V rokoch 1935 – 1943 študoval na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. V roku 1948 absolvoval štúdium slovenského jazyka a filozofie na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (dnes Univerzita Komenského). Po vojne strávil istý čas v bývalej Juhoslávii. V rokoch 1945 – 1955 pôsobil ako kultúrny redaktor denníka Pravda, 1955 – 1963 redaktor a zástupca šéfredaktora vydavateľstva Slovenský spisovateľ, 1963 – 1971 pracovník Ústavu svetovej literatúry a jazykov Slovenskej akadémie vied, 1975 – 1979 pracovník Slovenského filmového ústavu a redaktor časopisu Panoráma, 1980 – 1985 pracovník Univerzitnej knižnice. V rokoch 1950 – 1972 pôsobil ako externý pedagóg na Vysokej škole múzických umení, krátko aj na Filozofickej fakulte UK. V päťdesiatych rokoch pôsobil ako člen poroty Divadelnej žatvy, celoštátnej súťažnej prehliadky profesionálneho divadelníctva.

Venoval sa literárnej recenzistike, publicistike, ale aj širšiemu kultúrnohistorickému výskumu. Patril medzi popredných znalcov juhoslovanskej literatúry. Je autorom mnohých prekladov z juhoslovanských jazykov (M. Držić, I. Vojnović, I. Cankar, M. Krleža, I. Andrić, S. Novak, M. Matković, A. Šoljan, B. Ćopić, A. Isaković, J. Hristić, Dj. Lebović). Komplexne a systematicky sa venoval najmä bohatému a rozmanitému dielu popredného chorvátskeho spisovateľa M. Krležu. Prekladal aj dramatické texty, prezentoval chorvátsku klasickú i modernú drámu, ale aj diela významných srbských či slovinských autorov: M. Krlež (Páni Glembayovci, 1963; V agónii, 1963; Aretaios, 1965; Tri legendy – Adam a Eva, Kráľovský jarmok, Michelangelo Buonarroti, 1967; Maškaráda, 1970; Salome, 1970), J. Hristić (Savonarola a jeho priatelia, 1965), A. Šoljan (Galileiho nanebovstúpenie – Vrch, 1968), I. Vojnović (Dubrobnícka trilógia, 1968; Maškaráda v podkroví, 1972), R. Marinković (Glória, 1970), M. Matković (Na konci cesty, 1970; Tiger, 1970; Trójou zakliate, 1984). Preložil aj viacero rozhlasových hier (V. Kuzmanović Zabil som Petra, 1968; Lovecká sezóna, 1970; P. Šegedin Jakubove ústa, 1966; J. Hristić Orestes, 1969, a Siedmi: dnes, 1969; A. Oberenović Dievča na streche, 1985; A. Šoljan Človek, ktorý zachránil Nizozemsko, 1987). Všetky jeho knižné preklady obsahovali erudované doslovy, v ktorých nepribližoval len to konkrétne dielo, ale aj celú východiskovú literatúru. Zostavil niekoľko výberov a antológií juhoslovanských spisovateľov (Zvuky ohlasujú smrť, 1968, spolu s J. Hečkom, M. Odranom; Vysoké topole, 1969; Láska na mori, 1971; Triptych o láske, 1977; Objatie, 1978, spolu s J. Jankovičom). Jeho systematická vedecká a odborná práca v oblasti juhoslovanskej literatúry vyústila dielami Chorvátska literatúra. Slovník spisovateľov (1997), Cesta na slovanský juh I. Južní Slovania a Slováci (1998), Cesta na slovanský juh II. Prekladatelia a slovakisti (2000). Z oblasti kultúrnej histórie a vlastivedy publikoval diela Devín a slovanskí prvoučitelia (1993), Hornoliptovský panteón (1993), Z dejín Liptovského hrádku a okolia (2005). Bol autorom viacerých štúdií a esejí o dejinách slovenskej kinematografie, o divadelných a filmových tvorcoch (Ľ. Smrček, P. Bielik, M. Hollý ml., S. M. Ejzenštejn). V roku 1978 získal Cenu chorvátskeho PEN klubu za preklad a propagovanie chorvátskej literatúry a ako prvý Slovák získal Cenu Julia Benešića za preklad a propagovanie chorvátskej literatúry.

Ako divadelný kritik sa venoval predovšetkým slovenskej, sovietskej a juhoslovanskej dramatike na slovenských javiskách vrátane hosťujúcich predstavení. Publikoval v časopisoch a denníkoch Pravda, Práca, Slovenské pohľady, Film a divadlo. Za problematickú považoval dramaturgiu v slovenských divadlách, ktorá sa podľa neho nesnažila do divadiel priniesť nové pozoruhodné diela svetovej dramatickej tvorby a ani pritiahnuť slovenských dramatikov k stálej aktívnej spolupráci s divadlom. Preto bolo nevyhnutné venovať pozornosť najmä dramaturgickému plánu a výberu súčasnej, najmä domácej dramatickej tvorby. Ako prekladateľ citlivo vnímal zlé preklady hier, urážajúce jazykový cit. Pri hodnotení inscenácií si všímal najmä režijné vedenie a podnetnú režijnú prácu, ktorá mala byť kľúčom k zabezpečeniu pevného, jednotného tvaru inscenácie. Hercom vyčítal pozérstvo a spoliehanie sa len na prirodzené nadanie. Herec mal podľa neho preniknúť do postavy, v intonácii hľadať nápady, slová a vyhýbať sa monotónnej deklamácii v jednej rovine. Preto herci mali mať adekvátne vzdelanie a prípravu na úlohy vrátane výučby v materinskom jazyku a výučby správnej výslovnosti.