GAŠPAR, Tido Jozef
* 7. 3. 1893 Rakovo-Stariny, okres Martin – † 10. 5. 1972 Nové Zámky
novinár, spisovateľ, kultúrny pracovník, dramaturg, verejný činiteľ, politik
Pseudonymy/šifry: Peter Štrbský, T. J. Gašpar, tg.

Vlastným menom Jozef Gašpar. T. J. G. sa narodil v rodine hospodárskeho správcu Jozefa Gašpara. Študoval na obchodnej akadémii v Martine (štúdium nedokončil). V roku 1918 absolvoval notársky náukobeh na prípravu administratívnych úradníkov. V roku 1911 bol námorníkom na Jadranskom mori, od roku 1919 pracoval ako tajomník Turčianskej župy v Martine, od roku 1922 ako komisár tlačového odboru Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska. V rokoch 1925 – 1927 bol dramaturgom Slovenského národného divadla v Bratislave. V rokoch 1938 – 1939 bol jeden z vedúcich ideológov slovenskej štátnosti a zdôvodňoval nutnosť spojenectva s Nemeckou ríšou, ideologicky vystupoval i proti Slovenskému národnému povstaniu. Bol úradníkom slovenskej autonómnej vlády a od roku 1939 vedúcim Tlačového odboru Predsedníctva vlády. V roku 1940 sa stal chargé d’affaires vo Švajčiarsku, v rokoch 1941 – 1945 bol šéfom Úradu propagandy. Je autorom prejavu, ktorý 29. augusta 1944 v rozhlase prečítal vtedajší minister obrany F. Čatloš. Prejav oznamoval obyvateľstvu vstup nemeckých vojsk na územie Slovenska a žiadal obyvateľov, aby okupačným vojskám nekládli odpor. V roku 1945 bol zatknutý, o rok neskôr odsúdený Národným súdom a väznený v Bratislave, Leopoldove, na Mírove a vo Valdiciach. Po prepustení roku 1962 (udelenie amnestie) žil na nútenom pobyte vo Veľkej Mani, od roku 1965 v Nových Zámkoch.

T. J. G. bol jedným z významných slovenských spisovateľov medzivojnového obdobia, ako plodný prozaik obohatil literárny vývin o nové témy a štylistické postupy. Uviedol sa článkami a krátkymi prózami, pričom v novelistickej a poviedkovej tvorbe z dedinského a mestského prostredia často využíval autobiografické motívy a ako známy predstaviteľ bratislavskej umeleckej bohémy spracúval aj témy veľkomesta, kde do popredia kládol citové konflikty, opisoval spletité osudy žien a iných postáv v hraničných situáciách. Knižne debutoval zbierkou próz o nesplnených ľúbostných túžbach Hana a iné novely (1920), ktoré evokujú pocit dezilúzie z nenaplnenia lásky. Senzualizmus, expresívny štýl s prevahou lyricko-ornamentálnych prvkov a exotický slovník sa stali základom jeho literárneho novátorstva, ktoré rozvinul v ďalšej tvorbe Deputácia mŕtvych a iné kresby (1922), Karambol a iné novely (1925), Pri kráľovej studni (1929), Červený koráb (1931), Námorníci (1933). Svoj novelistický vývin zakončil knihou V cudzine a iné rozprávky (1935), pamiatke O. Nedbala venoval spomienkovú knihu Zakliata hora (1931). T. J. G. vo svojich dielach využíval autobiografické motívy, motívy nenaplnenej lásky, rodinných pomerov, životnej neistoty, pesimizmu a dekadentných nálad, ale tiež sociálnu tematiku.

Popri spisovateľskej práci sa zaslúžil aj o rozvoj profesionálneho divadla na Slovensku. Spolu s J. G. Tajovským bol v porote na výber ochotníkov do SND (1921). Ako prvý dramaturg tohto súboru sa orientoval na dramatickú tvorbu a hry slovenských autorov. Uviedol hry J. Urbánka, J. Palárika, J. G. Tajovského, L. Nádaši-Jégého, Š. Letza, I. Stodolu, V. H. Vladimírova, dramatizáciu románu J. Kalinčiaka, vlastnú úpravu tragédie P. O. Hviezdoslava Herodes a Herodias a i. Ako dramaturg SND dokázal včleniť slovenskú drámu ako súčasť európskej a svetovej dramatickej tvorby a súčasne nadviazať organický dialóg s režisérmi. Za dva roky uviedol zo slovenskej dramatiky historicky, žánrovo i poeticky množstvo diametrálne odlišných diel. Vo výbere T. J. G. nebola začiatočnícka náhodnosť ako vo výbere, ktorý realizovali umeleckí vedúci činohry či riaditelia, ale komplexnosť – úsilie obsiahnuť dramaturgickým výberom čo najviac období, žánrov i autorov. Polovica inscenácií činoherného súboru v rokoch 1925 – 1927 bola po prvý raz slovenská.

Okrem prózy sa venoval aj publicistike, esejistike a literárnej kritike, ako prednášateľ spolupracoval aj so Slovenským rozhlasom. V tridsiatych a štyridsiatych rokoch sa zaoberal najmä novinársko-publicistickou činnosťou, prispieval do periodík Slovenské pohľady (od roku 1922), Nový svet, Elán, Slovenský svet, Ľudový chýrnik, Slovenský hlas, Slovák, Gardista, Národnie noviny a i. Málokedy písal kritiky na divadelné inscenácie, skôr kritiky na súčasnú spoločnosť. V týždenníku Nový svet viedol rubriku O čom je reč?, v ktorej komentoval udalosti a problémy zo stanoviska nacionálno-liberálneho a tradicionalistického (knižne 1938). Od roku 1922 bol redaktorom týždenníka Slovenský svet, redaktorom úradného vestníka a členom redakcie týždenníka Nový svet. Istý čas bol členom a tiež tajomníkom Spolku slovenských spisovateľov, bol redaktorom edície Žatva, ktorú vydávalo vydavateľstvo Biblioteka a tiež predsedom Miestnej organizácie Matice slovenskej v Bratislave.

Výberová bibliografia autora:

GAŠPAR, Tido J. Čo chystá Slovenské národné divadlo? In Slovenský denník, 16. 5. 1925, roč. 8, č. 110, s. 1 – 2.

GAŠPAR, Tido J. Spokojnosť pána prezidenta : história o mlčanlivom mladíkovi. In Slovenská politika, 1926, roč. 7, č. 72, s. 2.

GAŠPAR, Tido J. Večer s Kazimierou Alberti v „Zlatej Fantázii“. In Elán, január 1931, roč. 1, č. 5, s. 8 – 9.

GAŠPAR, Tido J. Predstavenie Drotára v Bratislave. In Slovák, 26. 11. 1935, roč. 17, č. 267, s. 4.

GAŠPAR, Tido J. Porota pre krajinskú divadelnú súťaž. In Národnie noviny, 1938, roč. 69, č. 182, s. 6.

 

Výberová literatúra o autorovi:

[bez autora]. Tido J. Gašpar na javisku SND. In Ľudová politika, 1931, roč. 7, č. 238, s. 4.

Biografický lexikón Slovenska III. G – H. Martin : Slovenská národná knižnica, 2007, s. 72 – 73. ISBN 978-80-89023-96-7.

BOR, J. E. Tido J. Gašpar z profilu. In Slovenské pohľady, 1943, roč. 59, č. 3, s. 189 – 196.

HOFFMANN, Ferdinand. Tido J. Gašpar, prvý slovenský dramaturg. In Slovenské pohľady, 1943, roč. 59, č. 3, s. 165 – 173.

HRUŠOVSKÝ, Ján. K odchodu Tida J. Gašpara z dramaturgstva S. N. D. In Divadlo, 10. 9. 1927, roč. 2, č. 3, s. 4 – 7.

OĽHA, Matúš. Nebezpečný Tido J. Gašpar. In Literárny (dvoj)týždenník, 2007, roč. 20, č. 21 – 22, s. 5.

PAŠUTHOVÁ, Zdenka. Činohra v rokoch 1920 – 1932. In ŠTEFKO, Vladimír a kol. Dejiny slovenského divadla 1. Bratislava : Divadelný ústav, 2018, s. 133 – 189. ISBN 978-80-8190-039-6.

 

Katarína Vozárová
Skip to content