Narodil sa do rodiny evanjelického farára. Ako päťročný sa presťahoval do Sirku, kde vychodil základnú školu. Nižšie gymnaziálne štúdiá absolvoval najprv v Rožňave (1837 – 1838) a potom v Miškovci (1838 – 1839). V ďalšom vzdelávaní pokračoval na evanjelickom lýceu v Levoči (1840 – 1848), kde študoval cudzie reči (maďarčinu, nemčinu, francúzštinu, angličtinu, poľštinu, ruštinu, srbochorvátčinu), dejiny, estetiku, slovanské jazyky a literatúry a teológiu. Študenti sa na lýceu nielen vzdelávali, ale zbierali a zapisovali folklórny materiál, hrávali ochotnícke divadlo, prednášali súčasnú poéziu, snažili sa o vlastnú literárnu tvorbu a pod. Tu sa aktívne zapojil do študentského života, prijmúc ideály Ľ. Štúra. Výsledky svojho zberateľského úsilia prvýkrát publikoval v rukopisnom Prostonárodnom zábavníku (1844 – 1845), neskôr prišli aj prvé básne. Iné svoje schopnosti ukázal ako vydavateľ rukopisného zábavníka Holubica (1846 – 1847), hlavný redaktor rukopisného študentského časopisu Považja (1847 – 1848) atď. Už ako študent začal pravidelne písať literárne kritiky a biografie príslušníkov štúrovskej generácie. Prekladal slovanských romantických básnikov.

Bol členom miestneho Levočského divadla štúrovskej mládeže, ktoré hrávalo v slovenčine a češtine, niekedy však aj po maďarsky a nemecky. Sám hral v inscenáciách Bratři od V. K. Klicperu, resp. Odchod Slovákov z Bratislavy od M. Dohnányho (obe 1846). Pre levočských študentov v tom istom roku preložil aj hru N. Vujića Horvatská vernosť. Kritiky o ich študentských divadelných predstaveniach uverejňoval v spomínanom časopise Považja. Cenným svedectvom z tohto obdobia sú jeho Deje Jednoty mládeže slovenskej do roku 1848 (knižne vyšli až v roku 1972).

Ako vojenský dobrovoľník sa zúčastnil na udalostiach meruôsmych rokov. V máji 1849 musel narukovať do cisárskej armády, z ktorej ho prepustili na jar nasledujúceho roku. Vtedy zložil kandidátsku skúšku a stal sa tajomníkom evanjelickej superintendencie v Revúcej. Známym sa však stal najmä ako zberateľ a vydavateľ ľudovej slovesnosti, predovšetkým rozprávok (Prostonárodnie slovenské povesti, 1880 – 1883). Jeho diela predstavujú nesporný základ slovenskej folkloristiky. Významné Úvahy o slovenských povestiach (1871) sú pokusom o systematický výklad mytológie folklórnej slovesnosti, jej symboliky a celkového zmyslu.

Už v roku 1851 sa spolu s Ľ. Kubánim a D. Gallayom snažili o založenie putovného družstva Slovenského divadla, ktoré by pôsobilo v gemerskom a malohontskom regióne. Vypracoval návrh na založenie divadla, jeho vedenie i repertoár. Malo vystupovať v Ratkovej, Tisovci, Jelšave, Revúcej atď. Pri tejto príležitosti rok predtým preložil a adaptoval pre chystané „presťahovacie divadlo“ do prozaickej formy Shakespearovho Hamleta z angličtiny a nemčiny. Združenie ochotníkov nakoniec odohralo iba jediné predstavenie v roku 1852 v Ratkovej a rozpadlo sa, keď sa z Gemera ako hlavný organizátor divadla presťahoval do Trnavy. Myšlienky pozdvihnúť úroveň slovenského divadelníctva sa nevzdal ani v neskorších rokoch, keď na ochotníckom základe navrhoval vytvoriť stále divadelné scény buď v mestách s divadelnými budovami (Trnava, Banská Bystrica), alebo v strediskách slovenského národného života (Martin, Liptovský Sv. Mikuláš, Trenčín, Modra). Preklad Hamleta ostal neinscenovaný, v rukopise, uverejnený bol až v roku 1966 v časopise Slovenské divadlo. Ďalšími jeho shakespearovskými prekladmi bolo päť scén z hry Rómeo a Júlia (1850 – 1952) a Zlomky z Kupca Benátskeho (Považja, 1847 – 1848; Slovenské divadlo, 1964). V archívnej pozostalosti sa nachádza aj jeho preklad úvodu drámy Macbeth.

V národnej aktivite nepoľavoval a hneď v roku 1852 sa stal v Trnave nakrátko aj redaktorom Hurbanových Slovenských pohľadov, v ktorých  pokračoval v recenzovaní predstavení slovenských ochotníckych divadiel. Už v roku 1853 po vysvätení za kňaza však začína svoju dušpastiersku službu ako kaplán v Brezne u J. Chalupku, neskôr v Rožňavskom Bystrom až do roku 1858 (neďaleko pôsobil A. H. Škultéty). Potom prijal miesto profesora na lýceu v Banskej Štiavnici, kde však zotrval iba do roku 1861. Počas svojej učiteľskej misie tu v snahe nadviazať na štúrovského Orla tatranského vydával mesačník pre „krásne umenie a literatúru“ Sokol (1860 – 1861), v ktorom uverejňoval aj články o divadle a dráme. Divadelné kritiky v tom čase písal aj pre časopis Priateľ školy a literatúry (1860). Následne odišiel za evanjelického farára do Drienčan, ktoré sa mu stali pôsobiskom až do jeho smrti. Svoje príspevky uverejnil v almanachoch Concordia (1858), Tábor (1870) a i. Spolupracoval s novinami Pešťbudínske vedomosti (vychádzali v rokoch 1861 – 1870), kde uverejnil zásadné teatrologické kritiky Jonáša Záborského básne dramatické (1865), resp. Beskydov a Kubáni (1868). Po roku 1870 písal pre Národné noviny. V publicistickej činnosti sa zameriaval na rôzne eseje, besednice, správy o kultúrnom a spoločenskom živote na Slovensku, písal posudky o súvekej domácej literárnej produkcii.

V šesťdesiatych rokoch 19. storočia v politicky a spoločensky priaznivejšej situácii, keď Matica slovenská začala vypisovať súbehy na pôvodné dramatické diela (1862 – 1872), patril spolu s A. Sládkovičom a J. Palárikom k najváženejším členom hodnotiacej poroty, ktorá v kontexte vtedajších rokov zohrala nezastupiteľnú úlohu kritického vyrovnávania sa s celou dobovou dramatickou produkciou. Posudzovatelia nerozhodovali len o tom, ktorá hra má byť odmenená, ale zároveň predložené texty aj kriticky hodnotili. Mnohé z posudkov menovaných predstavujú teoreticky fundované dramatické reflexie. V rámci polemík medzi porotcami stál často spolu s J. M. Hurbanom na jednej strane proti názorom J. Záborského a J. Palárika na druhej strane. Sám za nižšou kvalitou dramatickej produkcie videl okrem iného i nedostatok historických tradícií ako potenciálnych prameňov, preto odporúčal hľadať námety, kompozičné princípy a vzory pre postavy v ľudovej slovesnosti. Najviac oceňoval práve hry, ktoré vychádzali z národných povestí, a dramatizácie rozprávok. Konzistentne s týmto názorom pri posudzovaní nových hier sa držal zásady, že diváci majú pociťovať súhlas sdobrom a nesúhlas so zlom. Poukazoval aj na to, že básnici sa boja prekročiť hranice poézie, lebo dráma v slovenskom národnom kontexte predstavovala „príkru u nás cestu“. K súdobej dramatickej tvorbe sa staval kriticky, no v posudkoch bol zhovievavý a pri odmeňovaní štedrý. Kritické výhrady prejavil napr. voči Záborského historickej hre Posledné dni Veľkej Moravy (1865), je autorom odmietavého posudku o Palárikovej hre Dimitrij Samozvanec (1866). Naopak, prijal veselohru D. M. Bacháta Rodoľubci (1867) či Romancu J. Grajchmana (1867).

Ako editor sa postaral o vydanie diela J. Čajaka st., J. Bottu a Ľ. Kubániho. Jeho bohaté zberateľské dielo je prameňom nespočetného množstva divadelných, bábkových, rozhlasových, televíznych a filmových adaptácií.