Vlastným menom Jozef Gašpar. T. J. G. sa narodil v rodine hospodárskeho správcu Jozefa Gašpara. Študoval na obchodnej akadémii v Martine (štúdium nedokončil). V roku 1918 absolvoval notársky náukobeh na prípravu administratívnych úradníkov. V roku 1911 bol námorníkom na Jadranskom mori, od roku 1919 pracoval ako tajomník Turčianskej župy v Martine, od roku 1922 ako komisár tlačového odboru Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska. V rokoch 1925 – 1927 bol dramaturgom Slovenského národného divadla v Bratislave. V rokoch 1938 – 1939 bol jeden z vedúcich ideológov slovenskej štátnosti a zdôvodňoval nutnosť spojenectva s Nemeckou ríšou, ideologicky vystupoval i proti Slovenskému národnému povstaniu. Bol úradníkom slovenskej autonómnej vlády a od roku 1939 vedúcim Tlačového odboru Predsedníctva vlády. V roku 1940 sa stal chargé d’affaires vo Švajčiarsku, v rokoch 1941 – 1945 bol šéfom Úradu propagandy. Je autorom prejavu, ktorý 29. augusta 1944 v rozhlase prečítal vtedajší minister obrany F. Čatloš. Prejav oznamoval obyvateľstvu vstup nemeckých vojsk na územie Slovenska a žiadal obyvateľov, aby okupačným vojskám nekládli odpor. V roku 1945 bol zatknutý, o rok neskôr odsúdený Národným súdom a väznený v Bratislave, Leopoldove, na Mírove a vo Valdiciach. Po prepustení roku 1962 (udelenie amnestie) žil na nútenom pobyte vo Veľkej Mani, od roku 1965 v Nových Zámkoch.

T. J. G. bol jedným z významných slovenských spisovateľov medzivojnového obdobia, ako plodný prozaik obohatil literárny vývin o nové témy a štylistické postupy. Uviedol sa článkami a krátkymi prózami, pričom v novelistickej a poviedkovej tvorbe z dedinského a mestského prostredia často využíval autobiografické motívy a ako známy predstaviteľ bratislavskej umeleckej bohémy spracúval aj témy veľkomesta, kde do popredia kládol citové konflikty, opisoval spletité osudy žien a iných postáv v hraničných situáciách. Knižne debutoval zbierkou próz o nesplnených ľúbostných túžbach Hana a iné novely (1920), ktoré evokujú pocit dezilúzie z nenaplnenia lásky. Senzualizmus, expresívny štýl s prevahou lyricko-ornamentálnych prvkov a exotický slovník sa stali základom jeho literárneho novátorstva, ktoré rozvinul v ďalšej tvorbe Deputácia mŕtvych a iné kresby (1922), Karambol a iné novely (1925), Pri kráľovej studni (1929), Červený koráb (1931), Námorníci (1933). Svoj novelistický vývin zakončil knihou V cudzine a iné rozprávky (1935), pamiatke O. Nedbala venoval spomienkovú knihu Zakliata hora (1931). T. J. G. vo svojich dielach využíval autobiografické motívy, motívy nenaplnenej lásky, rodinných pomerov, životnej neistoty, pesimizmu a dekadentných nálad, ale tiež sociálnu tematiku.

Popri spisovateľskej práci sa zaslúžil aj o rozvoj profesionálneho divadla na Slovensku. Spolu s J. G. Tajovským bol v porote na výber ochotníkov do SND (1921). Ako prvý dramaturg tohto súboru sa orientoval na dramatickú tvorbu a hry slovenských autorov. Uviedol hry J. Urbánka, J. Palárika, J. G. Tajovského, L. Nádaši-Jégého, Š. Letza, I. Stodolu, V. H. Vladimírova, dramatizáciu románu J. Kalinčiaka, vlastnú úpravu tragédie P. O. Hviezdoslava Herodes a Herodias a i. Ako dramaturg SND dokázal včleniť slovenskú drámu ako súčasť európskej a svetovej dramatickej tvorby a súčasne nadviazať organický dialóg s režisérmi. Za dva roky uviedol zo slovenskej dramatiky historicky, žánrovo i poeticky množstvo diametrálne odlišných diel. Vo výbere T. J. G. nebola začiatočnícka náhodnosť ako vo výbere, ktorý realizovali umeleckí vedúci činohry či riaditelia, ale komplexnosť – úsilie obsiahnuť dramaturgickým výberom čo najviac období, žánrov i autorov. Polovica inscenácií činoherného súboru v rokoch 1925 – 1927 bola po prvý raz slovenská.

Okrem prózy sa venoval aj publicistike, esejistike a literárnej kritike, ako prednášateľ spolupracoval aj so Slovenským rozhlasom. V tridsiatych a štyridsiatych rokoch sa zaoberal najmä novinársko-publicistickou činnosťou, prispieval do periodík Slovenské pohľady (od roku 1922), Nový svet, Elán, Slovenský svet, Ľudový chýrnik, Slovenský hlas, Slovák, Gardista, Národnie noviny a i. Málokedy písal kritiky na divadelné inscenácie, skôr kritiky na súčasnú spoločnosť. V týždenníku Nový svet viedol rubriku O čom je reč?, v ktorej komentoval udalosti a problémy zo stanoviska nacionálno-liberálneho a tradicionalistického (knižne 1938). Od roku 1922 bol redaktorom týždenníka Slovenský svet, redaktorom úradného vestníka a členom redakcie týždenníka Nový svet. Istý čas bol členom a tiež tajomníkom Spolku slovenských spisovateľov, bol redaktorom edície Žatva, ktorú vydávalo vydavateľstvo Biblioteka a tiež predsedom Miestnej organizácie Matice slovenskej v Bratislave.