V roku 1952 ukončil štúdium na Masarykovom gymnáziu v Kroměříži (jedným z profesorov bol aj známy filozof M. Šimečka). V štúdiách pokračoval 1952 – 1956 v odbore divadelná veda a dramaturgia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, patril medzi prvých absolventov VŠMU (spolu s A. Kretom, L. Čavojským, N. Tanskou, S. Vrbkom, D. Michaellim). Medzi jeho profesorov patrili slovenskí divadelníci ako A. Bagar, Z. Rampák, R. Mrlian či V. Záborský. V roku 1983 získal na VŠMU akademický titul PhDr. V roku 1956 so S. Vrbkom spoluzakladal odborný časopis Film a divadlo, v ktorom pôsobil do roku 1960 ako redaktor. Po nútenom odchode do Prahy pôsobil v 1960 – 1969 ako zástupca šéfredaktora v Divadelných novinách, 1968 – 1969 ako zakladateľ a redaktor denníka Zítřek, 1970 – 1979 v Svaze českých dramatických umění, od roku 1979 ako redaktor interného bulletinu Svazu českých divadelných umělců, v rokoch 1987 – 1990 ako vedúci redaktor revue Dramatické umění, 1991 – 1996 pražský redaktor časopisu Československý týdenník v New Yorku, 1992 – 1993 šéfredaktor vydavateľstva Melantrich. V rokoch 1976 – 1990 viedol na Divadelnej akadémii múzických umění v Prahe seminár o kritike. Od roku 1993 je majiteľom a šéfredaktorom Nakladateľstva FAUN.

A. F . je autorom scenárov viacerých televíznych inscenácií (Večer na konci listopadu, 1971; Tři v přímce, 1977; Modrý vrabec, 1972; Ruka ruku umýva, 1972; Dlouhý čas loučení, 1984; Zázrak sa nestal, 1985), rozhlasových hier (To je můj čas, 1976; Nejistoty v bílé tmě, 1983), divadelnej hry Příběhy z Dekameronu (1983). Publikoval viacero odborných štúdií v zborníkoch Mrožek čili Mrožek (1965), Svet filmových režisérov (štúdie o A. Wajdovi, A. Munkovi, 1968), Bulharské divadlo a my (1977) a v knižných publikáciách Okouzlení městem (1963), monografiu Ladislav Chudík (1965), Jaroslav Seydl (1977), Snad o něčem, snad o všem (zbierka fejtónov, 1984), Dlouhá svatební cesta (Bibi Haasová vzpomíná na Hugo Haase, 1997), Důvernosti Božidary Turzonovové (2000), Listy přes oceán (2006).

Divadelné kritiky o českom a slovenskom divadle začal publikovať už počas štúdia v denníku Smena či časopise Divadlo. Neskôr prispieval aj do denníka Práca, Lidová demokracie, Rudé právo, časopisov Scéna, Divadelní noviny, Dramatické umění, Javisko, Kultúrny život a i. Okrem divadelných kritík písal aj recenzie na knihy, fejtóny a glosy. Na prelome šesťdesiatych rokov v časopise Film a divadlo A. F. spolu so S. Vrbkom a inými redaktormi zohrali významnú rolu v prekonávaní dogmatického obdobia, ktoré nepriaznivo poznamenalo slovenskú teatrológiu a divadelný život a zasadili sa o rehabilitáciu režisérov J. Jamnického a V. Šulca. V období, keď slovenské divadlo začalo nadväzovať na vlnu moderného divadla a unikať zo socialistického realizmu, vyzdvihoval estetické hodnoty diela, umeleckú presvedčivosť a pôsobivosť. A. F. kritizoval konvenčné výklady klasických hier, zjednodušené tradície a ideologické nánosy a dogmatizmus, ktorý priviedol divadlo do stavu uniformity. Problémom bol podľa neho aj nedostatok umelecky hodnotných súčasných hier, absentujúca dôkladná režijná a dramaturgická koncepcia a pevný tvar inscenácie. Za dôležité považoval presvedčivé analýzy vnútorných stavov postáv, prostriedkami precítené autentické herectvo a symbiózu všetkých tvorivých zložiek. V rámci režijnej práce akcentoval nachádzanie aktuálneho vyznenia hry originálnymi postupmi, hľadanie nového významu scénických prostriedkov v spojitosti s novými nekonvenčnými myšlienkami. Kritik podobne ako historik mal podľa A. F. dielo nielen vyjadriť, opísať, ale aj posúdiť a vysvetliť. Zároveň sa kritika nemá priveľmi zapodievať estetizujúcou stránkou veci, bez širších spoločenských vzťahov a bez poukázania na aktuálne vyznenie a význam inscenácie. Pozitívne hodnotil najmä inovatívne a moderné inscenácie v Slovenskom národnom divadle, ako napr. Shakespearove Veselé paničky Windsorské (réžia K. L. Zachar, 1958, obnovená premiéra), Brechtov Galileo Galilei (réžia T. Rakovský, 1958), Čapkovu Bielu nemoc (réžia J. Budský, 1958), Millerov Pohľad z mosta (réžia T. Rakovský, 1959). Veľkú časť svojej kritickej činnosti venoval A. F. aj mimo bratislavským divadlám. Aj po odchode do Prahy naďalej reflektoval profesionálne slovenské divadlo a často publikoval v denníku Smena.