Bol zakladateľskou osobnosťou slovenskej opernej kultúry. Ako mladý sa však najprv rozhodol pre povolanie pedagóga, keď v období rokov 1921 – 1925 študoval na učiteľských ústavoch v Spišskej Novej Vsi a Spišskej Kapitule. Krátko pobudol aj na levočskom gymnáziu (1926 – 1927). Učiteľské povolanie niekoľko rokov vykonával v Cíferi a v Bratislave (1926 – 1932). Štúdium herectva a spevu absolvoval popri práci v školstve na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave (1927 – 1932). Popritom navyše externe študoval hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V hudobnom vzdelávaní pokračoval v Prahe (1932), Miláne (1933) a vo Viedni (1936). V tom čase už bol sólistom opery Slovenského národného divadla v Bratislave, kde zotrval tri desaťročia (1932 – 1962). Hneď vo svojej prvej profesionálnej sezóne zároveň hosťoval v pražskej Modernej operete (1932 – 1933). Spočiatku zaznamenával úspechy predovšetkým na operetnej scéne, no postupne sa presadzoval aj v opere. V období po druhej svetovej vojne sa už venoval výlučne opernému spevu a v päťdesiatych rokoch 20. storočia sa stal prvým tenoristom opery SND. Hosťoval na viacerých domácich i zahraničných scénach (Záhreb, Viedeň, Budapešť, Drážďany). V niekoľkých operných inscenáciách sa predstavil aj ako režisér (1958 – 1962). Preložil 18 operetných a operných libriet z češtiny, maďarčiny, nemčiny, poľštiny a taliančiny (Tosca, Madam Butterfly, Poľská krv, Bohéma…), pričom v tejto činnosti patril k prvým priekopníkom na Slovensku. Rovnako je autorom prvých slovenských operných libriet, a to Krútňava (v spolupráci s E. Suchoňom), Juro Jánošík a Monte Christo. S prvými dvomi menovanými operami sa spájajú aj jeho vrcholné a navyše historické operné vystúpenia v postavách Ondreja Zimoňa (Suchoňova Krútňava, 1949) a Jura Jánošíka v rovnomennom opernom opuse J. Cikkera (1954). Úloha prvolezca mu pripadla aj medzi textármi a interpretmi slovenských tanečných piesní. V tom čase kulminovala jeho spevácka popularita, čo sa okrem iného prejavovalo úspešnými nahrávkami dobových šlágrov, operetných a operných árií na hudobných nosičoch a pod. Navyše bol zberateľom, interpretom a propagátorom slovenských ľudových piesní. Spolupracoval aj s rozhlasom, spevácky sa predstavil vo filmovom dokumente Zem spieva (1933), vo filmoch ale i priamo účinkoval (Hudba srdcí, 1934; Polská krev, 1934).
Isté obdobie pôsobil aj ako dramaturg opery SND (1939 – 1947). V tom čase začal písať do dennej tlače príspevky venované uvádzaným operným dielam, ich rozborom i skladateľom. Z pozície hudobného publicistu pôsobil ako popularizátor divadelnej a najmä hudobnej kultúry. Prinášal články o osobnostiach hudobného (prevažne operného) života, rozhovory s nimi, príspevky k ich jubileám, nekrológy, reportáže z hudobných podujatí a festivalov, texty z histórie – najmä hudobného – divadla na Slovensku so zameraním na opernú scénu SND. Tie obohacoval vlastnými spomienkami jedného z ústredných autorov dejín hudobného divadla na Slovensku. Súčasťou jeho tvorby boli odborné štúdie a esejistické texty. Publikoval tak v odborných časopisoch (Slovenská hudba, Slovenské divadlo, Hudobný život…), ako aj v dennej tlači (Práca, Pravda…). Jeho najrozsiahlejším knižne vydaným dielom je dvojzväzková monografia Opera na Slovensku (1953, 1954).
Prózy s literárnymi ambíciami zverejňoval v študentskom časopise Rozvoj, od roku 1925 publikoval v slovenskej tlači detské prózy. Vydal román Ohnivý vzdor (1933), knihu noviel – povestí pre mládež Smoliarov chlapček (1934), román pre rovnakú vekovú skupinu Na skale útočišťa (1935, neskôr upravené ako Tatári idú!, 1938) a rozprávky pre deti Srdce zlatých hodiniek (1932) či Líška Pipuška (1941), ktorú si neskôr sám adaptoval na libreto detskej opery (1943).
K svojmu pôvodnému povolaniu učiteľa sa vrátil v roku 1953, keď začal pedagogicky pôsobiť na bratislavskom štátnom konzervatóriu – najprv externe, po desiatich rokoch už ako interný zamestnanec. Až do roku 1977 tu vyučoval spev spolu s hereckou a opernou praxou. Popritom v období rokov 1963 – 1974 externe prednášal dejiny hudby (opery) na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
Posmrtne mu vyšli v dvoch zväzkoch dokumentárne významné memoáre pod názvom Ja svoje srdce dám… (1989). V rukopise zanechal monografiu o V. Figušovi Bystrom.
Výberová bibliografia autora:
HOZA, Štefan. Pohľad na dejiny bratislavského a slovenského divadelníctva. Trnava : vl. n., 1936. 22 s.
HOZA, Štefan. Tvorcovia hudby. Trnava : Pavol Gerdelán, 1943. 388 s.
HOZA, Štefan. Opera na Slovensku 1. Martin : Osveta, 1953. 333 s.
HOZA, Štefan. Opera na Slovensku 2. Martin : Osveta, 1954. 492 s.
HOZA, Štefan. 40 rokov opery Slovenského národného divadla. In Slovenská hudba, 1960, roč. 4, č. 3, s. 146 – 156.
HOZA, Štefan. Ako som písal a prekladal operné libretá. In Kultúra slova, 1970, roč. 4, č. 3, s. 71 – 76.
HOZA, Štefan. Večer v opere. Bratislava : Smena, 1975. 216 s.
HOZA, Štefan. Vstup Detvana na scénu SND : premiéra prvej slovenskej opery v Slovenskom národnom divadle pred päťdesiatimi rokmi. In Práca, 8. 4. 1978, roč. 33, č. 83, s. 7.
HOZA, Štefan. Suchoňovské reminiscencie : z rozpomienok na roky mladosti s jubilujúcim skladateľom. In Práca, 14. 10. 1978, roč. 33, č. 243, s. 7.
HOZA, Štefan. Zrod opery Krútňava. In Hudobný život, 10. 12. 1979, roč. 11, č. 23, s. 8.
HOZA, Štefan. Začalo sa to Smetanovou „Hubičkou“ : šesťdesiatročná cesta Slovenského národného divadla. In Práca, 2. 2. 1980, roč. 35, č. 28, s. 7.
HOZA, Štefan. Storočnica Milana Zunu : zakladateľ a prvý šéf opery SND. In Práca, 21. 11. 1981, roč. 36, č. 276, s. 6.
HOZA, Štefan. Ja svoje srdce dám... 1. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1989. 324 s. ISBN 80-220-0029-9.
HOZA, Štefan. Ja svoje srdce dám... 2. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1989. 325 s. ISBN 80-220-0029-9.
Výberová literatúra o autorovi:
HOZA, Robert. Zabudneme na Štefana Hozu? : (20. 10. 1906 – 6. 4. 1982). In Domino efekt, 2007, roč. 16, č. 22, s. 34 – 35.
KOŠTÁLOVÁ, Marcela. Celý svoj život navždy upísal opere : Š. Hoza: „Človek sa nikdy nemá vzdať predstáv o šťastí, ale žiť z prítomnosti“. In Verejná správa, 2005, roč. 60, č. 10, s. 26 – 27.
KRET, Anton. Storočnica „osnovateľa národnej opery“ Štefana Hozu. In Slovenské divadlo, 2006, roč. 54, č. 4, s. 674 – 677.
KRET, Anton. Štefan Hoza – prvý „viacdomý“ a... zabúdaný. In Javisko, 1996, roč. 28, č. 10, s. 31 – 32.
M.-G. Umrel Štefan Hoza. In Večerník, 7. 4. 1982, roč. 27, č. 68, s. 5.
MIŠKOVIČ, Marián. Štefan Hoza – nedožitých deväťdesiat : Slovenská národná opera vznikala na strednom Spiši. In Nové Spišské hlasy, 15. 10. 1996, roč. 6, č. 42, s. 4.
MUNTÁG, Emanuel. Štefan Hoza. In Slovenské národné noviny, 1996, roč. 7 (11), č. 41, s. 8.
PALOVČÍK, Michal. Nad umelecké osobnosti : zomrel zaslúžilý umelec prof. Štefan Hoza. In Pravda, 10. 4. 1982, roč. 63, č. 85, s. 5.
POLÁK, Milan. Slovenský Jánošík vo fraku elegána : Štefan Hoza: „Mali by sme vedieť, pri akej príležitosti, prečo a komu spievame“. In Verejná správa, 2009, roč. 64, č. 11, s. 26 – 27.
RYBARIČ, Richard – RAMPÁK, Zoltán. Štefan Hoza, opera na Slovensku. In Slovenské divadlo, 1955, roč. 3, č. 2, s. 197 – 200.
Š. – HOZA, Štefan. Štefan Hoza jubiluje [rozhovor]. In Slovenská hudba, 1958, roč. 2, č. 1, s. 33 – 34.
Štefan Hoza. Zostavil Oleg Dlouhý. Bratislava : Tália-press, 1997. 93 s. ISBN 80-85455-44-7.Štefan Hoza – rodák zo Smižian : pamätnica. Zostavili Ladislav Rychavský, Peter Lacko. Smižany : Miestny odbor Matice slovenskej, 1996. 32 s. ISBN 80-967622-8-1.
