Už po maturite založil v roku 1960 v Dome pionierov v Bratislave Divadlo Úsmev. Divadelnú vedu vyštudoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1966) po tom, čo musel pre kádrový profil odpracovať dva roky v bratislavskej továrni Gumon ako robotník, keďže pochádzal z rodiny intelektuála. Počas štúdia už od roku 1964 pracoval vo vysielaní pre deti a mládež Československej televízie v Bratislave, po troch rokoch už ako redaktor a v období rokov 1970 – 1972 ako vedúci Hlavnej redakcie programov pre deti a mládež (o. i. sa venoval rozvoju animovaného štúdia a spolupráci s Krátkym filmom Praha). Neskôr bol istý čas režisérom Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene (1972 – 1974), kde sa zameriaval najmä na komediálnu tvorbu. Réžiou hry J. Zeyera Radúz a Mahuliena otváral úvodný ročník festivalu Zámocké hry zvolenské (1974). Jeho režijná tvorba sa pohybovala od moderného, neiluzívneho divadla k tradičnejšie koncipovaným javiskovým tvarom, ktoré vychádzali z klasickej rozprávky.

V ďalších rokoch stál pri zrode Divadla pred deti a mládež v Trnave, kde bol postupne dramaturgom (1974 – 1979), vedúcim dramaturgom (1979 – 1986), umeleckým šéfom (1984 – 1986) a riaditeľom (1985 – 1996). Divadlo profiloval v úzkej spolupráci s režisérmi J. Nvotom a B. Uhlárom. Aj tu sa orientoval na komediálne tituly a tvorbu pre deti a mládež. Autorsky stojí za množstvom pásiem, príležitostných rozprávok a hier venovaných osobnostiam našej kultúry (o. i. L. Novomeskému, 1984). Ako hosťujúci režisér spolupracoval s Maďarským oblastným divadlom v Komárne, Krajským bábkovým divadlom (Bábkovým divadlom na rázcestí) v Banskej Bystrici, Bábkovým divadlom v Nitre a divadlom v Spišskej Novej Vsi. Jedno desaťročie (1977 – 1987) ako režisér a umelecký vedúci stál na čele trnavského ochotníckeho súboru DISK. Čoskoro nato založil v Trnave študentský divadelný súbor Juventus (1987), režíroval ochotnícke súbory v Novej Bani, Radošine a Detve, neskôr v roku 1999 spoluzakladal občianske združenie KREDIV (kresťanské divadlo). Patril k hlavným organizátorom festivalu biblických a duchovných hier Gorazdov Močenok. Bol členom porôt mnohých súťaží v ochotníckom divadle, divadle poézie či umeleckého prednesu. V týchto oblastiach sa angažoval aj ako lektor.

K pôsobeniu v DJGT vo Zvolene sa vrátil v rokoch 1996 až 2004 tentoraz ako šéfdramaturg. Svoju pozornosť sústredil na uvádzanie pôvodnej slovenskej tvorby.

Svoju tvorbu v súlade s generačným názorom vnímal ako organické spojenie viacerých umeleckých činností. Takto vnímal i osobnosť režiséra, ktorý podľa neho mal aspoň potenciálne ovládať všetky činnosti podieľajúce sa na vzniku inscenácie. V televízii, rozhlase aj v divadle sa venoval predovšetkým tvorbe pre deti a mládež. Je autorom scenárov televíznych animovaných filmov (Večerníček, Filmárik a Filmuška a i.) a filmov (Puto najsilnejšie, 1990), ale aj rozhlasových hier (Hviezdny kvet, Severova dcéra). V televízii režíroval hry Tajomný lodný denník (1972) a Nezobuď Magdušku! (1974). S animovaným filmom Rozprávky z peračníka uspel v roku 1972 na televíznom festivale v Turecku. Napísal viacero bábkových hier, ktoré si aj režíroval. Jeho bábková hra Koncert z nitrianskeho Bábkového divadla (1991) vyhrala medzinárodný festival v juhoslovanskom Kragujevaci.

V časopise Javisko okrem vlastných scenárov divadiel poézie publikoval aj teoretické práce z oblasti detskej dramatickej výchovy. V spoluautorstve priblížil dejiny zvolenského divadla, ako aj trnavského súboru DISK. Ako publicista reflektoval najmä dramatickú tvorbu určenú deťom a mládeži, slovenskú ochotnícku scénu a špeciálnu pozornosť venoval divadlám poézie. Recenzie a divadelno-kritické články uverejňoval v prvom rade v časopise Javisko, okrem toho i v periodikách Kultúrny život, Teatro, Film a divadlo, Hlas ľudu, Smena, Literárny týždenník, Učiteľské noviny. Do slovenčiny prekladal české dramatické texty.

V článku Hodnotové kritériá v súčasnom divadle (1998) sa metakriticky vyrovnáva s divadelnou kritikou, ktorú chápe ako neoddeliteľnú súčasť umeleckej tvorby, pričom každého umeleckého tvorcu považuje už za kritika. Pod kritikou rozumie cestu od emocionálneho pôsobenia po racionálnu analýzu so zdôraznením harmonickej rovnováhy oboch spôsobov percepcie toho-ktorého umeleckého činu. Z tohto dôvodu apeluje na neustále kultivovanie vlastnej vnímavosti a  neprestajný rast v erudícii, ktorá má byť širšia než parciálne obzory jednotlivých tvorcov inscenácie, aby dokázala rovnocenne zahrnúť všetky zložky divadla. Nad to všetko vyzdvihuje osobnostný postoj kritika, v ktorom zdôrazňuje hodnoty zmyslu pre časovosť a nadčasovosť, pravdu, konštruktívnosť, súvislosti, osvetu vo formovaní vkusu a estetickej orientácie diváka a v neposlednom rade osobnostnú autonómiu kritika. Podľa M. F. divadlo nie je len tvorba, ale aj formulácia konkrétneho života a zodpovedná úloha kritika spočíva v rozpoznaní, či takto predstavovaný život môže byť pre ľudstvo zmysluplný.