Pochádzal z rodiny evanjelického farára Jána Bezeka a jeho manželky Ľudmily, rodenej Cimrákovej. Prvé štyri triedy gymnázia (1919 – 1924) vychodil v Liptovskom Mikuláši, kde aj účinkoval v Hodžovom samovzdelávacom krúžku. V roku 1924 ako štipendista študoval na lýceu v Nîmes vo Francúzsku, kde v roku 1928 maturoval. V tom čase začal publikovať aj svoje prvé básne v študentských časopisoch (Nový rod, Studentský časopis, Svojeť). Vysokoškolské štúdium práva absolvoval na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe v rokoch 1928 – 1936. Počas štúdia aktívne vystupoval na pôde vysokoškolského spolku Detvan a figuroval v mládežníckych marxistických hnutiach. Po absolvovaní štúdia pracoval v Československých dráhach v Prahe, v rokoch 1939 – 1942 pôsobil na Ministerstve dopravy a verejných prác v Bratislave. V roku 1943 bol zatknutý za ilegálnu činnosť a počas Slovenského národného povstania bol predsedom Revolučného národného výboru v Dolnom Kubíne. Po vojne sa stal aktívnym verejným činiteľom (1945 – 1946 prezidiálnym šéfom Povereníctva dopravy, 1945 – 1952 poslancom SNR, 1946 – 1949 povereníkom dopravy, 1949 – 1952 generálnym riaditeľom Československých dráh v Prahe), členom Zväzu slovenských spisovateľov a členom Komunistickej strany Československa.

Z jeho literárnej tvorby ostalo veľa v rukopisnej podobe a v nepublikovaných náčrtoch. Neustále osciloval na hrane dramatika básnika – básnika dramatika. Už počas štúdií na francúzskom lýceu debutoval vlastným nákladom básnickou zbierkou Horúci deň (1927, publikované 1930), v ktorej bol značne inšpirovaný staršou básnickou školou (P. O. Hviezdoslav, I. Krasko, francúzski modernisti). Neskôr sa stotožnil s davistami a avantgardnými prúdmi, predovšetkým s estetickými a tematickými vlastnosťami básnickej tvorby L. Novomeského, J. Poničana a F. Kráľa. V roku 1934 sa pridal ku skupine ľavičiarsky orientovaných autorov Iskry a R-10, kde písal pod pseudonymom Peter Blen. Svojimi básňami, literárnymi kritikami a teoretickými článkami prispieval do Slovenských pohľadov, Slovenských smerov, LUK-u, DAV-u, Mladého Slovenska či Časopisu agrárneho študentstva. V roku 1942 získal prvú cenu v básnickej súťaži vydavateľstva Tranoscius za cyklickú skladbu veršov Valpurgina noc. Nasledovala séria básní s protivojnovou tematikou v časopisoch Elán a Tvorba a meditatívno-prírodná lyrická zbierka Bol Váh černobiely (1948).

Hoci si K. B. získal meno ako pomerne talentovaný básnik, jeho najvyššou ambíciou sa stalo divadlo. Vo svojej dramatickej tvorbe sa K. B. pokúšal o syntézu aktuálneho spoločenského obsahu s lyrickou subjektivizáciou divadelnej výpovede. Reflektoval sociálne témy prostredníctvom jánošíkovských a partizánskych motívov osobnej vzbury a odporu. Aj napriek tomu, že väčšina jeho hier (Návšteva, 1925; Pastieri, 1926; Tragédia v bare, 1927; Jask s podtitulom Dráma štyroch večerov, 1927; Jánošík, 1927; Don Chujan, 1928; Bezmenná komédia, 1940; Motýle, 1942 a i.) ostala v rukopisnej, fragmentovej, alebo len čiastočne publikovanej podobe, zaraďuje J. Pašteka tvorbu K. B. k málu slovenských drám ovplyvnených avantgardnými prúdmi so silno expresionistickými, poetickými a surrealistickými črtami. Javiskovej realizácie sa však dočkala iba jeho komédia Klietka (1939) v Slovenskom národnom divadle, ktorú režisér J. Borodáč upravil a prispôsobil svojej realistickej poetike proti duchu autora. Inscenácia kultúrne obecenstvo zaujala svojráznymi básnickými postupmi a funkčnou kombináciou realistického režiséra s básnickou drámou, avšak cenzúra ju po premiére ihneď zakázala. Hra bola publikovaná až vo výberoch tvorby K. B. Básne a satiry (1955) a neskôr vo výbere Valpurgina noc a iné (1972). K. B. sa venoval aj literárnej a divadelnej kritike. Literárne recenzie mu vychádzali v prvej polovici tridsiatych rokov v DAV-e, divadelné v roku 1942 v Eláne a v Tvorbe, no veľká časť príspevkov ostala v súkromnom denníku. K. B. dokázal spájať výstižné konštatovania s poetizovaným filozofovaním, no občas skĺzol do kontroverzných postojov bez dôkladnej argumentácie divadelného kritika. Svoju pozornosť upriamoval predovšetkým na prácu režisérov E. F. Buriana a J. Jamnického, ale aj na súdobú slovenskú i svetovú dramatiku s modernistickými tendenciami.