Po maturite na osemročnom gymnáziu v Uhorskej Skalici (po vzniku Československej republiky sa premenovalo na Masarykovo gymnázium) začal študovať na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Štúdium absolvoval v roku 1925. Počas vysokoškolského štúdia sa aktívne angažoval v socialistickom hnutí akademickej mládeže. V roku 1922 spoločne s ostatnými členmi hnutia začal vydávať a redigovať časopis DAV. Od roku 1931 pôsobil ako advokát v Bratislave, v rokoch 1939 – 1945 v zahraničnom odboji v Paríži a Londýne, 1945 – 1950 na poste štátneho tajomníka Ministerstva zahraničných vecí, v rokoch 1948 – 1951 ako minister zahraničia Československej republiky a pod. V roku 1951 ho uväznili, o rok neskôr nezákonne odsúdili a popravili, v roku 1963 občiansky a politicky rehabilitovali. V. C. patril k vedúcim marxistickým ideológom medzivojnového obdobia na Slovensku a tiež k teoretikom a propagátorom sovietskeho umenia a socialistického realizmu. Ako jediný v ČSR spomedzi komunistov vyjadril svoj odmietavý postoj k stalinským čistkám na sklonku tridsiatych rokov. Popri obsiahlej politickej publicistike svoju pozornosť sústredil aj na problematiku literatúry, divadla a filmu. Príspevky s uvedenou tematikou okrem iného vyšli súborne v dvojzväzkovej publikácii Vzduch našich čias (1967).

Sympatie k divadelnému umeniu V. C. sa utvárali prostredníctvom pasívnej i aktívnej účasti na ochotníckych podujatiach v Tisovci a Skalici, ktoré pretrvali aj počas jeho vysokoškolských štúdií v Prahe. Ako divadelný publicista sa prvýkrát uviedol v časopise Mladé Slovensko (1922) recenziou Čapkovština na hru K. Čapka Věc Makropulos a jej inscenáciu v pražskom Divadle na Vinohradoch. Kriticky sa v nej zamyslel nad samotným obsahom hry. Pozornosť upriamil predovšetkým na hlavnú postavu E. Marty a jej hereckú predstaviteľku L. Dostálovú. V recenzii stručne charakterizuje dramatikovo umenie a nachádza príčinu úspechu hier oboch bratov Čapkovcov. Podľa Clementisových slov je K. Čapek filozofujúcim autorom, vyberajúcim si veľké ľudské problémy. Nezachádza však do podrobných detailov, autorsky sa zameriava hlavne na formálnu dokonalosť dramatického textu. V recenzii sa stretávame s označením „čapkovčina“. Autor ho dáva do kontextu so svetovým ohlasom Čapkových hier, čím poukazuje okrem iného aj na ich absenciu na slovenských divadelných scénach.

Prvá publikovaná práca V. C. so zameraním na divadlo v náznaku predznamenala viaceré črty jeho kultúrno-publicistickej činnosti. Výrazný záujem venoval otázkam umenia i kritickému vzťahu k meštiackym praktikám v umení a živote, ako aj nesúhlasu s pomermi na Slovensku. V tridsiatych rokoch sa kriticky zameral na existenčné, umelecké a ideové problémy Slovenského národného divadla, ktoré publikoval v stati pod názvom Mzdový boj na SND (1933).

S autorovým silne kritickým postojom sa stretávame v príspevkoch Dva činy režiséra Viktora Šulca a Jeden čin režiséra J. Borodáča z roku 1934. V druhom menovanom V. C. prezentoval výrazne kritický postoj k Borodáčovej inscenácii hry J. Barča-Ivana 3000 ľudí (SND, 1934). Uvedenie dramatikovej prvotiny V. C. podnietilo na širšie koncipované úvahy o situácii SND, slovenskej divadelnej literatúre, vzťahu diváckeho recipienta k samotnému divadlu i na všeobecné zamyslenie sa nad spoločenskou funkciou vtedajšieho divadla. Ako východisko pre svoj kritický postoj použil Borodáčov optimisticky ladený článok v časopise Slovák (č. 193/1933), v ktorom hodnotil uplynulú divadelnú sezónu. Podľa V. C. režisér zveličoval počet i vzťah divákov k slovenskej činohre. Borodáčovi vo svojom príspevku adresoval niekoľko nie pozitívnych skutočností, na ktoré upriamil pozornosť v minulosti aj sám režisér. Okrem iného V. C. poukázal aj na Borodáčove repertoárové omyly. Za seriózny prínos označil len inscenáciu hry J. G. Tajovského Blúznivci (1933), ktorú však podľa jeho slov nedobudovaný súbor SND nedokázal sprítomniť ani jej dať primeraný sloh. V. C. odmietol predovšetkým Barčovo rozdelenie ľudí do dvoch kategórií daných Bohom, na obyčajných a vynikajúcich, pričom za vynikajúcich sú považovaní umelci a bohatí ľudia. Vyššia kasta dáva, nižšia len berie, pričom práve v uvedených okolnostiach videl kritický autor základný nedostatok hry a príčinu inscenačného neúspechu. V. C. však vedel aj oceniť Borodáča ako jedného z prvých slovenských režisérov, ktorý so záujmom uvádza a sleduje sovietskych dramatikov a literatúru. Po režisérovom návrate z divadelného festivalu v Moskve mu poskytol priestor v časopise DAV, v ktorom Borodáč vyjadril svoje osobné dojmy a názory (Moskovský divadelný festival, 1934). V. C. prostredníctvom interview kládol Borodáčovi otázky týkajúce sa osobnej reflexie vývoja sovietskeho divadla, jeho hlavných znakov i vedúcich osobností a pod. Uvedené okruhy priniesli Borodáčove odpovede ozrejmujúce jeho vzťah k sovietskemu dramatickému dianiu vtedajšej doby.

V. C. od socialistickej divadelnej kritiky požadoval ideovosť a serióznosť. Svoje úvahy a požiadavky uverejnil v príspevku Len referentské lajdáctvo? (1936). V súvislosti s divadelnou publicistikou sústredil pozornosť okrem iného aj na sovietske divadlo. V časopise Tvorba z roku 1930 uverejnil stať pod názvom V meste Októbra alebo čo nevidel Arnold Bennet. Zameriava sa v nej na divadlo robotníckej mládeže Tram, ktoré navštívil počas pobytu v Petrohrade (v tom čase Leningrad), i na stručné dejiny menovaného divadla.