Už v rodine našiel mimoriadne žičlivé kultúrne zázemie. Starý otec Pavol Blaho bol politik, publicista a organizátor kultúrneho života, strýko Janko Blaho prvým profesionálnym spevákom v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Jeho mladším bratom bol zasa hudobný kritik a publicista Vladimír Blaho.

Pôvodne chcel študovať slovenský jazyk a históriu, no pre tzv. buržoázny pôvod to nebolo uskutočniteľné, a preto aj musel najprv odísť na rok pracovať do Západoslovenských kameňolomov v Častej. Následne začal študovať hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1960 – 1961). Svoje vysokoškolské štúdiá však nakoniec v roku 1968 ukončil absolvovaním divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a diplomovou prácou o zakladateľovi modernej slovenskej divadelnej réžie F. Hoffmannovi, ktorá jeho osobnosť aspoň čiastočne rehabilitovala pred marxistickou divadelnou historiografiou. To už krátko pôsobil ako šéfdramaturg bratislavskej Tatra revue (1965 – 1966), hneď nato si našiel zamestnanie vo Vysielaní pre deti a mládež Československej televízie v Bratislave (1966 – 1967). Neukončené muzikologické vzdelanie mu nahrádzali bohaté osobné skúsenosti, vďaka teatrologickému vzdelaniu mal zasa blízko k hudobnému divadlu a intenzívnejšiemu vnímaniu divadelnej zložky operných inscenácií.

Od roku 1967 potom až do odchodu na dôchodok v roku 2002 pôsobil v bratislavskom Divadelnom ústave (Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie, Národnom divadelnom centre). Patrí k zakladateľom systematickej divadelnej dokumentácie a súčasného Archívu Divadelného ústavu. Bol jeho prvým ponovembrovým riaditeľom (1991 – 1994).

V období rokov 1971 – 1974 bol lektorom opery Slovenského národného divadla v Bratislave, v ďalšom období, 1988 – 1990, tam pôsobil už ako šéfdramaturg opery. S divadlom neskôr spolupracoval externe až do svojej smrti ako autor a moderátor predpremiérových matiné a hudobno-slovného komorného cyklu Kontinuity. V oboch prípadoch mohol uplatňovať svoj veľký rozprávačský talent. Rovnako stál aj za opernými podvečermi v Slovenskej národnej galérii. Krátko pôsobil i ako dramaturg Komornej opery (1998 – 1999). Zapĺňal biele miesta slovenskej opery s dôrazom na predverdiovské belcanto a málo známe diela talianskeho verizmu.

Roky 1978 – 1980 patria jeho stredoslovenskému angažmánu, ktorý mal pôvodne trvať len niekoľko mesiacov. Ako riaditeľ viedol Divadlo Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici. Bol zakladateľom a nakoniec aj celých tridsaťpäť rokov umeleckým riaditeľom opernej časti Zámockých hier zvolenských (1979 – 2014). Existencia tohto letného operného festivalu patrila k veciam, ktoré si vo svojom profesionálnom živote cenil najviac. Aj vďaka nemu mohol slovenský operný divák vidieť naživo zahraničných sólistov zvučných mien či spoznať na Slovensku dovtedy neuvedené diela z tvorby mladého Verdiho.

Ako pedagóg svoje skúsenosti odovzdával študentom VŠMU a Konzervatória v Bratislave.

Od roku 1965 pravidelne prispieval do odborných periodík (Hudobný život, Film a divadlo, Slovenské divadlo, Slovenská hudba), ale rovnako i do dennej tlače (Pravda, Smena, Národná obroda) či iných časopisov (Nové slovo, Literárny týždenník, Kultúrny život). Rozhodujúcim spôsobom formoval slovenskú opernú kritiku, publicistiku a historiografiu. Vynikal výnimočnou znalosťou historických, spoločenských, kultúrnych a umeleckých súvislostí. Vo svojej kritickej, recenzentskej a publicistickej práci sa zameriaval na slovenské operné dianie, v rámci ktorého analyzoval teoretické aj praktické problémy jeho fungovania, tvorby a interpretácie. Okrem operných kritík a hodnotení celých operných sezón písal aj profily a medailóny operných interpretov či príspevky z dejín SND v Bratislave. Množstvom článkov o osobnostiach domácej i svetovej opery preukazoval nielen vlastnú erudíciu a veľký rozhľad, ale takto vytváral skutočnú kroniku osudov ľudí spätých s fenoménom opery. Zdôrazňoval potrebu reflexie medzinárodných operných kontextov a upozorňoval na riziká domácej izolácie. Odmietal teórie o slovenskej vokálnej škole, ktorú považoval za mýtus, a presadzoval spievanie v originálnych jazykoch partitúr. Bol zástancom názoru, že každý teatrológ by mal rozumieť popri činohre aj opere ako spojeniu divadla a hudby.

V časopise Hudobný život vytvoril rozsiahly cyklus Z histórie opery (1999 – 2001), v ktorom nielen odbornej verejnosti prístupným publicistickým štýlom podal dejiny opery a operných osobností vo svetovom aj slovenskom kontexte. Navyše bol i tvorcom desiatok programových bulletinov z tejto oblasti hudobného divadla. Je autorom hesiel do Encyklopédie dramatických umení Slovenska 1 a 2 (1989, 1990) a rovnako i kapitoly Hudobné divadlo v rokoch 1928 – 1945 v prvom zväzku Dejín slovenského divadla (2018). Spolupracoval s verejnoprávnou televíziou v Bratislave, no pre širokú verejnosť sa stal známym predovšetkým ako autor a moderátor stoviek operných relácií v rozhlase.

V rámci Slovenska bol považovaný za najlepšieho znalca domácej i európskej (predovšetkým talianskej) opernej histórie. Nazývali ho aj slovenský Marcel Prawy podľa rešpektovaného rakúskeho znalca opery. V roku 2017 dostal talianske štátne vyznamenanie Rad talianskej hviezdy (Stella Italia), doma sa stal historicky prvým držiteľom Ceny SC AICT (2015), získal i Cenu ministerky kultúry (2018).