Štúdium absolvoval na evanjelickom lýceu v roku 1844 v Levoči, kam prešiel z Bratislavy s ostatnými študentmi na protest proti suspendovaniu Ľ. Štúra. Už ako študent bol veľmi aktívny. Venoval sa zbieraniu ľudových rozprávok, piesní, zvykov a obyčajov. Písal, prekladal a zbieral piesne pre Francisciho Prostonárodný zábavník. Angažoval sa v Jednote mládeže slovenskej, redigoval rukopisný zábavník Považja (1847 – 1848). Po štúdiách začal pôsobiť ako vychovávateľ u Dr. Hoffstädtera v Bytči. Začiatkom školského roka 1847 – 1848 sa vrátil do Levoče, kde pôsobil ako vychovávateľ v rodine G. Szemereho a zároveň bol správcom Jednoty mládeže slovenskej. Od októbra 1847 viedol písaný časopis Považie, kde uverejňoval viaceré svoje úvahy, preklady, básne. Ako dôstojník sa zúčastnil na revolúcii 1848 – 1849. Intenzívne sa venoval organizovaniu kultúrneho i verejného života. V roku 1851 bol redaktorom Hurbanových Slovenských pohľadov v Skalici, neskôr od apríla 1852 v Trnave, kde aj zakrátko zomrel. Časť jeho tvorby bola publikovaná v dobových odborných periodikách, časť ostala v rukopisoch, prípadne v rukopisných študentských zábavníkoch.

M. D. bol aktívny ako básnik, kritik, dramatik, historik a redaktor. Ako básnik a literárny kritik sa formoval predovšetkým počas svojho pobytu v Levoči a svoje divadelné kritiky, literárne recenzie, básne publikoval v časopise M. Ferienčíka Život!, neskôr v Orlovi tatranskom a Slovenských pohľadoch, v Slovenských národných novinách a v Hurbanovej Nitre III. Vo svojej kritickej a básnickej praxi vychádzal M. D. zo Štúrových estetických názorov, podľa ktorých poézia mala byť vlastným a národným umením. Patril medzi prvých štúrovských dramatikov a teoretikov drámy. Je autorom hry Odchod z Bratislavy, z ktorej sa zachoval iba rukopisný zlomok (hraná 5. 3. 1846 v Levoči), drámy Podmanínovci (1848), v ktorej čerpal námet zo 14. storočia (zo slovenských povestí o dvoch lúpežných rytieroch na Považí – o Rafaelovi a Jankovi Podmanickovcoch).

V roku 1845 predniesol v rámci činnosti Jednoty mládeže slovenskej stať Slovo o dramate slovanskom (uverejnená bola v roku 1861 v časopise Sokol), v ktorom vychádzal aj z náhľadov Ľ. Štúra, podľa ktorého vznik a rozvoj drámy toho-ktorého národa je podmienený jeho hrdinskou minulosťou. V rozprave nadviazal na niektoré základné tézy štúrovskej estetiky, t. j. opierať sa o tradíciu a nadväzovať na ľudovú slovesnosť ako na literárnu hodnotu. Uvažoval o teoretických otázkach písania drámy a aj o dôvodoch, prečo slovenská dráma nie je rozvinutá. Prezentoval v nej koncepciu slovanskej a slovenskej dramatiky a zároveň polemizoval o vhodnosti nasledovania a hrania gréckej či germánskej drámy. Podľa Dohnányho je dráma predstavenie činov, mravov a života jedného národa, a preto dramatickú tvorbu môže mať národ len vtedy, keď sa už na poli dejín začal prejavovať. A hoci by sa grécka dráma svojou povahou mohla Slovanom páčiť, nie je pre nich vhodná, lebo v nej vládne osud, ktorému sa všetko podriaďuje. Osudovosť v období romantizmu už svetu nedominuje vďaka kresťanstvu. Rovnako podľa M. D. nevyhovuje Slovanom ani germánska dráma, ktorú považuje za výsledok rozorvaného a roztrhaného ducha. Slovenský dramatik má siahať do slovanskej minulosti a čerpať zo súčasného života Slovákov. Odporúča predovšetkým tri látkové a tematické okruhy: slávna slovanská minulosť, prítomnosť Slovákov, čerpanie z ľudovej tvorby (zvyky, mravy, povesti, rozprávky). Slovo o dramate slovanskom ovplyvnilo teoretické úvahy o súdobej dráme i ďalších slovenských spisovateľov.