Celým menom Antonín Jaroslav Hořejš. Otec Josef Hořejš (1865 – 1944) a matka Františka Hořejšová, rod. Bakovská (1873 – 1930). A. H. študoval v rokoch 1912 – 1915 na pražskom reálnom gymnáziu, v rokoch 1915 – 1918 na obchodnej akadémii v Prahe a v 1919 – 1921 pokračoval na obchodnej akadémii v Bratislave. V rokoch 1921 – 1923 bol mimoriadnym poslucháčom na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, kde sa zapísal do Hudobnovedného seminára pod vedením prof. D. Orla. Po maturite v roku 1923 sa stal riadnym poslucháčom Hudobnovedného seminára. V rámci štúdia absolvoval predmety z odboru hudobnej vedy (prof. D. Orel, F. Kafenda), dejín umenia (prof. F. Žákovec) a filozofie (prof. B. Tomsa, prof. J. Král). Popri bratislavských prednáškach a seminároch navštevoval muzikologické predmety u prof. V. Helferta v Brne a prof. G. Adlera vo Viedni. Súkromne študoval kompozíciu u A. Albrechta v Bratislave. Vysokoškolské štúdium ukončil v roku 1927. V roku 1929 bol promovaný za doktora filozofie a bol mu udelený titul PhDr.

V rokoch 1924 – 1933 pôsobil v Obchodnej a priemyselnej komore v oblasti umeleckej výroby. V roku 1928 bol poverený založením prvého Umeleckopriemyselného múzea na Slovensku a o rok neskôr vybudovaním Umeleckopriemyselnej knižnice, ktorú zastrešovala komora. Pre nedostatok podpory mesta nakoniec nedošlo k zverejneniu zbierok a múzeum ukončilo svoju činnosť. Koncom roku 1928 za podpory Obchodnej a priemyselnej komory inicioval spolu s výtvarným teoretikom a praktikom prof. J. Vydrom založenie Školy umeleckých remesiel v Bratislave a pôsobil na nej najprv ako člen kuratória a v rokoch 1930 – 1934 ako pedagóg. Z radov učiteľov si získal okruh známych, ku ktorým patril Ľ. Fulla, J. Funke, Z. Rossmann, F. Tröster.

Spolu s prof. J. Vydrom a Ing. J. Liškom pôsobil vo vedení slovenskej pobočky Svazu československého díla, zameraného na zjednotenie, podporu a propagáciu umeleckého priemyslu. Zorganizoval viaceré výstavy v pavilóne Umeleckej besedy slovenskej (umelecký spolok založený podľa českého vzoru v roku 1922 a podporujúci súčasných umelcov). A. H. v nej pôsobil ako konateľ hudobného odboru. Po nezhodách s J. Vydrom prestal pôsobiť na ŠUR. Zároveň ukončil spoluprácu v rámci slovenskej pobočky Svazu československého díla. V prednáškovej činnosti pokračoval v Robotníckej akadémii. K ďalším jeho aktivitám patrila Spoločnosť pre kultúrne a hospodárske styky so ZSSR, Bratislavský koncertný spolok, Akademické pěvecké sdružení a Blok inteligencie socialistickej, kde zastával rozličné funkcie.

A. H. vydával a redigoval niekoľko časopisov: k najvýznamnejším patrila Slovenská grafia s podtitulom Časopis venovaný povzneseniu kníhtlačiarstva a krásnej tlače na Slovensku (1929 – 1933, neskôr Časopis venovaný knihe, umeniu a otázkam kultúrnym), Nová Bratislava (s podtitulom Mesačník nového Slovenska, 1931 – 1932). Časopis propagoval nové hodnoty vznikajúce na Slovensku a prezentoval Slovensko v zahraničí. Otvorenosť sa prejavovala aj v jazykovej mutácii, okrem slovenského a českého jazyka obsahoval články v nemčine. A. H. napísal viaceré články o hudobnej a divadelnej problematike, napríklad o ankete o Slovenskom národnom divadle v roku 1931, o divadelnej histórii Bratislavy, o stave hudobného školstva v Bratislave a iné. V roku 1934 založil A. H spolu s arch. Z. Rossmannom Stredoeurópsku propagačnú kanceláriu Redopa, v ktorej pôsobil mladý grafik L. Csáder. Kancelária ponúkala návrhy na prospekty, letáky, plagáty, inzeráty, organizáciu výstav, tvorbu publikácií. Zároveň vydávala týždenný informačný bulletin s názvom Program všetkých divadiel, koncertov, prednášok, športových podnikov a pod. v Bratislave (v nemeckej mutácii ako Aller Theatervorstellungen, Konzerten, Vorträgen, Sitzungen, Sport, Kurse, u. a. in Bratislava a v maďarskej ako A Bratislavaiszinház, hangverseny, előadások, üllések, sport, műsora). Bulletin obsahoval okrem programov aj reklamy a aktuálne informácie z oblasti umenia, texty boli písané trojjazyčne.

A. H. prispieval aj do ďalších bratislavských a mimobratislavských periodík, ako boli Nová doba, Nový svet, Elán, Jednota, Mladé Slovensko, Právo lidu, Klíč, občasne písal do Pressburger Zeitung, Népszava, Neuefreie Presse a iné. V rokoch 1924 – 1931 pôsobil ako kultúrny referent v Slovenskom denníku, v rokoch 1932 – 1938 v Robotníckych novinách.

V roku 1939 sa vrátil do Prahy, kde si neskôr založil výrobné družstvo Dorka (časom premenované na UVA – Družstvo umělecké řemeslné výroby). Po skončení vojny pracoval v československých sklárňach, ďalej na ministerstve zahraničného obchodu. V rokoch 1951 – 1954 sa podieľal na založení Pamätníku národného písomníctva ako jeho prvý riaditeľ. V nasledujúcich rokoch sa angažoval v Svaze československých skladatelů, najprv ako riaditeľ aparátu, ďalej ako tajomník hudobno-vedeckej sekcie a v rokoch 1959 – 1961 ako generálny tajomník svazu. V rokoch pôsobenia vo svaze dôsledne reflektoval hudobný život v Československu a v zahraničí. Z pozície generálneho tajomníka rozvíjal kontakty s podobnými inštitúciami v bývalých postkomunistických krajinách a podporoval vzájomné hudobné vzťahy. V rámci publicistickej činnosti venoval pozornosť súčasným skladateľom a umelcom, pravidelne prispieval do časopisov Slovenská hudba a Hudební rozhledy. Je autorom monografie o A. Dvořákovi (Antonín Dvořák, 1955), preloženej do nemčiny, angličtiny, francúzštiny a maďarčiny. Spolu s L. Burlasom a J. Fišerom vydal monografiu Hudba na Slovensku v XVII. storočí (1954).

Prvé operné kritiky vznikli už počas jeho vysokoškolského štúdia v roku 1924 z pozície kultúrneho referenta Slovenského denníka. Analyzoval hudobného skladateľa a jeho dielo zo stránky kompozičnej, porovnával štýly, poukazoval na hudobné inšpirácie autora. Apeloval na vedenie SND, aby dbalo na vysokú úroveň predstavení, bojovalo proti provinčnosti a usilovalo sa o dobrú prípravu každého predstavenia zo stránky hudobnej, tanečnej, scénografickej. Ďalšou črtou operných kritík je vplyv umenovedného vzdelania A. H. V každej inscenácii si všímal scénu, výtvarné návrhy, porovnával slohy a kritizoval zastaralý pátos vo výraze. Od divadla žiadal moderné umenie, hovoril o realizme v umení, o novosti, funkčnosti a dostupnosti pre človeka, čo sa približovalo jeho sociálnodemokratickému smerovaniu. Apeloval na jasné a prehľadné režijné a scénické realizácie. Treťou charakteristikou jeho kritík bolo želanie, aby sa umenie priblížilo ľuďom. Vyzýval vedenie, aby umenie nebolo len pre vybrané vrstvy, ale aby sa viac dbalo na predstavenia, ktoré by boli dostupné robotníckej vrstve. Tento tón sa ešte zvýraznil od roku 1932, keď sa stal kultúrnym referentom Robotníckych novín.

Operné kritiky začal písať počas éry riaditeľa O. Nedbala. Reflektoval takmer celé obdobie jeho pôsobenia až po úmrtie v roku 1930. V kritikách si uvedomoval ťažkosti, s ktorými SND zápasilo (nedostatok slovenských umelcov a autorov, začínajúci slovenskí speváci, malé domáce publikum), a podporoval Nedbalovo úsilie o profesionalizáciu divadla na Slovensku. Cestu nevidel v „poslovenčovaní“ českých diel, ale v pomoci profesionálnych českých umelcov pri formovaní slovenského umenia. Vo svojich kritikách zdôrazňoval myšlienky česko-slovenskej vzájomnosti a československej hudby, známe pod pojmom čechoslovakizmus, podľa vzoru svojich profesorov D. Orla, V. Helferta, ako aj prof. Z. Nejedlého. Myšlienka česko-slovenskej vzájomnosti ovplyvnila aj obsah kritík A. H. vo vzťahu k interpretom. Veľmi si vážil takmer všetkých českých umelcov, ktorí pôsobili v SND. Chápal ich prítomnosť ako kultúrne poslanie v prospech nového štátu.

Pokiaľ ide o uvádzaný repertoár,  vo všeobecnosti sa pochvalne vyjadroval o skladateľoch 18. storočia (W. A. Mozart – Don Juan, Figarova svadba, Cosi fan tutte, Čarovná flauta, L. v. Beethoven – Fidelio). Autorov 19. storočia kritizoval za ich neúprimnosť a meštiactvo. Výnimku tvorili diela českých skladateľov, ďalej Verdiho opery (s výnimkou opier Trubadúr a Sila osudu, ktoré sa mu zdali staromódne) a Wagnerove diela. Oceňoval ich hudobné naštudovania O. a K. Nedbalom, a to aj napriek niektorým nedostatkom, napríklad v obsadení či v nepochopení publika.

Videl záujem publika o diela veľkých operných skladateľov, ako boli G. Puccini, P. Mascagni, U. Giordano, G. Meyerbeer, V. Kienzl, G. Rossini, C. Goldmark, F. Halévy, G. Bizet a kritizoval vedenie divadla, že nepodporuje moderný vkus. V operách veristov ho ovplyvnila estetika O. Hostinského a považoval ich za surové, písané na efekt a bez hlbšieho účinku na moderného poslucháča. Opakovane vyzýval k uvádzaniu opier európskych skladateľov 20. storočia. Okrem operných kritík písal A. H. aj operetné kritiky vyjadrujúce opovrhovanie operetou, pretože ničila dobrý vkus divákov. V roku 1928 ešte počas éry O. Nedbala komentoval v Slovenskom denníku začínajúcu tendenciu uvádzania operety. SND nemalo operetný súbor a operní sólisti v operete nevystupovali. Na predstaveniach sa preto podieľali členovia činohry, baletu, niekedy režiséri, čo A. H. zarážalo. S príchodom riaditeľa A. Drašara do SND sa kritika operety vystupňovala. Aj napriek finančným ziskom bol proti jej uvádzaniu, pretože nepatrí do divadla a kazí dobrý vkus divákov. V divadle videl inštitúciu, ktorá mala vštepovať ľuďom hodnoty. Spor vyvrcholil v roku 1933 demonštráciou na protest uvedenia operety Ples v hoteli Savoy od P. Abrahama. Organizátorom boli politické strany Národná demokracia, Národná rada a Slovenská liga. Autor článku konštatoval, že sa demonštrácii dalo predísť použitím menej násilných prostriedkov a vyhnúť sa (medzinárodnému) škandálu.

Okrem opernej kritiky sa A. H. venoval aj monitorovaniu hudobného života v Bratislave v časopisoch Slovenský denník a Robotnícke noviny. Po návrate do Prahy prispieval do časopisov Slovenská hudba a Hudební rozhledy. Články vyjadrujú jeho presvedčenie o česko-slovenskej vzájomnosti v prospech vývoja modernej slovenskej hudby. V roku 1935 na podnet Z. Nejedlého sformuloval dejiny slovenskej hudby pre Československú vlastivědu, zv. VIII.