Reálne gymnázium absolvoval v Banskej Štiavnici (1925), na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe študoval slovenský a ruský jazyk. Od roku 1929 pôsobil ako knihovník vo Verejnej a univerzitnej knižnici v Prahe. Zomrel na tuberkulózu, pochovaný je v Bátovciach.

Pod vplyvom pražských štúdií sa postupne vzdal martinskej národnej koncepcie a prijal ideu čechoslovakizmu, preto i svoje príspevky uverejňoval ako v slovenčine, tak aj v češtine. Publikoval od roku 1925 spočiatku v Slovenských pohľadoch a Národných novinách, s ktorými sa ale ideovo rozišiel. Prešiel k hlasistickým a českým časopisom (Hlas, Prúdy, Brázda, Bratislava, Národní osvobození, Přítomnost, Sever a východ a Naše doba). Z ruštiny preložil výber z próz V. M. Garšina pod názvom Smutné poviedky (1926). V tom istom roku recenzoval knihu A. A. Kizevettera Velikáni ruského divadla.

Stav drámy na Slovensku považoval J. I. H. za žalostný, aj preto sa jej venoval len okrajovo. Kriticky sa stručne vyrovnáva s dramatickou tvorbou I. Grebáča-Orlova (Bez domu, 1917; Svitaj nám, svitaj!, 1920), F. Urbánka (Hriešnica, 1923), M. Rázusa (Hana, 1920), Timravy (Chudobná rodina, 1921; Páva, 1923) a K. F. Urbanoviča (Večná mladosť, 1925). Samostatnú štúdiu venoval iba dramatickej tvorbe V. Hurbana Vladimírova (1928, knižne v r. 1929 pod názvom Vladimír Hurban Vladimírov), ktorého s výhradami pokladal za najlepšieho slovenského dramatika tej doby.

J. Smrek považoval J. I. H. za jedného z najagilnejších a najtemperamentnejších príslušníkov mladej literárnej generácie. Ako generačný kritik sa venoval najmä súdobej slovenskej literatúre, ktorú hodnotil s prísnosťou, radikalizmom a prevažne aj s dešpektom a negativisticky. V prístupe k problému využíval sociologickú metódu a kritický impresionizmus. V tvorbe nedospel k syntéze a konzistentnosti svojich kritických názorov.