Po maturite na vyššej obchodnej škole v Revúcej pracoval v roku 1910 ako praktikant Slovenskej banky v Novom Sade a v rokoch 1912 – 1913 ako účtovník vo firme Petra Makovického v Ružomberku. Následne strávil rok v rakúsko-uhorskej armáde na poste dôstojníka v bojoch na východnom fronte. Po liečení a rekonvalescencii bol v rokoch 1918 – 1919 redaktorom novín Slovenský východ a Národné noviny. Následne po dobu jedného roka pôsobil v Slovenskej tlačovej kancelárii v Bratislave. V roku 1920 absolvoval ročný pobyt na veľvyslanectve v Ríme. Po návrate na Slovensko v období 1921 – 1923 pracoval ako redaktor v Slovenskom denníku. V rokoch 1925 – 1939 bol redaktorom a v rozmedzí rokov 1939 – 1942 šéfredaktorom Slovenskej politiky. V období 1942 – 1943 redigoval Gardistu. Zároveň od roku 1926 do roku 1931 redigoval propagačný časopis Slovenského národného divadla Divadlo, ktorý od roku 1928 vychádzal pod názvom Naše divadlo (nešlo o časopis s totožným názvom vydávaný Ústredím slovenských ochotníckych divadiel v Martine). Vychádzal dvojjazyčne, slovensko-nemecky. Časopis mapoval súčasné dianie v SND, predstavoval členov všetkých troch súborov, ako i autorov a hudobných skladateľov, ktorých diela boli v aktuálnom repertoári.

V rokoch 1943 – 1945 J. H. pracoval na Úrade propagandy. Písal režimistické texty, no zároveň podporoval odboj. Po roku 1945 bol organizátorom tlače Strany slobody, neskôr aj členom jej Ústredného výboru. Od roku 1946 bol redaktorom a v rokoch 1948 – 1956 šéfredaktorom denníka Sloboda. Po vojne J. H. obžalovali za novinársku činnosť počas Slovenského štátu. V roku 1947 ho obvinenia zbavili.

J. H. literárne debutoval zbierkou fejtónov a spomienok na vojnu Zo svetovej vojny (1919). V knihe Takí sme boli (1920) spísal spomienky z predvojnového Martina. Po návrate z Talianska napísal jedny zo svojich najhodnotnejších zbierok poviedok Pompiliova Madona (1923), Zmok a iné poviedky (1925) a Dolorosa (1925), kde využil inšpirácie zo svojho pobytu v Taliansku. Narúša v nich realistickú poetiku, prepája novoromantické postupy a dokumentárnu opisnosť, skutočnosť sa tu prelína s ilúziou. Silný príklon k expresionizmu cítiť v novele Muž s protézou (1925). Autorove inšpirácie talianskym prostredím v tvorbe vyvrcholili v románe Peter Pavel na prahu nového sveta (1930), kde na pozadí bojov na rakúsko-talianskom fronte, konkrétne na Piave, J. H. zobrazil rozpad rakúsko-uhorskej armády a negatívny vplyv vojny na životy ľudí.

Ďalšia autorova tvorba mala klesajúcu umeleckú úroveň. Písal predovšetkým čitateľsky atraktívne dobrodružné príbehy s romantickou zápletkou, ktoré najprv publikoval na pokračovanie v Slovenskej politike a v Slovenskom denníku a neskôr ich vydal i knižne. Sem patria diela Jánošík (1933), Dráma na ostrove (1935), Neuveriteľný prípad dr. Gallusa (1936), Prízrak (1941).

Po roku 1945 napísal niekoľko hodnotných memoárových kníh ako Starý Martin v živote a v ľuďoch (1947), Stalo sa v našom mestečku (1957), Kariéra (1961), Umelci a bohémi (1963), Rozmarné poviedky (1974), v ktorých odsúdil fašizmus a násilie. J. H. bol významným žurnalistom, redaktorom a publicistom. Uverejnil obrovské množstvo rôznorodých článkov o politike, kultúre, literatúre v rozličných slovenských novinách a časopisoch. Venoval sa tiež prekladaniu z nemeckého a maďarského jazyka.