Vlastným menom Klára Helméczyová. Pochádzala z učiteľskej rodiny, matka Gizela Helmeczyová, rod. Banská, otec Jozef Helméczy v štyridsiatych rokoch 20. st. pôsobil vo Vranove nad Topľou ako školský inšpektor. V roku 1945 bol zaistený Červenou armádou a odtransportovaný do ZSSR, do vlasti sa už nevrátil.

K. H. päť rokov navštevovala ľudovú školu vo Vranove nad Topľou, v rokoch 1934 – 1942 študovala na Štátnom reálnom gymnáziu v Prešove. V rokoch 1941 – 1943 publikovala drobné dievčenské poviedky a úvahy (Slovenská sloboda, Gardista, Slovenský rozhlas) a začala používať pseudonym Katka Hrabovská. Neskôr v rámci svojej publicistickej a umeleckej tvorby vystupovala výlučne ako Hrabovská. Po maturite uvažovala o štúdiu medicíny, ale zo zdravotných dôvodov (sanatórna liečba) od týchto plánov upustila. V rokoch 1942 – 1944 pôsobila ako učiteľka v Kvetnici.

Po skončení druhej svetovej vojny začala spolupracovať s denníkom Národná obroda (1945 – 1947), pre ktorý pripravovala rôznorodé spravodajské materiály, reportáže a časom aj divadelné recenzie. V rokoch 1947 – 1949 pracovala ako dramaturgička súboru hudobnej komédie Novej scény Národného divadla v Bratislave. Prejavila tvorivé ambície a dobrú orientáciu v oblasti literatúry. Na Novej scéne spolupracovala so začínajúcou režisérkou M. Husákovou-Lokvencovou.

Husáková s K. H. vytvorili prvú ženskú režijno-dramaturgickú dvojicu na Slovensku. Na pôde hudobnej komédie Novej scény formovali koncept zábavného divadla ako syntetického umenia, spájajúceho herecký prejav s tancom, spevom, hudbou, výtvarným umením. Nadviazali na tradíciu medzivojnovej divadelnej avantgardy, usilovali sa o divadlo hravé, myšlienkovo obsažné, spoločensky aktuálne. V roku 1947 pripravili prvé uvedenie B. Brechta na Slovensku – Žobrácku operu (NS SND, K. H. ako spoluautorka úpravy textu), v roku 1948 inscenovali Molièrovho Pána z Prasiatkova (NS SND). Politická zmena po februári 1948 a nastolenie zásad socialistického realizmu v umení znemožnili ďalšie rozvíjanie programu antiiluzívneho štylizovaného divadla.

Po krátkej a intenzívnej divadelnej skúsenosti sa K. H. prispôsobila novým ideovým a estetickým požiadavkám. V rokoch 1949 – 1960 pracovala v Československom štátnom filme v Bratislave ako dramaturgička a scenáristka. Generačne sa zaradila k mladšiemu pokoleniu vzdelaných slovenských filmových tvorcov, v polovici päťdesiatych rokov sa pripojila k tvorivej skupine dramaturgičky M. Gajdošovej. V rokoch 1953 – 1956 sa K. H. autorsky podieľala na vzniku filmu Čisté ruky (réžia A. Lettrich), tematizujúceho špinavé praktiky socialistického združstevňovania. Jeho realizácia odrážala ideologické a estetické peripetie päťdesiatych rokov (od stalinizmu po následnú kritiku kultu osobnosti) a prerástla do politickej kauzy. K. H. na základe meniacich sa pripomienok opakovane upravovala scenár, film sa prerábal, po dokončení bol zakázaný a v roku 1957 bolo prijaté tajné uznesenie Ústredného výboru komunistickej strany Slovenska na jeho zničenie. K. H. vytvorila ďalšie tri scenáre, ktoré ale neboli realizované.

Po odchode z Československého štátneho filmu sa K. H. v rokoch 1960 – 1968 etablovala ako redaktorka mienkotvorného týždenníka Kultúrny život. Presadila sa svojou publicistikou, zameranou na oblasť filmového a divadelného umenia. V rokoch 1970 – 1983 pôsobila ako kultúrna redaktorka týždenníka Nové slovo. Rozhľadená proreformná intelektuálka šesťdesiatych rokov sa v sedemdesiatych rokoch zmenila na konformnú.

V šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch 20. storočia aktívne publikovala v rôznych ďalších periodikách, ako napr. Film a divadlo, Divadlo, Život, Roháč, Slovenka, Pravda, Práca, Slovenská televízia, Javisko. Od roku 1983 žila na dôchodku a ďalej publikovala.

V šesťdesiatych rokoch sa K. H. zaradila k osobnostiam, ktoré významne formovali filmovú a divadelnú kritiku na Slovensku. Jej analýzy sa opierali o znalosť literatúry a drámy, modernej teórie drámy, o aktuálne poznatky z oblasti filozofie a dejín umenia. Od sedemdesiatych rokov sa prioritne sústredila na reflexiu filmovej a neskôr televíznej dramatickej tvorby, referovala o dianí na medzinárodných (aj západoeurópskych) filmových festivaloch. Stala sa členkou poradných výborov pre udeľovanie štátnych cien (sekcia film a televízia). Divadlu sa venovala aj naďalej i keď v menšej miere. K. H. recenzovala predovšetkým činoherné divadlo, sporadicky sa venovala aj bábkovému divadlu, menšinovému maďarskému divadlu. V šesťdesiatych rokoch reagovala na Tatra revue, nástup dvojice Lasica a Satinský, na inscenácie brnianskych a pražských divadiel, prejavila sympatie voči réžiám A. Radoka, O. Krejču a divadelným hrám začínajúceho dramatika V. Havla. Hlavnú pozornosť však venovala bratislavským divadelným súborom. Celoživotne najdôslednejšie sledovala repertoár činohry SND.

Systematicky hodnotila pôvodnú slovenskú filmovú, televíznu a divadelnú tvorbu, všímala si jednotlivé diela a osobnosti, v kontextových statiach sa usilovala o vystihnutie širších estetických a historických súvislostí. Analyzovala uvedenia súčasnej slovenskej drámy v SND (inscenácie hier P. Karvaša, I. Bukovčana, Š. Králika, O. Zahradníka, P. Kováčika atď.). Publikovala sériu rozsiahlych profilových rozhovorov s umeleckými osobnosťami rôznych profesií (v rámci divadla napr. L. Chudík, M. Kráľovičová, Š. Kvietik, K. L. Zachar, T. Rakovský, L. Vychodil, Š. Králik, J. Solovič). Okrem publicistickej práce sa aktívne prejavovala ako účastníčka odborných diskusií a hodnotení. Jej písomné a ústne kritické vyjadrenia prispeli k reflexii dramatického umenia na Slovensku.

Ako filmová a divadelná publicistka kládla dôraz na analýzu východiskového textu (scenára, divadelnej hry, filmovej či divadelnej adaptácie a pod.) a zhodnotenie režijnej koncepcie. Používala pútavý esejistický štýl s výrazným emocionálnym zafarbením. Autorskú citovú zaangažovanosť a subjektivizmus sa snažila objektivizovať prostredníctvom série erudovaných argumentov, odkazujúcich predovšetkým na teóriu a históriu literatúry a drámy, na medzidruhové a intertextuálne paralely, kontexty a pod. Vo svojich hodnoteniach sa nevyhýbala polemickosti a priznanej feminínnosti, hlásila sa k ženskej pozícii vnímania umeleckého diela.

Paradoxne, napriek spolupráci s režisérkou M. Husákovou-Lokvencovou na avantgardne ladených inscenáciách, nadväzujúcich na tendenciu tzv. zdivadelnenia divadla, ako divadelná recenzentka K. H. vychádzala zo zastaranej pozície literárnej dominancie v javiskovej tvorbe. Svoje kritiky stavala na komparácii analýzy inscenovaného diela (textovej predlohy) a inscenačnej výpovede (režijnej koncepcie), pričom inscenačnej podobe venovala podstatne menšiu (nezriedka žiadnu) pozornosť. Vizuálnu stránku inscenácie (mizanscénu, hereckú akciu) zachytávala iba sporadicky, väčšinou fragmentárne. Dianie na javisku približovala a analyzovala len vo vzácnych prípadoch. Usilovala sa však stručne charakterizovať scénografické riešenie, atmosféru a priestor inscenácie. Do popredia stavala značne svojské interpretácie textov, mali povahu rozsiahlych autorských úvah, nastoľovali základné existenciálne otázky a tvorili de facto ťažiskovú časť jej recenzií. Režijnú a hereckú prácu reflektovala ako súčasť mravného posolstva inscenácie. Spôsob uchopenia témy hodnotila na pozadí skúmania psychologickej dôveryhodnosti a prepracovanosti motivácií konania dramatických postáv. Umenie, vrátane umenia dramatického, vnímala ako proces sebapoznávania a sebaobjavovania.

Pri uvažovaní o vývoji súčasnej drámy vyslovila začiatkom šesťdesiatych rokov názor, že je potrebné vrátiť sa k témam boja človeka so smrťou, ergo k obrodeniu umenia tragédie. Hry V. Havla Záhradná slávnosť a Vyrozumenie na stránkach Kultúrneho života interpretovala v kafkovských súradniciach. Kritikou Obrázky z Hamleta (Kultúrny život, č. 20/1964, s. 9) na Rakovského naštudovanie Shakespearovej hry vyvolala polemickú reakciu prekladateľky Z. Jesenskej Obrázky z Hrabovskej (Kultúrny život, č. 21/1964, s. 9 – 10). Pri analýze inscenácie Sartrovej hry Diabol a Pán Boh v SND upozornila na paralely s étosom diela F. M. Dostojevského. V stati 2 x 3 sestry porovnávala rozdielnosť prístupov režisérov O. Krejču a M. Pietra k inscenovaniu klasickej Čechovovej hry. V úvahe o mieste režiséra P. Haspru v slovenskej divadelnej kultúre vyslovila názor, že svojím prístupom k interpretácii drámy zaplnil priestor po režisérke M. Husákovej-Lokvencovej. Popri početných recenziách inscenácií súčasných slovenských dramatikov s istou dávkou pozitívneho prekvapenia vítala O. Šulajovu divadelnú adaptáciu prózy L. Balleka Pomocník. V roku 1984 získala Cenu Zväzu slovenských dramatických umelcov a Čestné uznanie a medailu Slovenského literárneho fondu za dlhoročnú kritickú činnosť v oblasti filmu a divadla.

Pozostalosť K. H., uložená v Archíve Divadelného ústavu v Bratislave, svedčí o šírke jej profesionálnych záujmov a zároveň o množstve nenaplnených ambícií. Obsahuje svedectvá o nerealizovaných zámeroch rozsiahlejších odborných publikácií (kniha o P. Bielikovi, štúdie o P. Karvašovi a M. Kunderovi), viaceré rozpracované, ale nedokončené literárne pokusy (poviedky, filmové scenáre, fejtóny), sériu rozsiahlych odborných esejí pre pripravovanú (nedokončenú a nevydanú) publikáciu venovanú významným dramatikom, koncept knihy sumarizujúcej dlhoročnú kultúrnu publicistiku K. H.