Rodným menom Anna Božena Lilgová. H. G. vyrastala v Martine, kde získala aj základné vzdelanie. Napriek túžbe ďalej študovať musela pokračovať samovzdelávaním. Už v mladosti sa aktívne zapájala do kultúrneho života, napr. 1903 – 1913 sa venovala ochotníckemu divadlu, bola členkou martinského Slovenského spevokolu. Tu sa zoznámila aj so svojím budúcim manželom Jozefom Gregorom Tajovským (zosobášili sa v roku 1907). H. G. sa spolu s manželom viackrát sťahovala a spolu s ním alebo samostatne žila a pôsobila na viacerých miestach – v Nadlaku, v Prešove, v Martine, v Bratislave aj v Prahe. Manželia zdieľali národnobuditeľské záujmy aj inklináciu k hlasistom, H. G. osobitne vítala ich pokrokové nazeranie na postavenie žien.

Autorsky debutovala v roku 1910 v časopise Dennica, v nasledujúcich rokoch sa dostala do povedomia prekladom románu K. Mikszátha Dáždnik sv. Petra (1911) a najmä zbierkou próz Ženy (1912). Týmto knižným debutom H. G. v kombinácii s prednáškou v spolku Živena orientovanou na tematiku zrovnoprávnenia a vzdelávania žien (uskutočnila sa v rovnakom roku) jasne deklarovala svoj kladný a osvetový postoj k tejto otázke, ktorý ale v súdobej konzervatívnej spoločnosti vyvolal pohoršenie a nesúhlas. Problematike spoločenského postavenia žien sa však H. G. venovala naďalej, bola pre ňu témou, v ktorej sa celoživotne angažovala, a ktorá sa odráža vo všetkých sférach jej tvorby.

V rokoch 1919 – 1920 bola redaktorkou v časopise Slovenský východ, neskôr pracovala na Ministerstve školstva a národnej osvety v Prahe. V dvadsiatych rokoch stáli spolu s manželom pri založení Literárneho odboru Umeleckej besedy slovenskej, H. G. sa stala jeho predsedníčkou. V roku 1932 ju však v reakcii na písomný protest proti strieľaniu na štrajkujúcich robotníkov v Košútoch vylúčili (Tajovský, ktorý tiež patril k signatárom protestu, následne reagoval odchodom z Umeleckej besedy). Rovnako aktívne vystupovali napr. aj pri štrajku handlovských baníkov v roku 1933. H. G. sa venovala sociálnej tematike, bola členkou viacerých kultúrne aj sociálne orientovaných spolkov.

Do portfólia aktivít spisovateľky, prekladateľky a publicistky H. G. patrí tiež literárna a divadelná kritika. Okrem už spomenutých publikovala aj v periodikách Hlas, Kultúrny život, Prúdy, Robotnícke noviny, Slovenský denník, Slovenské smery a i.

Po smrti manžela sa v roku 1940 odsťahovala do Prahy za svojou dcérou Dagmar Gregorovou-Prášilovou. V Prahe prežila zvyšok svojho života. Tu sa zapojila do protifašistického odboja. Od roku 1945 bola predsedníčkou Zväzu slovenských žien. V roku 1946 sa zúčastnila Svetového kongresu žien v Paríži.

Do rozsiahlej publikačnej činnosti H. G. patrí aj divadelná recenzistika, a to najmä na stránkach Robotníckych novín, v ktorých publikovala v dvadsiatych rokoch. V divadelných recenziách je citeľné literárne zázemie autorky aj obdobie vzniku recenzií – prvé roky profesionálneho divadelníctva na Slovensku, keď v jeho reflexii prevažuje koncentrácia na inscenovanú hru. Významnú časť divadelných recenzií H. G. v zhode s týmito tendenciami tvorí analýza tém a ideí predlohy, logiky jej nasadenia do repertoáru, opis deja drámy, pozadia jej vzniku a jej zaradenie do kontextu tvorby dramatika. H. G. zväčša podrobne referuje o autoroch jednotlivých hier, upozorňuje na špecifiká a charakteristiky ich diel, sprostredkúva vhľad do zázemia (aj rodinného) autora, jeho pôsobenia aj v iných umeleckých odvetviach.

Analýza predlohy sa v textoch H. G. prelína s rozborom celkového vyznenia, resp. režijného uchopenia inscenácie. Primárna pozornosť je však venovaná dramatikovi, jeho výstavbe textu, dôraz kladie H. G. na psychologickú uveriteľnosť postáv a ich konania. Venuje sa tiež hodnoteniu, resp. opisu hereckých výkonov, prevažne vnímaných v súlade alebo nesúlade s očakávaným vyznením postáv. Často upozorňuje na problematickú výslovnosť hercov, pri inscenáciách hraných v slovenskom jazyku na zvládnutie slovenčiny českými hercami. Hodnotenia herectva bývajú skratkovité, niekedy sa objavujú dokonca iba vo forme vymenovaného obsadenia, inokedy v podobe hlbšej analýzy, napr. pri inscenáciách Hamleta W. Shakespeara (SND, 1925), Jánošíka J. Mahena (SND, 1925) či Molièrovho Tartuffa (SND, 1925). Výnimočne sa autorka v krátkosti vyjadruje aj k scénografii, resp. „dekoráciám”.

H. G. vyzývala na ustavičnú výchovu obecenstva. V opačnom prípade sa podľa nej aj vinou nenáročných divákov v repertoári udržia tituly ponúkajúce iba povrchnú zábavu. V divadelnej tvorbe vo všeobecnosti kritizovala vonkajškovosť a „vyumelkovanosť“, či už pri vykreslení dramatických postáv, ich javiskovom stvárnení či celkovom vyznení diela. Ako napísala v recenzii inscenácie Cárovič Alexej (SND, 1925) na margo hereckého výkonu A. Kovaříkovej: „Menej vonkajškových prostriedkov a viac bude vnútornej pravdy.”¹

1. H. G. Carevič Alexej, 1925, s. 8.