V rokoch 1931 – 1935 študoval slovenský a francúzsky jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde navštevoval prednášky profesora J. Kopala aj J. Mukařovského. Na Karlovej univerzite v Prahe, kde študoval rok, počúval prednášky F. X. Šaldu. Počas štipendijného pobytu na parížskej Sorbone sa venoval hlavne slavistike. Štúdiá absolvoval jazykovednou prácou Jozef Ignác Bajza v dejinách spisovnej slovenčiny, ktorú mu v roku 1942 uznali aj ako doktorandskú prácu. Po štúdiách v rokoch 1935 – 1944 pôsobil ako stredoškolský profesor na gymnáziách v Kláštore pod Znievom a v Bratislave. Obdobie rokov 1934 – 1944 hodnotí jeho životopisec J. Pašteka z hľadiska jeho osobného zrenia a odborných výkonov jednoznačne pozitívne, a to aj napriek vojnovej cenzúre. Literárnej kritike sa venoval od roku 1934 ešte ako vysokoškolský študent v Prahe. Počnúc tridsiatymi rokmi začal publikovať recenzie a kritiky v Slovenských pohľadoch, Eláne, v Národných novinách. Spolupracoval s rozhlasom. Od roku 1939 začal publikovať divadelné recenzie na predstavenia Slovenského národného divadla najmä v Národných novinách. Do skončenia vojny napísal gros svojich divadelných referátov a kritík.

Ako príslušník druhej vysokoškolsky vzdelanej generácie kritikov sa vypracoval na jednu z vedúcich autorít literárnej a divadelnej kritiky. Zanechal okolo pol stovky divadelných referátov. V októbri 1945 prijal miesto dramaturga činohry SND v Bratislave, kde zotrval do roku 1949. Vnútrodivadelné a spoločenské okolnosti ho donútili, aby pracovný pomer so SND rozviazal. V rokoch 1949 – 1951 bol pracovníkom Literárnovedného ústavu Slovenskej akadémie vied, kde sa venoval najmä štúdiu a prekladaniu stredovekého básnika F. Villona. V rokoch 1951 – 1960 bol redaktorom a vedúcim redaktorom vydavateľstva Tatran (pôvodne Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry). Koncom päťdesiatych rokov sa vyprofiloval na najvzdelanejšieho slovenského romanistu zameraného na francúzsku, španielsku a taliansku rečovú oblasť. V roku 1957 z daných kultúr publikoval objemný zväzok štúdií Cesty k veľkým. V roku 1964 spoločne s básnikom V. Turčánym preložili Danteho Peklo. Tento autor sa stal jeho kľúčovou témou. V roku 1965 vydal súbor svojich slovakistických prác Harlekýn sklonený nad vodou, za ktoré získal hodnosť kandidáta vied. V súčinnosti Bratislavy a Brna konečne obhájil hodnosť docenta (1967). Do Ústavu slovenskej literatúry SAV sa vrátil v rokoch 1961 – 1967 ako samostatný vedecký pracovník. Od roku 1967 pôsobil na Filozofickej fakulte UK ako vedúci Katedry romanistiky. V tom čase začal vo vydavateľstve Tatran vydávať štvorzväzkový výber z hier Molièra s vlastným bohatým poznámkovým aparátom, komentármi a dejinami jeho recepcie na Slovensku (1967 – 1974). Chystal sa na vlastnú monografiu o najväčšom autorovi komédií, ale projekt nedotiahol do konca. Roku 1970 ešte vyšla jeho kniha štúdií Modernita súčasnosti. V dôsledku nástupu normalizácie však za ňu nezískal ani navrhovanú profesúru, ani doktorskú hodnosť DrSc. Následne v spolupráci s V. Turčánym vydal prvý preklad výberu z trubadúrskej literatúry (Danteho trubadúri, 1972). Pomýšľal aj na monografiu o Dantem. Po pohrebe prekladateľky, disidentky Z. Jesenskej roku 1974, kde na výzvu Zväzu slovenských spisovateľov predniesol oficiálnu reč, však stranícke orgány definitívne jeho žiadosť o hodnosť mimoriadneho profesora zamietli. V roku 1974 sa vrátil do Literárnovedného ústavu SAV ako vedecký pracovník. Ako vysokoškolský učiteľ vzdelal množstvo romanistov, významne formoval estetické kritériá a hodnotové normy celej prekladateľskej obce na Slovensku, sám spolupracoval na špičkových projektoch v oblasti umeleckého prekladu (Dante, Rabelais a i.). Titul profesora mu udelili posmrtne, roku 2002. V roku 1991 sa stal nositeľom Radu Tomáša Garrigua Masaryka III. triedy in memoriam. Jeho produkcia vychádzala výberovo postupne v šiestich zväzkoch kritík a štúdií vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, siedmy sa nedostal do tlače.

Literárny a divadelný kritik, esejista, historik, editor, dramaturg, prekladateľ J. F. sa ako slavista a romanista stal jedným z najvýznamnejších kultúrnych mediátorov 20. storočia. Iný popredný kritik A. Matuška o ňom napísal, že romanizácia a europeizácia literatúry a kultúry neznamenala u neho podceňovanie domáceho a vlastného, znamenala len lepší, poučenejší, rozhľadenejší pohľad na to vlastné.

J. F. bol významným reprezentantom slovenskej intelektuálnej elity. Ako jeden z mála ostal verný étosu vzdelancov a nezradil svoje presvedčenie. Antropologickou konštantou mu bolo ostať celistvým človekom. Stál na pozíciách európskeho humanizmu. Riešil veľké témy, ako napríklad Dante, Molière, dejiny prekladu.

Predstavoval vedeckú esejistiku v tom, že analytický a komparatívny výkon tvorili zásadnú časť jeho esejí. Nepodľahol však úskaliam pseudovedeckosti, lebo vždy mal na mysli čitateľa. Sám žáner eseje odvodzoval od Montaignea a chápal ho v zmysle experimentu, pokusu. Bol aj polemikom. Niekoľkými odbornými spormi sa zapísal hneď v mladosti (napr. o próze D. Chrobáka Kamarát Jašek). Polemizoval s nadrealistami pre ich nihilistickú etiku, nemal rád vyumelkovaný štýl teatrálnych literátov. Jeho kritickými idolmi boli F. X. Šalda a V. Černý. Zaujímal sa nielen o literatúru, ale o všetky druhy umenia. Písal aj o operete, posudzoval preklady operných libriet z pera M. Rázusovej-Martákovej, všímal si výtvarné umenie.

O divadelných premiérach referoval J. F. v čase prvej vrcholnej éry činohry SND a svojimi kritikami sa rýchlo dostal nad úroveň kolegov M. Pišúta, M. Chorvátha, A. Matušku. Moderným pohľadom na umenie predstavoval protiváhu k tradicionalistovi A. Mrázovi, vtedy vedúcej osobnosti divadelnej kritiky. Názorovo mu bol partnerom J. Valach, ktorý, žiaľ, predčasne skonal (dramatik P. Zvon † 1942). Diferencovane a kompetentne posudzoval pôvodnú domácu tvorbu. Borodáčove upravovateľské zásahy do staršej slovenskej dramatiky chápal a prijímal. V niektorých prípadoch aj vďaka svojej európskej vzdelanosti však dokazoval, že išli proti pôvodnému účelu hry (Kocúrkovo, 1949). Pri politicky poplatnej úprave Palárikovho Drotára (1942), hry, ktorá vyšla z inonárodných zdrojov, využil svoje francúzske školenie a na prísnu kritiku hry a inscenácie funkčne zapojil komparatistickú metódu. Dal tak impulz na neskorší rozvoj divadelných komparatívnych štúdií. Kriticky sa staval k Urbánkovým schémam a jeho úsmevnému biedermeieru a podčiarkoval odlišnosti u Tajovského. Diferencovane hodnotil aj Stodolove premiéry. Za nevydarenú superkarikatúru považoval Barčovu frašku Mastný hrniec (1940), na čom sa mala podpísať aj Hoffmannova réžia. S nadšením však prijal pôvodnú hru M. Rázusovej-Martákovej Jánošík v Hoffmannovej réžii (1941). Pri tej príležitosti poukázal na plodné spájanie odlišných európskych kultúr a tradícií, keďže na zintelektualizovaní legendárneho slovenského rebela sa podpísali dva Martákovej preklady hier francúzskych romantikov (V. Hugo, E. Rostand), o ktorých referoval podobne pochvalne. Preferovaným režisérom mu bol J. Jamnický. Súhlasne vítal jeho molièrovské inscenácie, najmä Zdravého nemocného (1943), ocenil inscenáciu Marivauxovej komédie Hra lásky a náhody (1940) a v jej stopách koncipovanú inscenáciu hry J. Poničana Štyria (1942). Charakterizoval neskôr Jamnického ako režiséra lyrického, poetického divadla.

Spomedzi všetkých kritikov vojnového obdobia posúdil najviac premiér. Pre svoj rozhľad vo svetovej literatúre sa stal optimálnym hodnotiteľom práce činohry, keď sa repertoár počtom premiér zahraničných dramatikov zdvojnásobil oproti slovenským pôvodným titulom. S porozumením pre kontext autora písal o pestrej vzorke vtedy uvádzaných svetových dramatikov (G. Hauptmann, H. Ibsen, V. Hugo, Molière, G. Büchner, A. V. Suchovo-Kobylin, F. Schiller, M. Begović, E. Rostand, G. E. Lessing, W. Shakespeare, H. von Kleist, F. Hebbel, C. Goldonia i.). Inscenáciu Hauptmannovej hry Pred západom slnka (1939) vítal ako udalosť. Skvelo rozobral Hoffmannovu inscenáciu Büchnerovej Dantonovej smrti (1940) a výkon dvojice hlavných predstaviteľov M. Hubu a J. Budského. Zamietol Zacharovu Nevestu messinskú (1944) ako úplné nepochopenie Schillera. Neprijal zábavnú polohu Jamnického Rozbitého džbána (1943), chýbali mu tragické spodné polohy. Vnímavo písal o hercoch a videl ich v perspektíve ich osobného rozvoja. Najmä J. Budský sa začal črtať ako jeho privilegovaný herec. Bližšie s ním spolupracoval ako dramaturg, keď sa Budský stal šéfom činohry.

Do dejín sa zapísal aj ako prvý povojnový dramaturg činohry SND. Vzdelaním a kritickou praxou prevýšil úroveň dovtedy zamestnávaných dramaturgov. Za jeho éry uviedli zhruba tridsať činoherných premiér slovenských autorov. Výber svetových autorov z vojnového obdobia posunul na jednej strane až k španielskym dramatikom, od T. de Molinu po F. García Lorcu, na strane druhej k vtedy žiadaným sovietskym dramatikom, od M. Gorkého po K. Simonova. Vedľa osvedčeného I. Stodolu promoval nové mená komornej drámy ako P. Karvaš, L. Lahola, Š. Králik. Zamýšľaných Sartra a Camusa napokon nahradila S. de Bauvoir (Neužitočné ústa, 1947) ako predstaviteľka aktuálneho existencializmu. K tradícii angažovaných inscenácií predvojnového a vojnového obdobia sa prihlásil všestrannou podporou aktualizovanému Tartuffovi v réžii J. Budského (1946), ktorý rozbúril hladinu verejného života.

Ako milovník poézie zakladal si na inscenovaní textov slovenských básnikov v stopách lyricko-dramatickej poetiky E. F. Buriana. Na dvoch inscenáciách ním iniciovaných pásiem poézie sa zviditeľnila hlboká ruptúra v živote i v umení zapríčinená februárovým pučom. Bottovu Smrť Jánošíkovu (1948) v Budského réžii vítali kritici s nadšením, no Budského inscenácia Sládkovičovej Maríny (1948) už padla za obeť ideologickému prevratu. Sám J. F. A. Sládkoviča prezentoval v bulletine na vysokej odbornej úrovni, porovnávajúc jeho koncept lásky priamo s konceptom Danteho. Obsah bulletinov, ktoré J. F. zostavoval, spravil z tlačoviny tohto typu publikáciu dovtedy nevídanej úrovne a kvality.

Na jeseň 1949, po tom, čo ešte zostavil bulletin k poslednej premiére Útrapy z rozumu (1949) od A. S. Gribojedova, pre zmenené podmienky práce (ideologické tlaky) a po odsúdení premiéry hry L. Laholu Atentát v tlači (1949) rezignoval. Na divadlo, špeciálne francúzske, sa znova výrazne sústredil v období politického uvoľňovania 1960 – 1970. Písal problémové texty a profily autorov v rozpätí od klasicizmu až po absurdné divadlo. Do slovenského kontextu ako prvý dôkladnou štúdiou uviedol P. Corneillea a jeho Cida (vyšla ako doslov k prekladu J. Smreka, 1960), objasnil dramatické formy molièrovského komična v štúdiách o hrách Učené ženy (doslov knižného vydania z roku 1959) a Meštiak šľachticom (doslov knižného vydania z roku 1961), vrátil sa k hre E. Rostanda Cyrano z Bergeracu novou štúdiou (doslov knižného vydania z roku 1960) a s porozumením predstavil avantgardného búrliváka A. Jarryho, keď jeho hru Kráľ Ubu charakterizoval ako smutnú grotesku (článok Smutná groteska Alfreda Jarryho, Kultúrny život č. 22/1964). Naďalej prekladal (celkovo zvládol až päťdesiatku titulov), medzi iným aj odborné texty reprezentatívnych divadelníkov ako J.-L. Barrault či J. Vilar. Písal o zriedkavých pohostinských vystúpeniach francúzskych súborov na Slovensku.

Kritická činnosť J. F. spočívala predovšetkým v schopnosti vybadať hodnoty a posúdiť dielo. Rovnako si zakladal na čitateľskej príťažlivosti a jasnosti písomného prejavu. Z toho dôvodu preferoval francúzsku kritiku, ktorú mal rád preto, že je vtipná, duchaplná a jasne píše aj o veciach zložitých. Skromne si pritom myslel, že kritika je derivátom umenia. Od úrovne pôvodnej tvorby závisí aj jej úroveň. Obdobný názor zastávali aj významní slovenskí teatrológovia.