Rodným menom Božena Bernátová. Strednú všeobecnovzdelávaciu školu v Ilave vychodila v rokoch 1964 až 1967. V roku 1972 ukončila štúdium dramaturgie a divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Po škole sa nakrátko stala redaktorkou a dramaturgičkou košického štúdia Československej televízie, už v roku 1973 však nastúpila ako redaktorka pôvodnej slovenskej dramatickej tvorby do Slovenskej literárnej agentúry v Bratislave, kde jej zásluhou vyšlo viacero pozoruhodných dramatických diel súčasných i klasických autorov. Okrem toho sa venovala aj výskumu slovenských dramatikov obdobia romantizmu. Na tomto mieste zotrvala až do roku 1990. V nasledujúcom období rokov 1990 až 1996 bola zamestnaná v Národnom divadelnom centre v Bratislave (dnes Divadelný ústav) ako odborná pracovníčka.

Jej ďalším pôsobiskom sa v roku 1995 stala Činoherná a bábkarská (v súčasnosti Divadelná) fakulta Vysokej školy múzických umení v Bratislave a rovnako i miestne Štátne konzervatórium. Od roku 2006 už ako univerzitná profesorka prednáša dejiny divadla, teóriu drámy a autorskú tvorbu. Popritom po roku 2009 pôsobila aj na katedre žurnalistiky na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.

S dramatickou tvorbou začínala ako autorka rozhlasových hier, v tejto oblasti debutovala v roku 1976 hrou Keď tiahnu kŕdle k severu a pridala ešte ďalších päť (A vtedy sa vtáci zahniezdili, Samotárka, Návrat…). Takisto je autorkou štrnástich rozprávkových hier (o. i. Tri sláky, 1974; Píšťalka z vrbiny, 1975; Polnočný kvet, 1977 a ďalších) a viac než desiatky rozhlasových adaptácií prozaických diel. V Poľsku bola uvedená jej rozhlasová hra O rieke, čo z brehov vystúpila (2000). Vyskúšala si i žáner rozhlasovej poviedky (Hmly pozdnej jesene, 1982). Jej diela sa vyznačujú výraznou atmosférou prostredia a hlbokou myšlienkovou výpoveďou, ktorú dokáže vyjadriť poetizujúcim jazykom.

K tomu od roku 1969 pridala aj dvadsať divadelných hier, z ktorých viaceré boli preložené do anglického (o. i. Posledná stanica/The last Station, 1992; Zatmenie/The Eclipse, 1992), resp. nemeckého jazyka (Posledná stanica/Die letzte station, 1991; Cesta pre bosých/Weg für Barfüsse, 1993). Už v roku 1994 sa stala v konkurencii približne tisícky hier finalistkou medzinárodnej súťaže 1. Europaischen Dramatiker Wettbewerb práve s hrou Cesta pre bosých. Dvakrát sa dostala do finále Ceny Alfréda Radoka, a to divadelnými opusmi Hodina pre tiene (1994) a Cesta pre dúhu (1995). Výber jej siedmich drám, ktorý vyšiel pod názvom Hodina pre tiene (1999), získal v roku 2000 prémiu Literárneho fondu za drámu. Divadelným debutom sa pre ňu stala hra Studňa, ktorú v roku 1989 inscenovalo Divadlo J. G. Tajovského vo Zvolene a v roku 1990 Divadlo Andreja Bagara v Nitre. Roku 1997 mala v Kanade premiéru jej hra Údolie zabudnutých (Valley of Forgotten) v réžii L. McConnellovej. Aj tu – najmä v autorkiných divadelných prvotinách – je prítomný silný lyrizmus. Tvorivo nadväzuje na tradície absurdného divadla, z konkrétnych autorov napr. na S. Becketta či H. Pintera, z domácich zasa napr. na J. Barč-Ivana. Nedostatočná disponovanosť slovenských činoherných scén pre takýto typ drámy spôsobila, že autorka je ako divadelná dramatička známejšia v zahraničí než v domácom prostredí.

Prozaickú polohu si vyskúšala v rozprávkach pre deti publikovaných v časopise Slniečko a v lyrickej knihe Ceste za Malým princom (2009), v ktorej nadväzuje na saint-exupéryovské motívy.

Divadelnú publicistiku, kritiky, recenzie a príležitostné články písala predovšetkým pre časopisy Teatro, Javisko či Kultúrny život, jej texty uverejňovali i ďalšie periodiká ako napr. Slovenské divadlo, Slovenská literatúra, Romboid, Slovenské pohľady, Literárny týždenník, Dialóg a i. Ako recenzentka pokrývala celú divadelnú mapu Slovenska. Vo svojich odborných článkoch reflektovala najmä otázku pôvodnej slovenskej dramatickej spisby vo vzťahu k jej javiskovým realizáciám. Je autorkou viacerých katalógových súpisov inscenácií domácich dramatických textov, sama sa ako zodpovedná redaktorka dlhodobo aktívne podieľala na ich knižnom vydávaní. Osobitne sa venovala kritickému vyrovnávaniu sa s dramatickou tvorbou P. Karvaša.

Vo svojej vedeckej činnosti sa zaoberá problematikou vzťahov medzi modernou a postmodernou, čo metodologicky aplikuje na vybrané etapy z dejín slovenského divadla, resp. drámy. Na pozadí križovatiek moderných a postmoderných tendencií v slovenskej kultúre, no pritom pamätajúc na európsky kontext, reflektuje slovenské divadlo a ukazuje ho v zrkadle oboch dominantných kultúrnych fenoménov súčasnosti. V týchto súradniciach vydala viacero vedeckých monografií, ktoré čitateľa cez príťažlivý esejistický štýl písania vedú k pochopeniu osobitostí vývoja nášho divadla, jeho charakteristických čŕt a celkového smerovania. Vo svojich úvahách vychádza a neustále odkazuje na básnickú skladbu T. S. Eliota Pustatina a román J. Joycea Odyseus, prostredníctvom ktorých sa metodologicky vyrovnáva s konkrétnymi prejavmi divadelného života na Slovensku. V zborníku esejí, štúdií a úvah Slovenská dráma a divadlo v zrkadlách moderny a postmoderny (2002) voľne nadväzuje na dvojzväzkový výber J. Pašteku Pohľady na slovenskú dramatiku, divadlo a kritiku (1998) a súhrne predstavuje v širokom svetovom kontexte modernizačné úsilia v slovenskom divadle od konca tridsiatych rokov 20. storočia až do súčasnosti. Vo svojich divadelno-dramatických reflexiách moderny a postmoderny pokračovala i ďalej a v priamej nadväznosti na túto monografiu neskôr vydala súbory svojich ďalších textov pod názvami Pútnici a tuláci v umení 20. storočia (2009), Peripetie moderny (2016). Podieľala sa aj na príprave vydania Dejín slovenskej drámy 20. storočia (2011). Autorsky stojí za desiatimi časťami rozhlasového cyklu Teatrologický slovník (2011).