturoval. Po ukončení stredoškolského vzdelania nastúpil M. P. v septembri 1934 na Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. V priebehu štúdia na Lekárskej fakulte prestúpil na Filozofickú fakultu, štúdiá však nedokončil. Počas svojho pôsobenia v Bratislave sa stal členom Spolku socialistických akademikov. M. P. od polovice tridsiatych rokov aktívne reflektoval kultúrne dianie. Uverejňoval literárnokritické príspevky, kritiky o divadelnom dianí, o filmoch (Jánošík, Zem spieva), ako aj o vernisážach výtvarných výstav. Jeho články vychádzali v dennej tlači aj literárnych časopisoch (Ľudový denník, Elán, Národnie noviny, Slovenské smery, Slovenské zvesti a i.). Bol ženatý s Ľudmilou Považanovou, rodenou Oravcovou, novinárkou, redaktorkou, z manželstva vzišli dvaja synovia.

Divadelné kritiky uverejňoval najmä v Ľudovom denníku, po jeho zastavení v Slovenských zvestiach, ktoré vychádzali v rokoch 1936 až 1938, takisto v Slovenskom hlase a i. Prvá uverejnená divadelná kritika M. P. bola publikovaná v Ľudovom denníku v 1936 na Molièrovho Tartuffa v réžii V. Šulca. V neskorších divadelných reflexiách M. P. viac uprednostňoval V. Šulca pred konzervatívnym J. Borodáčom. V reflexiách sa okrem iného sústredil aj na javiskovo-výtvarné riešenia. Popri iných reflektoval najmä tvorbu dvojice V. Šulc a F. Tröster. Inklinoval k pokrokovej českej divadelnej avantgarde a prejavoval záujem o nadrealizmus. Najproduktívnejšie obdobie, v ktorom publikoval divadelné reflexie, bolo okolo roku 1937, keď sa ako divadelný kritik začal zaoberať predovšetkým reflexiou divadelných predstavení v Bratislave a Prahe.

Toto pomerne aktívne obdobie reflektovania divadelného diania trvalo zhruba tri roky. Počas neho sformuloval svoju koncepciu socialistického divadla a zároveň zostavil požiadavky na zdivadelnenie divadla. J. Pašteka vo svojej štúdii (Ideový profil Michala Považana ako divadelného kritika, 1982) zhrnul koncepciu zdivadelnenia M. P., ktorého (podľa J. Pašteku) inšpirovali rozhovory s J. Borodáčom a V. Šulcom (Rozhovor s režisérom Borodáčom o slovenskej činohre a S režisérom Šulcom o SND a o divadle vôbec, 1936). Následne M. P. sformuloval svoju koncepciu divadla a uverejnil ju v Slovenských zvestiach v rámci článku Režiséri prehovorili (1936). V danej koncepcii požadoval, aby divadlo bolo zbavené komercie a iluzívnosti, aby bolo novátorské a zasluhovalo sa o utváranie nového a progresívnejšieho vedomia spoločnosti. Pohrával sa s variáciou burianovského modelu divadla, uznáva režisérov ako J. Honzla či J. Frejku.

V nasledujúcich rokoch divadlo nereflektuje. V roku 1938, aj vďaka napätým vzťahom medzi Čechmi a Slovákmi, prerušil recenzentskú činnosť v Slovenskom rozhlase, v ktorom uverejňoval kritiky o pražských inscenáciách E. F. Buriana, J. Honzla, J. Frejku, J. Bora. V tomto roku sa jeho pozornosť obrátila na skupinu nadrealistov, literatúru a programovú propagáciu nadrealizmu. Publikoval niekoľko teoretických prác, v ktorých sa snažil dokázať oprávnenosť nadrealizmu: Nadrealizmus v slovenskej poézii (1939), Vývinové zaradenie nadrealistickej poézie (1942), Príspevok k sémantike Kráľovej poézie (1940), Poézia Kráľova a nadrealizmus (1941). V rámci spropagovania nadrealizmu vydal M. P. niekoľko nadrealistických zborníkov Sen a skutočnosť (1940), Vo dne a v noci (1941), Pozdrav (1942) a v podobnom duchu organizoval verejné podujatia (nadrealistické večery v Bratislave, Prešove a i). V štyridsiatych rokoch sa stal redaktorom avantgardnej literatúry vo vydavateľstvách Scarabeus a Zenit. Naďalej sledoval európske i české avantgardné umenie (V. Nezval, K. Teige, J. Honzl).

V roku 1943 založil vydavateľstvo Zenit, v ktorom vydal zbierku R. Fábryho Ja je niekto iný (1946), takisto vydával preklady zo svetovej literatúry. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania a pod pseudonymom Zoro písal do povstaleckých novín Pravda. V povojnovom období sa jeho záujmy značne rozšírili. V roku 1945 sa stal vedúcim filmového odboru na Povereníctve informácií. V rokoch 1947 – 1949 bol spoluzakladateľom a riaditeľom vydavateľstva Tatran a spoločne s R. Mrlianom bol v rokoch 1947 – 1948 redaktorom dvojmesačníka Umenie.

V literatúre začal aktívnejšie hľadať miesto pre ideovosť. Pod vplyvom dovtedajších udalostí sa podľa jeho slov snažil v umení nájsť priestor pre „všeľudské bratstvo a socializmus“ a spoločenskú funkciu umenia.

M. P. sa vo svojej publikačnej činnosti a aktivitách zaoberal predovšetkým otázkou umenia. Počas svojho života sa venoval prevažne kritike literárnej, ale na istý čas si osvojil aj reflektovanie divadelného diania. Jeho pozornosť, s ktorou sledoval pohyb umenia, bola univerzálna. Snažil sa o zachytenie akéhokoľvek pohybu ľudskej tvorby. Spadalo do neho recenzovanie kníh a aj z oblasti divadelníctva, záujem o výstavy, kritiku ako takú, publikovanie rozhovorov s rôznymi umeleckými tvorcami, vyjadrovanie sa o kultúrnom i spoločensko-politickom dianí, o dramaturgickom pláne divadla či o samotnom smerovaní divadla.

V recenzii Molièrovho Tartuffa (SND, 1936) kládol dôraz na výtvarnú stránku inscenácie a na vzťah, ktorý vytvárala s režijnou koncepciou. M. P. nevidel herca ako jediný dominantný prvok. Inscenáciu vnímal skôr ako syntézu viacerých príznačných častí, v ktorej je herec len jednou zo zložiek. V štruktúre svojich kritík venoval herectvu menej priestoru. Sústredil sa hlavne na dej, výtvarno-režijnú koncepciu a interpretáciu diela. Dramatický text mal byť podľa M. P. umocnený použitím výtvarno-architektonických prostriedkov, ktoré ho na javisku spoetizujú. V divadle sa odkláňal od naturalizmu, realizmu i iluzívnosti, odmietal komerčné tituly. Niektoré kritiky dával do protikladu, urobil tak napríklad aj s Fodorovou Maturitou (SND, 1936) v réžii J. Borodáča, ktorú na základe spoločnej témy porovnal s inscenáciou Wedekindovho Jarného prebudenia (D36, 1936) v réžií E. F. Buriana. Vo všeobecnosti inklinoval k typu divadla, v ktorom nachádzal mnohovýznamovosť, presahy dramatického textu a interpretácie režiséra.

Komplexnejší tvar, aj pokiaľ ide o hereckú zložku, má kritika M. P. na Čapkovu Bielu nemoc (SND, 1937) v réžii V. Šulca. Kritika bola uverejnená v Slovenských zvestiach pod názvom Čapkovské zrkadlo pre diktátorov. Následne M. P. recenzoval prednášku J. Frejku o javiskovom výtvarníctve. M. P. považoval názory J. Frejku za najdôležitejšie pre moderné divadlo. S pojmom znaku a znakovosti divadiel začal pracovať v kritike Kaufmanovej hry Veselo sa točíme dokola (SND, 1937) v réžii a preklade A. Bagara. Vyjadril sa ku knihe J. Honzla Sláva a bída divadel (1937) či k festivalu D 37, na ktorom sa zúčastnil ako redaktor Slovenských zvestí. Ďalšie jeho reflexie boli napríklad Paříž hraje prim (D34, 1938) v réžii E. F. Buriana, Pani Bovaryová (ND Praha, 1938) v réžii J. Frejku, opery Julietta (ND Praha, 1938) od B. Martinů v réžii J. Honzla, Princeznú Pampelišku (Divadlo Těšínskeho Slezska, 1946) v réžii J. Kvapila či prvé réžie J. Jamnického.