Narodil sa do rodiny učiteľa Karola Horáka (1914 – 1979) a Štefánie Horákovej, rod. Záchejovej (1917 – 2014). Je synovcom Jozefa Horáka (1907 – 1974), ktorý je jednou z najvýznamnejších osobností v tvorbe pre deti a mládež a tiež predstaviteľom lyrizovanej prózy.

K. H. v roku 1949 začal navštevovať Základnú školu v Teplej (teraz Podhorie, okres Žiar nad Hronom), od roku 1954 študoval na Osemročnej a po troch rokoch na Jedenásťročnej strednej škole v Banskej Štiavnici. V tomto období pracoval v otcovom dedinskom ochotníckom divadle, spočiatku išlo o bábkový, neskôr činoherný súbor, a intenzívne sa venoval športovej činnosti (futbal), čo neskôr využil v koncepcii fyzického a autorského divadla. V roku 1960 maturoval a hoci bol prijatý na Pedagogický inštitút v Banskej Bystrici, toho istého roku na jeseň však začal študovať na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove (kombinácia slovenský jazyk a literatúra – ruský jazyk a literatúra). Počas štúdia sa vyhranil jeho záujem o problematiku umeleckého prednesu a vlastnú literárnu tvorbu, a to aj vďaka spolupráci s vysokoškolskými učiteľmi – s básnikom F. Andraščíkom a I. Vaškom. Účinkoval vo fakultnom Divadielku poézie a hudby ako herec, scenárista, dramaturg a režisér. Bol aktívny aj vo vysokoškolských časopisoch i v periodikách s celoslovenskou pôsobnosťou (aj vďaka M. Čeretkovej-Gállovej). Neskôr pôsobil v Divadle poézie Na konečnej v Solivare, ktoré viedol Š. Oľha, a s ktorým sú späté aj prvé vlastné režijné pokusy K. H. vo fakultnom Divadle poézie. V rokoch 1960 – 1967 bol popredným amatérskym recitátorom (účasť na Hviezdoslavovom Kubíne, Wolkrovom Prostějove a i.). Napríklad v roku 1964 získal Cenu za najlepší prednes básní K. Fearinga a A. Giovannittiho Dve básne a tiež Cenu Slovenskej odborovej rady na 10. ročníku celoslovenskej súťaže v umeleckom prednese poézie a prózy Hviezdoslavov Kubín, v roku 1965 Cenu za najlepší prednes básne J. Šotolu Na smrť Lamarckovu na 11. ročníku tej istej súťaže a i. V roku 1965 ukončil štúdium na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Prešove a od 1. septembra pôsobil ako redaktor vysokoškolského univerzitného časopisu (spočiatku Prešovský vysokoškolák, neskôr Spektrum) i pedagóg Katedry slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty UPJŠ Prešov. Po absolvovaní základnej vojenskej služby pokračoval v roku 1967 v redakčnej práci a začal pôsobiť v Ústave teórie a dejín umenia, estetiky pri Katedre pedagogiky dospelých a osvety, kde vyučoval predmet kultúra hovoreného slova a rad disciplín z oblasti teatrológie. V roku 1977 mu bol udelený titulu PhDr. za obhájenie rigoróznej práce s názvom Náčrty: Prolegomena k téme Jozef Horák. V roku 1987 v Literárnovednom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave obhájil dizertačnú prácu Vývinové problémy života a diela J. Horáka do roku 1950. Tieto záverečné práce i rad ďalších štúdií či monografií o tvorbe J. Horáka majú biografický, poetologický a analyticko-kritický charakter. V roku 1968, 1971 – 1978 pôsobil ako externý dramaturg Divadla Jonáša Záborského v Prešove a v roku 1990 na čiastočný úväzok v tom istom divadle ako interný dramaturg. V rokoch 1998 – 2003 pracoval ako vedúci literárno-dramatickej redakcie Slovenskej televízie (Štúdio Košice). V rokoch 1992 – 1994 popri pôsobení na oddelení estetickej výchovy pri Katedre spoločenských vied FF UPJŠ v Prešove pracoval aj na Katedre slovenského jazyka a literatúry tej istej univerzity. Oddelenie bolo v roku 1994 premenované na Katedru estetiky a vied o umení. V roku 1999 mu bol udelený titul profesor na základe inauguračnej prednášky na tému Próza v premenách času (medzi sujetom a tézou). V roku 1994 na FF UPJŠ Prešov obhájil habilitačnú prácu Významové a výrazové dominanty prózy J. Horáka. V rokoch 2000 – 2003 bol vedúcim Katedry estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove, v roku 2004 jej tajomníkom. Od 2005 do 2007 bol vedúci Katedry kulturológie a zástupca riaditeľa Inštitútu estetiky, vied o umení a kulturológie FF PU v Prešove, krátky čas bol poverený jeho vedením, od 2013 do 2014 pôsobil na Katedre stredoeurópskych štúdií na Inštitúte ukrajinistiky a stredoeurópskych štúdií FF PU v Prešove.

Počas vysokoškolských štúdií začal publikovať krátke prózy v Smene a Mladej tvorbe. V roku 1968 odovzdal knihu siedmich próz Medzivojnový muž (Šantenie, Účet z préterita, Hmat, Sluch, Čuch, Chuť, Zrak) do vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Napriek pozitívnym odborným posudkom a redakčnému spracovaniu rukopisu (B. Vilikovská) bolo vydanie knihy v dôsledku zmenenej spoločenskej situácie pozastavené, čo viedlo k jeho odklonu od literárnej činnosti smerom k divadlu, k tvorbe dramatických textov a ich realizácii predovšetkým v alternatívnom divadle. Veľká časť z pôvodných textov sa stratila, niektoré sa neskôr našli v nekompletnej verzii. Próza Sluch bola pod názvom Medzivojnový muž publikovaná až v roku 2013, a to v súbore próz s názvom Medzivojnový muž, v ktorom vyšla spolu s ďalšími tromi textami z raného obdobia tvorby K. H.: Účet z préternita, Kurz cudzieho jazyka a Zánik dialektu. Vydanie je čiastočnou rekonštrukciou prvotiny. V roku 1970 mu redakcia Slovenského spisovateľa navrhla vydanie iba časti knihy pod názvom Dve prózy (vyšlo v roku 1974), publikácia však z ideologických dôvodov nebola distribuovaná. V roku 1974 začala aj spolupráca na textových verziách odborných a beletristických diel s vysokoškolskými pedagógmi, jazykovedcom J. Sabolom a literárnym vedcom A. Baginom. V roku 1975 dostal ponuku vydavateľstva Slovenský spisovateľ vytvoriť „realistickejšiu“ prózu než Medzivojnový muž a začal pracovať nad románovou novelou Cukor (1977). V 1978 dostal tiež ponuku vydavateľstva Smena (redaktori V. Handzová, J. Gerbóc) prepracovať texty z proskribovanej knihy Dve prózy do „realistickejšej“ podoby. Dve novely Zánik dialektu a Kurz cudzieho jazyka vyšli nasledujúci rok v knihe Súpis dravcov.

Po návrate zo základnej vojenskej služby začal od roku 1967 aktívne pracovať tiež ako interpret, scenárista, režisér a umelecký vedúci Divadla poézie FF UPJŠ Prešov. Súbor sa postupne prepracoval medzi popredné telesá amatérskej alternatívnej divadelnej kultúry vo vtedajšom Československu. Spolu s členmi súboru založil tradíciu festivalu Akademický Prešov, ktorý sa postupne vyhranil v reprezentatívne podujatie umeleckej tvorivosti vysokoškolákov Slovenska. V súbore preferuje predovšetkým formu divadla poézie, jeho inscenácie patria medzi umeleckú špičku spomínaného divadelného typu (H. Sachs: Samopašné hry a rýmovačky, M. J. Lermontov: Démon II., pásmo poézie V. Váleka: „V“ ako Válek a i.). Experimentoval v oblasti osobitého generačného štylizovaného divadla, táto tendencia neskôr vyústila do pantomimických etúd Kópie a pohybovo-slovnej kreácie Džura. V roku 1974 s novou generačnou skupinou vysokoškolákov pokračoval v divadle alternatívneho a autorského typu so zmeneným názvom Študentské divadlo. Tu v rozpätí troch rokov uviedol inscenácie nadväzujúce na výdobytky moderného európskeho divadla (J. Grotowski, V. E. Mejerchoľd a pod.). Inscenácia Tip-top biotop (1976) je umeleckou syntézou ďalšej vývinovej periódy spomínaného súboru. Rok 1984 je začiatkom dlhodobej spolupráce K. H. s dramaturgmi a režisérmi profesionálnych divadiel: Divadlo Slovenského národného povstania Martin (dramaturg M. Porubjak, neskôr dramaturg P. Kováč a režisér R. Polák), Poetický súbor Novej scény (dramaturg J. Mokoš, režisér M. Kákoš) a rozhlasu (Košice: dramaturgovia K. Jančošek, Š. Kasarda a režisérka H. Makovická; Banská Bystrica: dramaturg Š. Šmihla a režisér L. Hyža). V roku 1984 tiež vstúpil do profesionálneho divadla hrou Medzivojnový muž (DSNP Martin, režisér R. Polák). Od roku 1991 hlavne v rámci Akademického Prešova veľmi intenzívne spolupracuje s poľskými divadlami (hosťovanie napríklad Teatr Ósmego Dnia z Poznane, Teatr Akademia Ruchu z Varšavy) a osobnosťami poľskej divadelnej kultúry ako H. Rozen, L. Razcak, L. Mądzik, M. Świerad a i. Prvými výsledkami intenzívnej spolupráce s poľským režisérom H. Rozenom bol napríklad workshop Monodráma ako problém – Funebrák (2005) a i., divadelné a rozhlasové inscenácie ako Prachy, žúr a svetlo večné, Scéna Jorik pri Bábkovom divadle Košice (2007), Rowazy deszsz (Hrdza), Polskie radio Warzsawa (2005) a i. V roku 2013 mu prezident Poľskej republiky B. Komorowský udelil Rytiersky kríž Radu za zásluhy Poľskej republike, ocenenie mu odovzdal veľvyslanec Poľskej republiky T. Chłoń. Získal ho za veľké zásluhy pri propagovaní poľského divadla, najmä jeho alternatívnych a experimentálnych foriem. Je nositeľom veľkého radu ocenení rôzneho typu, medzi najvyššie patrí napríklad Vyznamenanie prezidenta Slovenskej republiky za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Pribinov kríž II. triedy udelené v roku 2014 prezidentom I. Gašparovičom.

Snaží sa tiež prepojiť profesionálnych divadelných režisérov s alternatívnym divadlom prešovských vysokoškolákov (režiséri P. Scherhaufer, M. Kleis ml., J. Pražmári, R. Polák, B. Uhlár, R. Ballek, R. Šveda, J. Sisák, H. Rozen, Ľ. Hurajová, J. Štrbák, D. Bajin, M. Babiak, V. Kozmenko-Delinde).

Jadrom dramatickej tvorby K. H. sú texty, ktoré vytvoril pre divadlo, druhú skupinu tvoria dramatické texty pre rozhlas a poslednú pre film a televíziu. Všetky sú však pevne prepojené či už tematicky alebo výberom výrazových prostriedkov. Niektoré z tém tvoria nielen motivickú os vo viacerých dielach, ale vždy inak ich rozpracováva v rôznych médiách. Skúma možnosti tvarovania jednej látky tak v prozaickej, ako aj divadelno-dramatickej či rozhlasovej alebo audiovizuálnej podobe. Príkladom je román Cukor (1977), jeho filmová verzia vznikla v roku 1983 v réžii S. Párnického. Na základe divadelnej hry Evanjelium podľa Jonáša (Záborského) (Nová scéna, réžia M. Kákoš, 1987) vznikol dvojdielny film Národný hriešnik (réžia Martin Kákoš, 1994), na základe divadelnej hry Džura (1968 – 2008) vznikol rozhlasový text Poetica axiologica (1991), divadelná hra Nové pokúšanie Antona (Študentské divadlo Prešovskej univerzity, réžia R. Polák, 1995) má rozhlasovú podobu pod názvom Rekognoskácia alebo Nové pokúšanie Antona (Slovenský rozhlas Banská Bystrica, réžia L. Hyža, 1995) a televíznu podobu s názvom Nové pokušenie Antona (réžia R. Polák, 1998). Rozhlasovými dielami boli pôvodne divadelné hry Nulový bod (1993), Arbitráž (2002) a i.

Divadelno-kritické, historické a teoretické práce a práce z oblasti dramaturgie a réžie publikoval v samostatných monografiách, zborníkoch, metodikách či štúdiách. Hlavnými tematickými okruhmi je práca vysokoškolských divadiel vrátane Študentského divadla Prešovskej univerzity, malé javiskové formy, autorské, alternatívne a experimentálne divadlo. Recenzentskej a teatrologickej práci sa venuje v odborných a vedeckých časopisoch ako Javisko, Slovenské divadlo, Divadlo v medzičase, Učiteľské noviny; literárno-vednej v časopisoch a denníkoch ako Umelecké slovo, Slovenské pohľady, Revue svetovej literatúry, Nové slovo, Smena. Divadelno-kritické práce sú zamerané predovšetkým na tvorbu vysokoškolských študentských divadiel, teatrologickú literatúru a hodnotenia festivalových prehliadok a súťaží. Tieto práce majú často literárno-vedný či literárno-historický presah a sú konkrétnym príkladom dvojdomosti K. H., ktorý má za sebou aj veľmi bohatú recenzentskú prácu divadelno-vedne a literárne zameraných monografií či zborníkov.

V sedemdesiatych rokoch sa venoval analyticko-kritickej činnosti ako interný hodnotiteľ Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Takisto sa ako porotca zúčastňoval na vrcholných prehliadkach amatérskeho divadla ako Scénická žatva, Festival alternatívneho divadla v Senici, Akademický Prešov či na umeleckých prednesoch ako Akademický Prešov, Wolkrova Polianka, Hviezdoslavov Kubín, popradský festival Divadiel poézie a agitačných skupín atď. V zahraničí bol napríklad členom poroty Celopoľských prezentácií divadiel Tadeusza Kantora vo Wielopolí a i.

Medzi jeho prvými metodologicky ladenými prácami o počiatkoch experimentálnej autorsky zameranej divadelnej tvorby K. H. so Študentským divadlom Prešovskej univerzity patria publikácie ako „V“ ako Válek (1971), Slovo, gesto, pohyb, tvar (1979) a Slovo, priestor, obraz, tvar (1981). Otázkami autorského a alternatívneho divadla sa zaoberá v sérii zborníkov, ktoré väčšinou editorsky a spoluautorsky inicioval ako Kontexty alternatívneho divadla I. – V. (2003, 2006, 2008, 2011, 2013 ), taktiež v monografii Metamorfózy alternatívneho divadla (2013) a i. Každý typ publikácie obsahuje kritickú analýzu a zhodnotenie danej témy v súvislostiach moderného, postmoderného či postdramatického divadla. Aj v nich sa odrážajú jeho inšpirácie biomechanikou V. E. Mejerchoľa, chudobným divadlom J. Grotowského či divadlom znaku a obrazu T. Kantora.