V roku 1912 absolvoval štúdium na gymnáziu v Dvůr Králové nad Labem. V rokoch 1912 – 1919 študoval právo. Ako vojak sa zúčastnil prvej svetovej vojny. Od roku 1919 pôsobil v Bratislave. V rokoch 1919 – 1920 pracoval ako redaktor Bratislavského denníka, 1920 – 1930 Slovenského denníka a zároveň ako dopisovateľ pre české Národní listy. Divadelné kritiky publikoval najmä v Slovenskom denníku a v pražskom časopise Jeviště. V rokoch 1921 – 1922 redigoval časopis Šepkár v hľadišti, divadelný týždenník, ktorý vydávalo Slovenské národné divadlo. Publikovali sa v ňom obsahy hier, informovalo sa o plánovaných premiérach, o skladateľoch a osobnostiach. V rokoch 1930 – 1933 pôsobil na pozícii redaktora Národných novín v Martine, 1933 – 1938 Národného denníka v Bratislave a 1938 – 1945 Národných listov v Prahe. Ako spisovateľ debutoval zbierkou Chvíle života 1914 – 1918 (1922). Pod pseudonymom Puč et Cie vydal zbierku besedníc Poznámky k malým a veľkým udalostiam (1922). Je autorom detskej rozprávkovej hry Utíkej, Káčo…! (ND Brno, 1933) a hry Na rozcestí (SND, 1926). V roku 1929 spolupracoval s políciou v súvislosti s procesom V. Tuku a zabezpečoval materiály vedúce k jeho odsúdeniu.

Po druhej svetovej vojne J. H. čelil obvineniu, že počas okupácie českých krajín v štyridsiatych rokoch pôsobil ako agent gestapa a za to bol po roku 1945 ľudovým súdom odsúdený na trest smrti. Neskôr bol oslobodený.

J. H. sa aktívne a dlhodobo zaoberal otázkami slovenského repertoáru a slovenského jazyka v SND. Kritizoval pomery v Družstve SND. Apeloval na potrebu riadenia inštitúcie s odbornou znalosťou. Takisto zdôrazňoval potrebu dramaturga v činohre a cieľavedomého umeleckého programu. Slovenské činoherné divadelníctvo malo mať podľa J. H. základ v skúsených hercoch. Negatívne tiež hodnotil činoherný repertoár, ktorý podľa neho nebol vhodný na vtedajšie pomery. Buď sa inscenovali hry menej významné alebo také, ktoré boli vhodné skôr pre už skúsenejšie, vzdelanejšie obecenstvo. Do repertoáru žiadal zaradiť diela L. Stroupežnického, F. Jeřábka, F. X. Svobodu, J. Vrchlického, ale aj W. Shakespeara, Molièra, B. Björnsona, N. Gogoľa, A. P. Čechova či M. Gorkého. Dôležité bolo podľa neho pestovať slovenskú činohru a zdokonaliť a ustáliť slovenčinu hercov. Pre SND objavil staršiu slovenskú literatúru, na ktorej bolo možné budovať repertoár činohry. Bol autorom prvých úprav slovenských klasikov uvedených v SND (režírovali ich M. Svoboda, V. Táborský, J. Sýkora). Pre potreby divadla upravil Palárikovo Inkognito (SND, 1921) a Chalupkovo Kocúrkovo (v roku 1924 bolo slávnostnou otváracou inscenáciou novovzniknutého Východoslovenského národného divadla v Košiciach). Z textu Palárikovho Inkognita vyhodil niektoré scény, maďarské a nemecké frázy a prispôsobil ho vtedajšej javiskovej a režijnej technike. Text zároveň prepísal do spisovnej slovenčiny. Z Kocúrkova vytvoril operetu s baletno-feérickou vsuvkou čarovnej noci – pompézne javiskové dielo s hudbou skladateľa operiet J. Weinberga a v choreografii E. Fuchsovej. Text upravil tak, že hru spojil do troch scén v troch dekoráciách. Každé dejstvo bolo uvedené orchestrálnou predohrou. V druhom dejstve bola doplnená autorská študentská pesnička, tanec zbojníkov. Išlo o prvý štylizovaný odzemok na javisku s orchestrálnym sprievodom. Táto úprava neskôr vyšla i knižne a v roku 1925 ju inscenovali aj na scéne SND (v réžii J. Hanku).

J. H. pripravoval pôdu pre vtedajších i neskorších slovenských dramatikov a neustále apeloval na nevyhnutnosť intenzívneho pestovania slovenskej činohry SND a kodifikovanie javiskovej slovenčiny u hercov.