V rokoch 1920 – 1928 študoval na gymnáziu vo Zvolene, 1928 – 1936 na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, 1936 – 1940 filozofiu a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (od roku 1939 Slovenská univerzita). V rokoch 1941 – 1943 pracoval ako redaktor Štátneho nakladateľstva, 1943 – 1944 vo vydavateľstve Slovenskej akadémie vied a umení. V roku 1944 sa zúčastnil Slovenského národného povstania, bol redaktorom povstaleckého denníka Pravda a do roku 1945 žil v ilegalite vo Zvolene. V roku 1945 sa stal povereníkom informácií, v rokoch 1945 – 1947 pracovníkom Povereníctva školstva a osvety a súčasne aj poslancom Slovenskej národnej rady (1945 – 1946), v rokoch 1948 – 1949 pracoval v Ústrednom výbore Komunistickej strany Slovenska, 1949 – 1950 bol predsedom Zväzu československých spisovateľov. V rokoch 1950 – 1952 prednášal na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (Univerzita Komenského) slovenskú literatúru ako vymenovaný docent. V rokoch 1950 – 1954 pôsobil ako šéfredaktor časopisu Kultúrny život, 1954 – 1955 bol redaktorom denníka Pravda, 1955 – 1961 redaktorom Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry. V rokoch 1962 – 1964 pracoval v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied. Od roku 1964 pôsobil ako spisovateľ v slobodnom povolaní, 1968 – 1972 ako poslanec Federálneho zhromaždenia a Slovenskej národnej rady. V roku 1972 odišiel do dôchodku.

Počas vysokoškolských štúdií bol členom spolku Detvan v Prahe. Zo začiatku sa venoval najmä poézii, v tridsiatych rokoch pod pseudonymom Pavel Klokoč publikoval básne. V roku 1932 uverejnil v almanachu Detvan stať s názvom Otrávená generácia, v ktorej kritizoval umeleckú tradíciu spolu so spoločensko-politickou situáciou. Išlo o program mladej generácie, ktorá po prvej svetovej vojne nadobudla kritický odstup od predchádzajúcej obrodeneckej generácie. V ďalšej významnej eseji z roku 1939 Romantická tvár Slovenska analyzoval neduhy slovenského národa, ktoré bolo treba preklenúť, aby sa mohla sformovať moderná slovenská kultúra. V prvej polovici tridsiatych rokov bol spolu s A. Matuškom, J. Kostrom, K. Bezekom členom literárneho zoskupenia R-10, ktoré sympatizovalo s ideovým programom ľavicovo orientovaných davistov. Neskôr sa venoval predovšetkým publicistike a literárnej a divadelnej kritike. Bol kmeňovým kritikom Elánu, publikoval aj v časopisoch DAV, Ľudový denník, Tvorba, Národné noviny, Slovenské zvesti, Slovenský hlas, Nové slovo, Slovenské pohľady, Kritický měsečník a i. V rámci literárnej kritiky sledoval európsku literatúru, ale aj českú a slovenskú, najmä lyrizovanú prózu, poéziu nadrealistov a činnosť davistov. Recenzoval aj publikované dramatické diela slovenských i zahraničných autorov. Písal aj o výtvarnom umení (najmä o K. Sokolovi) či filme (Jánošík, Zem spieva). Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov sa opäť vrátil k písaniu reflexívnej poézie, ktorú uverejňoval v Slovenských pohľadoch a Kultúrnom živote. V roku 1964 vydal svoju jedinú zbierku Hlas tejto chvíle. Venoval sa aj prekladu z francúzskeho jazyka (A. Adamov, H. Barbusse, H. De Balzac, E. Zola, P. Mérimée a i.). Je autorom monografií Básnické dielo Jána Kostru (1962), Literárne dielo Jána Poničana (1972), redaktorsky pripravil Spisy Jána Jesenského (1959 – 1961). Svoje články sám rozčleňoval na kritickú recenzistiku, syntetické štúdie a kultúrnopolitické state. Svoje literárnokritické štúdie zhrnul v knihe Za nové obzory (1953) a do dvojzväzkového súboru Cestami literatúry (1960). Kultúrnopolitické články a štúdie publikoval v súbornom diele Z prielomu (1970).

M. Ch. bol aktívnym aj v kultúrnej politike. Od roku 1945 bol funkcionárom Umeleckej a vedeckej rady, od roku 1948 podpredsedom akčného výboru Spolku slovenských spisovateľov, v rokoch 1948 – 1951 predsedom slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov, predsedom 1948–1950 umeleckej filmovej komisie a dramaturgie, 1948–1951 Slovenskej edičnej rady a podpredsedom Československej edičnej rady. V roku 1951 sa ale po obvinení z buržoázneho nacionalizmu vzdal všetkých funkcií. V súvislosti s verejnými funkciami, ktoré zastával, patril spolu s L. Novomeským medzi významných tvorcov povojnovej kultúrnej politiky.

M. Ch. patril do poprevratovej generácie vzdelaných divadelných kritikov (spolu s A. Mrázom, A. Matuškom). Divadelnej kritike sa venoval najmä vo vojnových rokoch, keď v časopise Elán nahradil zosnulého divadelného kritika J. Valacha. Predtým sporadicky písal o knižne vydaných dramatických dielach. Jeho inklinácia k literárnej kritike ho ovplyvnila aj pri divadelných recenziách, ktoré mali často charakter podrobných literárno-dramaturgických rozborov a literárno-historických analýz, ale menej v nich bral do úvahy teatrologický zreteľ. Patril ku kritikom, ktorí zdôrazňovali interpretáciu textu hry nad inscenačnou realizáciou dramatického textu. Recenzoval predovšetkým predstavenia činohry Slovenského národného divadla a jej stálych režisérov (J. Borodáč, J. Jamnický, F. Hoffmann, I. Lichard).