HOFFMANN, Ferdinand
* 14. 2. 1908 Žilina – † 22. 1. 1966 Buenos Aires, Argentína
režisér, dramaturg, prekladateľ, redaktor, kreslič
Pseudonymy/šifry: Ferd. Hoffmann, Ferdiš Hoffmann, Michal Dubec, f, ff, -ff-, fh, F. H., Rr.

Najprv navštevoval ľudovú školu v Žiline, no neskôr ho rodičia prihlásili do židovskej školy, pretože v nej mal možnosť intenzívnejšie študovať cudzie jazyky, najmä nemčinu. Tieto jazykové schopnosti sa neskôr ukázali ako výnimočná devíza – neraz ako dramaturg prinášal tituly do repertoára z rôznych jazykových oblastí a hry prekladal do slovenčiny. Mal výnimočnú citlivosť pre slovenskú spisovnú reč. Po štúdiu na reálnom gymnáziu v Žiline (maturoval roku 1925) odišiel študovať na České vysoké učení technické do Prahy. Školu nedokončil, ale zato sa veľmi rýchlo zorientoval v pražskom kultúrnom prostredí. Intenzívne v týchto rokoch navštevoval divadlá. Poznal tvorbu režisérov Národného divadla K. H. Hilára a K. Dostala a pravdepodobne tiež aj tvorbu príslušníkov českej medzivojnovej divadelnej avantgardy – J. Frejku, J. Honzla, E. F. Buriana. Neskoršia erudícia a prehľad F. H. v divadelných súvislostiach európskej i svetovej divadelnej kultúry bezprostredne súvisia aj s jeho samoštúdiom počas vysokej školy. Po nedokončených vysokoškolských štúdiách nastúpil na vojenskú službu a absolvoval školu záložných dôstojníkov. Roku 1932 sa stal tajomníkom Ústredia slovenských ochotníckych divadiel v Martine. Čoskoro sa prejavil jeho všestranný talent. Ukázalo sa, že F. H. je nielen schopným organizátorom, ale tiež dramaturgom, dramatikom, režisérom aj divadelným porotcom a kritikom. V martinskom Slovenskom spevokole spolupracoval s výtvarníkom J. Cincíkom. V budove martinského Národného domu spolu s ním obnovili nielen svetelný park, ale aj javiskovú techniku. F. H. redigoval aj vtedy náš jediný divadelný časopis Naše divadlo (1932 – 1938), v ktorom významne formoval a spoluvytváral jeho vysokú odbornú úroveň. Na stránkach časopisu sa stále viac objavovali štúdie a články, ktoré čitateľom sprostredkovali nové pohľady na divadelnú inscenáciu ako syntetické umelecké dielo. V edícii Divadelná knižnica vydával hodnotné divadelné hry, ktoré slúžili najmä slovenským ochotníckym súborom. V časopise vychádzali obsažné hodnotenia viacerých ochotníckych súťaží – „závodov“. Najmä F. H. sa v nich (1934 – 1938) intenzívne koncentroval na komplexné hodnotenie každej inscenácie a pomenoval každú jej zložku. Na divadelnú inscenáciu sa zameriaval v kontexte vývoja daného umeleckého súboru a tiež ako vyznieva v kontexte vzájomnej konfrontácie medzi súbormi. V tomto období začal F. H. intenzívne vstupovať aj do kritického myslenia o divadle. Najmä v Slovenských pohľadoch publikoval viacero divadelných kritík o inscenáciách Slovenského národného divadla. Divadelnú inscenáciu vnímal ako svojbytný svet, ktorý pomenúva vnútorný stav skutočnosti nášho životného sveta. Presvedčivo tento program ako režisér presadzoval v inscenácii Gogoľovho Revízora (1936) v martinskom Slovenskom spevokole, keď realitu hry v cárskom Rusku transformoval a decentne prispôsobil kritickému pohľadu na slovenské pomery v tridsiatych rokoch. Predostrel obraz o skorumpovanej byrokratickej spoločnosti, ktorá vykazuje znaky úpadku.

V auguste 1938 poveril riaditeľ SND A. Drašar F. H. vedením Východoslovenského národného divadla v Košiciach. Ponuku prijal a stal sa riaditeľom a režisérom VND. Od začiatku chcel realizovať jasný umelecký program, ktorý však neuskutočnil pre nasledujúce geopolitické zmeny. Tie súviseli s nástupom nacizmu v Nemecku a Viedenskou arbitrážou, ktorá výrazne ovplyvnila vzhľad bývalej Československej republiky. F. H. pôsobil v Košiciach tri mesiace a následne po obsadení mesta vojskami maďarskej armády odišiel do SND. Už pre VND mal pripravený mnohotvárny umelecký program, nevzdal sa ho, ale v SND realizoval jeho podstatné časti. V jeho dramaturgickom a režijnom profile v SND nachádzame ojedinelú zrelosť a vyváženosť vzhľadom na vek tvorcu. Jeho tvorivé dielo sa v našom národnom divadle uzavrelo vo veku tridsaťtri rokov. Prostredníctvom divadelnej inscenácie F. H. tlmočil najmä drámu myšlienky a vytváral na javisku všetkými zložkami javiskovej syntézy sýty divadelný obraz. Témy a myšlienky nenechal rezonovať ako muzeálnu záležitosť, ale nástojčivo nimi prehováral do života dobovej spoločnosti. Viaceré inscenácie F. H. spôsobili odmietavé stanovisko dobovej honorácie aj najvyšších kruhov vládnucej spoločnosti. Rôznorodosť v poetike hier a štýle inscenovania prinášal tiež do repertoáru SND. Ako režisér F. H. otváral a interpretoval diela z rôznych historických epoch svetového divadla. Vo svojej krátkej, ale zato intenzívnej režijnej tvorbe vyskúšal rôznorodé prístupy a štýly v interpretovaní dramatickej predlohy na javisku. Vyspelosť a umeleckú disponovanosť činoherného súboru porovnával s tými najväčšími, keď ako dramaturg do repertoáru zaradil Sofokla, F. Schillera, V. Huga, K. G. Büchnera či E. Rostanda. Vo formovaní hereckých výrazových prostriedkov prekonával opisno-realistické zvyklosti, prinášal na javisko v herectve skratku, úsporné gesto, ktoré neraz výrazovo smerovalo k civilnému výrazu. Sympatickým znakom bolo kritické hodnotenie vlastnej práce a tiež pokora pred kumštom. Uvedomoval si limity svojej vlastnej práce a nenadhodnocoval réžiu nad činnosť ostatných tvorcov inscenácie. Patril k režisérom, ktorí v slovenských pomeroch etablovali divadelnú réžiu ako samostatnú umeleckú profesiu. Napríklad javiskový život Barčovho Mastného hrnca bol veľmi krátky, po premiére inscenáciu stiahli z repertoáru, nemala ani jednu reprízu. Režisér prostredníctvom štýlu frašky zvýraznil nielen smiešnosť, ale najmä kritickosť hry. V hlavnej postave Barčovej hry sa našiel vtedajší minister školstva a národnej osvety J. Sivák. Osud tvorcu v SND spečatila inscenácia od Márie Rázusovej-Martákovej Jánošík (1941), ktorá mala premiéru na výročie Slovenskej republiky a zaznel v nej polemický hlas. Príbeh z minulosti sa stal správou o stave vtedajšej spoločnosti. Okrem iného sa inscenácia stala príležitosťou na vybavovanie si politických účtov medzi umierneným a radikálnym krídlom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Kým umiernené katolícke kruhy boli proti hre a inscenácii, noviny a časopisy radikálneho krídla písali o výnimočnosti hry i divadelnej inscenácie. Výčitky voči cirkevným kruhom zneli mimoriadne aktuálne, keď na čele krajiny ako prezident stál katolícky kňaz, ktorý bral do úst slovo Božie a zároveň schvaľoval, podpisoval aj sa vyhrážal ľuďom a konal voči nim amorálne. Táto inscenácia bola výnimočná svojím umeleckým a občianskym postojom. Natoľko dráždila vtedajšiu totalitnú moc, že čoskoro minister školstva a národnej osvety J. Sivák na konci divadelnej sezóny nariadil, aby F. H. pracovnú zmluvu s divadlom nepredĺžili. Po krátkom období, keď bol nezamestnaný, mu T. Gašpar ponúkol miesto vedúceho referenta pre kultúru na Úrade propagandy. Tu sa F. H. intenzívne angažoval v začínajúcom slovenskom filme a rovnako aj v Slovenskom rozhlase. Jeho pracovná pozícia si vyžadovala aj nejaké obete „na oltár vlasti“. V žiadnej z nich však nijako zásadne, súdiac podľa dochovaných dokumentov, sa nespreneveril sám sebe a vlastnému presvedčeniu. Bránil vznikajúci mladý slovenský film pred nadvládou nemeckých kinematografických spoločností.

Na konci druhej svetovej vojny F. H. odišiel spolu s rodinou cez Rakúsko do Talianska a neskôr emigroval do Argentíny. Tu sa živil tým, čo študoval v Prahe, a zamestnal sa ako kreslič v jednej stavebnej firme. Angažoval sa v slovenskom spolkovom živote, viedol reštauračné zariadenie v Slovenskom dome, v ktorom sa stretávali Slováci žijúci v Buenos Aires. Organizoval aj divadelný život a režíroval ochotnícke divadelné inscenácie – Urbánkov Kamenný chodníček, Benedettiho Kyticu ruží, ba pripravil aj scénické čítanie Dilongovho Gorazda. Stále však sníval svoj veľký sen o Shakespearovom Hamletovi, v ktorom mali hrať jeho protagonisti a obľúbenci M. Bancíková a M. Huba. Inscenáciu už nerealizoval ani na ochotníckej báze a po zákernej chorobe sa jeho sen o Shakespearovom nesmrteľnom hrdinovi stal už večným snom. V prvej polovici deväťdesiatych rokov jeho pozostatky uložili na martinskom Národnom cintoríne.

Kritická činnosť F. H. bola najintenzívnejšia v rokoch, keď pôsobil ako tajomník ÚSOD-u. Divadelné kritiky publikoval v Slovenských pohľadoch. Prejavuje sa v nich britký kritický pohľad a tiež dôsledná analýza divadelnej inscenácie. Ukazuje sa, že kritik vnímal javiskové dielo ako celok, svojbytný divadelný svet, ktorý je súčinom viacerých zložiek divadelnej syntézy. Na divadelnú inscenáciu nazerá v komplexnom slova zmysle. Kriticky sa stavia aj k využívaniu umeleckých síl divadelného súboru. Nebál sa otvorene vysloviť neodbytné otázky a výčitky voči umeleckému smerovaniu a formovaniu činoherného súboru SND. Poukazuje na nekvalitu repertoáru a na plytvanie umeleckými silami a schopnosťami. Kritické myslenie F. H. o divadle dovidelo neraz za horizont prezentovaného a svojou kritickou priamosťou a záujmom otváral viaceré nepoznané perspektívy. Svoju nespokojnosť s dobovou divadelnou kritikou argumentačne vyjadril vo svojom texte Slovo o divadle, ktorý vyšiel v Slovenských pohľadoch v roku 1941. Bez akejkoľvek zhovievavosti a korektnosti podrobil kritickému pohľadu divadelné kritiky A. Mráza, ktorý bol v tej dobe významným referentom viacerých kultúrnych rubrík v novinách a časopisoch. F. H. upozorňoval na vágne, argumentačne neodôvodnené kritické súdy, ktoré kritik A. Mráz používal v nejednom svojom referáte o divadelnej inscenácii. Mrázova reakcia na kritiku F. H. vyznela argumentačne nepresvedčivo. Detailnejšie sa sporu režiséra s kritikom venoval J. Pašteka v štúdii Polemický spor Hoffmann – Mráz v divadelnom kontexte (1998). O komplexnom pohľade F. H. na vývin slovenskej divadelnej kultúry svedčí jeho rozsiahlejší text, ktorý publikoval v zborníku slovenských utečencov pod názvom Príspevok k dejinám slovenského divadla (1947). Ponúka v ňom pohľad na vývin divadla v svetových i slovenských súvislostiach ojedinele zrelý a zasvätený.

Výberová bibliografia autora:

HOFFMANN, F. Ochotnícka kritika. In Naše divadlo, 1932, roč. 5, č. 4, s. 50 – 53.

HOFFMANN, Ferdiš. Divadlo. In Naše slovo, 1932, roč. 1, č. 4, s. 70 – 73.

HOFFMANN, Ferd. Jonáš Záborský na scéne SND. In Slovenské pohľady, 1935, roč. 51, č. 10, s. 571 – 573.

HOFFMANN, Ferdinand. Pred novou sezónou. In Naše divadlo, 1935, roč. 8, č. 8, s. 111 – 112.

HOFFMANN, Ferdinand. Slovenská činohra SND mimo Bratislavy. In Slovenské pohľady, 1935, roč. 51, č. 6 – 7, s. 412 – 415.

HOFFMANN, Ferdinand. Slovenské divadelníctvo pred veľkými zmenami. In Slovenské pohľady, 1937, roč. 53, č. 2, s. 107 – 110.

HOFFMANN, Ferdinand. Slovo o divadle. In Slovenské pohľady, 1941, roč. 57, č. 2, s. 96 – 119.

HOFFMANN, Ferdinand. Príspevok k dejinám slovenského divadla. In Vo vyhnanstve : sborník slovenských utečencov. Editor Rudolf Dilong. Scranton : Slovenská obrana, 1947, s. 259 – 276.

Výberová literatúra o autorovi:

BLAHO, Jaroslav. Ferdinand Hoffmann – dramaturg a režisér SND [diplomová práca]. Bratislava : VŠMU, 1968. 212 s.

KRET, Anton. O slovenskej profesionálnej činohernej réžii a niektorých jej predstaviteľoch. Bratislava : Osvetový ústav, 1970. 45 s.

MAŤAŠÍK, Andrej. Majstri scény. Bratislava : Perfekt, 2003, s. 38 – 39. ISBN 80-8046-249-6.

PAŠTEKA, Július. Pohľady na slovenskú dramatiku, divadlo a kritiku II. Bratislava. Národné divadelné centrum, 1998. ISBN 80-85455-62-5. Kapitola Polemický spor Hoffmann – Mráz v divadelnom kontexte, s. 82 – 93.

ŠTEFKO, Vladimír. Slovenská činoherná réžia v 20. storočí : učebné texty pre poslucháčov Divadelnej fakulty VŠMU. Bratislava : VŠMU, 2015. 96 s. ISBN 978-80-89434-74-4.

ŠTEFKO, Vladimír. Slovenské činoherné divadlo 1938 – 1945 : pokus o náčrt problematiky. Bratislava : Tália-press, 1993. 235 s. ISBN 80-85455-08-0.

ŠTEFKO, Vladimír –FOJTÍKOVÁ FEHÉROVÁ, Dária – TIMKO, Martin. Ferdinand Hoffmann : kritik, dramaturg, režisér. Bratislava : Divadelný ústav, 2015. 574 s. ISBN 978-80-89369-84-3.

 

Publikované v roku 2020.

Martin Timko
Skip to content