Syn prekladateľa Karola Dlouhého, brat speváka Boreka Dlouhého. Vyštudoval Vysokú školu múzických umení v Bratislave, odbor divadelná veda (1976). V sezóne 1976/1977 pôsobil ako dramaturg Spevohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove a v rokoch 1977 až 1986 ako šéfdramaturg vtedy trojsúborového DJZ. Prekladal z češtiny, pripravoval dramatizácie a úpravy hier, účinkoval aj ako príležitostný herec v menších rolách. Dramaturgickou prácou sa podieľal na rozvoji hudobného divadla tých rokov, spolupracoval na príprave muzikálov Ľudia-láska-ulica (1976), Sneh sa smial, až padal (1977), V Ríme na Fóre – nezostal fór na fóre (1978), Ohnivák (1979), Povodeň (1984). Z jeho činohernej tvorby sa v historických súvahách spomínajú najmä inscenácie L. Ballek – O. Šulaj: Pomocník (1979), J. Záborský: Najdúch (1984) a O. Záhradník: Meno pre Michala (1985). V rokoch 1986 až 1988 bol dramaturgom činohry Novej scény v Bratislave. Ako dramaturg dlhodobo spolupracoval s režisérmi E. Gürtlerom a J. Prážmárim.

Pôsobil ako vedúci odborný referent – špecialista na sekcii umenia Ministerstva kultúry (1988 – 1991) a neskôr starší radca Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (1992 – 1995). Bol vedúcim vedeckým pracovníkom v Národnom divadelnom centre (1991 – 1992). Do NDC sa vrátil v roku 1995 a pracoval tam aj po jeho premenovaní na Divadelný ústav až do odchodu na dôchodok v roku 2014. Podieľal sa na mnohých odborných aktivitách inštitúcie. Pripravoval výstavy (napríklad o tvorbe P. Mikulíka, J. Kronera, M. Brezinu, G. Dusíka, J. Záborského, o Mestskom divadle Žilina, Divadle Romathan Košice, Divadle Alexandra Duchnoviča Prešov či o uvedeniach bulharskej drámy na Slovensku), vrátane spolupráce na rozsiahlej prierezovej výstave Divadlo – Vášeň, telo, hlas. Bol členom poroty Bienále divadelnej fotografie, teatrologickým garantom vedomostných databáz DÚ a vedúcim tímu pripravujúceho ročenky profesionálnych scén Divadlo na Slovensku.

V rokoch 2007 až 2013 vyučoval dejiny divadla a rozbor drámy na Konzervatóriu v Bratislave. Silné bolo jeho spojenie s ochotníckym divadlom. Od roku 1974 bol lektorom a porotcom na prehliadkach neprofesionálneho divadla, v rokoch 2001 až 2008 predsedom Poradného zboru pre divadlo pri Národnom osvetovom centre. Pôsobil v rôznych komisiách a dramaturgických radách, napríklad festivalov Divadelná Nitra (slovenská časť programu) a Dotyky a spojenia Martin.

Od roku 1996 sa systematicky a intenzívne venoval recenzovaniu profesionálneho aj ochotníckeho divadla. Písal o všetkých divadelných druhoch, a to aj o národnostných (maďarských, rusínskych, rómskych) a komunitných divadlách a divadlách tvoriacich pre deti. K mimoriadne bohatej publikačnej činnosti treba priradiť aj rozlične ladené príspevky do inscenačných bulletinov a iné sprievodné dramaturgické texty, rôznorodé posudky, oficiálne listy a príspevky do neperiodických tlačovín (napríklad festivalové noviny).

Publikoval recenzie o činoherných, muzikálových, operetných, baletných, tanečných, v menšej miere aj o operných a bábkových inscenáciách. Písal aj o divadle znevýhodnených (ľudia s mentálnym postihnutím, nepočujúci, nevidiaci a slabozrakí). Slovenské divadelné dianie sledoval dlhodobo a celoplošne. Na základe toho mohol písať aj rôzne prehľady a hodnotenia sezóny. Sumáre publikoval aj z festivalov ochotníckeho divadla. Faktografickú aj empirickú bázu mal vytvorenú vďaka desaťročia trvajúcej kontinuálnej práci v slovenskom divadle a vďaka svojmu pôsobeniu v Divadelnom ústave, kde s aktuálnymi aj historickými dátami denne pracoval ako dokumentátor a správca databáz.

Prevažnú časť jeho recenzentskej tvorby tvoria denníkové, teda rozsahom kratšie hodnotenia. Na inscenácie nazeral najmä dramaturgickým uhlom pohľadu, všímal si kontexty súboru, dokázal dielo zasadiť do jeho vývoja a umeleckého smerovania. Často je hodnotenie O. D. jediným ohlasom na danú inscenáciu, absolútne to platí pri tvorbe Divadla Romathan Košice. Jeho publikačná činnosť je tak nenahraditeľným informačným zdrojom pri výskume geograficky, druhovo či prestížou okrajovej divadelnej tvorby.

Na začiatku nového milénia komentoval transformáciu a decentralizáciu kultúrneho sektora na Slovensku. Neskôr tiež publikoval niekoľko spoločensko-politicky ladených komentárov na tému kultúry, televízneho vysielania a pod. V článkoch venujúcich sa celkovému pohľadu na divadelnú sieť či vznik pôvodnej slovenskej drámy bol skeptický. Išlo o konštatovania zdôrazňujúce komercializáciu bez návrhov konkrétnych zmien. Jeho štylistika sa často vyznačovala úvahami, častými bonmotmi, a rečníckymi otázkami.

Stovky recenzií, ale aj iných publicistických žánrov uverejnil O. D. v denníkoch Pravda, Sme, Hospodárske noviny, Slovenská republika (z pozície úradníka MK SR), v periodikách Javisko, Literárny týždenník, kød – konkrétne o divadle, Slovenské divadlo, Teatro, Hudobný život, Kultúrny život, Domino fórum, Romano ľil a Romano nevo ľil, Nový Slovák, Mosty, Formát, v českom časopise Amatérska scéna, v interných informačných bulletinoch Správy Zväzu slovenských dramatických umelcov a Správy Divadelného ústavu. V rokoch 2007 až 2009 publikoval aj na online platforme Monitoring divadiel na Slovensku (v začiatkoch sa projekt volal IS.theatre.sk). Sumár dopĺňajú interné hodnotenia nepublikované v tlači, uložené v zbierkach Divadelného ústavu v Bratislave.

O. D. sa zúčastnil na vedeckých konferenciách a rozsiahlejšie štúdie na tému muzikálu, Divadla Romathan Košice a Štátneho divadla Košice publikoval v zborníkoch a v odbornej revue Slovenskej akadémie vied Slovenské divadlo. Je autorom state o tvorbe F. Urbánka (v publikácii V. Štefka a kol. Dejiny slovenskej drámy 20. storočia, 2011). Bol zostavovateľom zborníka o opernom spevákovi, hercovi a publicistovi Štefanovi Hozovi Štefan Hoza (1997). Recenzoval aj teatrologické publikácie.