Rodným menom Dagmar Dolinská. D. H. začala budovať svoj vzťah k tancu už v ranom detstve, keď navštevovala súkromnú baletnú školu Ľ. Pančeva a M. V. Kordošovej v Bratislave. V tréningoch pokračovala v Baletnom štúdiu Evy Jaczovej, fungujúcom pri Slovenskom národnom divadle, a neskôr v tanečnom krúžku v bratislavskom Dome pionierov a mládeže pod vedením I. Pavlitovej. Po absolvovaní štúdia na gymnáziu v roku 1960 si podala prihlášku na Vysokú školu múzických umení v Bratislave, no Katedra tanečnej tvorby (KTT) v tom roku neotvárala prvý ročník a na prijímacie pohovory musela rok počkať. Na základe konkurzu bola angažovaná ako tanečnica do Vojenského umeleckého súboru v Bratislave (1960 – 1961), kde sa stretla s významným baletným majstrom a choreografom K. Tóthom a jeho manželkou Marilenou. S oboma spomenutými tanečnými pedagógmi prišla do kontaktu opäť na prijímacích pohovoroch na VŠMU, kam nastúpila v akademickom roku 1961 – 1962. Štúdium v roku 1965 ukončila s diplomom „Pedagóg tanca“. Počas štúdia na VŠMU spoznala svojho budúceho manžela, významného herca a režiséra Martina Hubu.
V roku 1965 pôsobila ako pomocná trénerka baletného súboru Novej scény v Bratislave, no silný profesijný vzťah s už spomenutou M. Tóthovou mal rozhodujúci vplyv na výber pedagogickej kariéry na KTT VŠMU, kde D. H. pôsobila v rokoch 1965 – 1968 ako externá pedagogička, v rokoch 1968 – 1969 ako asistentka a v rokoch 1969 – 1987 ako odborná asistentka.

Nadšenie a zápal pre tanečné umenie, ktorého spoločenský status nemohol konkurovať opere či činohre, viedli D. H. začiatkom sedemdesiatych rokov k publikačnej činnosti. Jedným z prvotných podnetov k reflexii aktuálneho diania na tanečnej scéne bola aj prirodzená konfrontácia divadelných druhov v rámci rodinného prostredia, kde sa stretali významné umelecké osobnosti: manžel, herec Martin Huba; svokor, herec Mikuláš Huba a svokra, operná speváčka Mária Kišonová-Hubová. Prvú recenziu D. H. napísala pre denník Smena začiatkom sedemdesiatych rokov, v období, keď baletný súbor pre rekonštrukciu historickej budovy SND vystupoval v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave. Autorka v ňom reflektovala inscenačné spracovanie Čajkovského baletu Spiaca krásavica a interpretačnú úroveň súboru, pričom vyzdvihla kvality vtedy začínajúcej tanečnice G. Demovičovej (Záhradníkovej), z ktorej sa neskôr stala jedna z najvýznamnejších primabalerín SND.

V roku 1972 sa zúčastnila na študijnom pobyte na GITIS-e v Moskve (Gosudarstvennyj institut teatraľnovo iskutsstva A. V. Lunačarského, od r. 1991 Ruská akadémia divadelného umenia), kde mala možnosť zoznámiť sa s autentickou ruskou baletnou školou na hodinách významných pedagógov ako N. I. Tarasova, M. T. Semjonova a T. S. Tkačenka. Nadobudnuté vedecko-teoretické poznatky aplikovala do výučby profilového predmetu Teória a metodika klasického tanca (v súčasnosti didaktika) na KTT VŠMU, ktorý vyučovala až do roku 2014.

Recenzia predstavenia hosťujúceho veľkého divadla v Moskve v denníku Práca v roku 1975 bola pre D. H. štartom systematického recenzovania tanečného diania na Slovensku. Šlo o začiatok dlhodobej spolupráce, ktorej výsledkom bolo súvislé, ale najmä komplexné reflektovanie tanečného umenia na Slovensku. Zaužívané krátke a často len stručne informatívne texty o tanci v dennej tlači nahradila hĺbkovými rozbormi inscenácií, pričom sa venovala porovnaniam diel v historickom kontexte, dramaturgickým zásahom inscenátorov, hudobnej dramaturgii, analýze použitého prvkového materiálu, režijnej a choreografickej výstavbe a umeleckej interpretácii.

Po roku 1989 pokračovala v spolupráci s denníkom Práca, no postupne začala publikovať aj v periodikách Hudobný život, Rytmus, Dialóg a české Taneční listy. Od polovice deväťdesiatych rokov 20. storočia písala pre časopisy Tanec, Javisko a denník Pravda. V redakciách Tanec, Javisko a Taneční listy (Praha) pôsobila aj ako členka redakčných rád. Od roku 2007 vychádzali jej odborné recenzie v časopise kød a v rokoch 2007 – 2011 prispievala aj do projektu Slovenského centra AICT Monitoring divadiel na Slovensku (do roku 2009 ako IS.theatre.sk).

Charakteristickým znakom recenzií D. H. je motivačný element, schopnosť poukázať na konkrétne nedostatky pri inscenovaní spôsobom, ktorý prácu autorov nedehonestuje, ale ponúka možné východiská na ich ďalšiu tvorbu. Publikované texty majú popri informatívnej funkcii aj istý edukatívno-motivačný rozmer určený tvorcom. Svojim recenziám nedávala názvy, tie na základe odovzdaných rukopisov určovala redakcia. Výnimku tvorí text Prečo a pre koho? (publikovaný v denníku Práca, č. 115/1984), v ktorom autorka poukázala na nedostatky inscenácie baletu SND Čert na dedine.

Popri tituloch tradičnej klasickej baletnej literatúry a predstaveniach významných hosťujúcich súborov na Slovensku D. H. zachytila aj tvorbu choreografov pôsobiacich na Slovensku v rokoch 1975 – 2011. Tieto texty tvoria faktografický materiál, mapujúci tvorbu mladej generácie domácich tvorcov ako L. Vaculík, O. Šoth, R. Balogh, I. Holováč a J. Ďurovčík.

Recenzentskú činnosť vykonávala paralelne s pôsobením na VŠMU, kde pôsobila ako tajomníčka katedry tanečnej tvorby (1969 – 1984), vedúca oddelenia pedagogiky tanca (1984 – 1992) a vedúca katedry tanečnej tvorby (1992 – 2008). V roku 1987 bola menovaná za docentku pre odbor Tanečné umenie – pedagogika a v rokoch 2004 – 2008 zastávala funkciu mimoriadnej profesorky. Nasledovalo obdobie (2008 – 2014) vo funkcii docentky, počas ktorého prednášala predmety Úvod do teórie klasického tanca a Teória klasického tanca.
Vychovala množstvo pedagógov klasického tanca, spomedzi ktorých je potrebné spomenúť dlhoročnú sólistku Baletu SND a dekanku HTF VŠMU I. Čiernikovú, dlhoročnú vedúcu sólistku a baletnú majsterku Baletu SND N. Gallovičovú, riaditeľku Tanečného konzervatória Evy Jaczovej (TKEJ) K. Zacharovú, zástupkyňu riaditeľky TKEJ a pedagogičku G. Béderovú, pedagogičku klasického tanca K. Škodovú, a mnoho pedagógov klasického tanca po celom Slovensku.

Od roku 2014 pôsobí na KTT VŠMU ako externá pedagogička. S pedagogickou činnosťou úzko súvisí aj preklad a apretácie dvojdielnych skrípt N. Bazarovej Klasický tanec: metodika vyučovania v štvrtom a piatom ročníku (1984, 1994).

D. H. bola autorkou a iniciovala realizáciu rozšírenia študijných plánov na KTT VŠMU, čím na základe špecifikácie oddelila študijné programy pedagogiky tanca. Rovnako je autorkou projektu, vďaka ktorému sa v roku 2004 rozšíril študijný plán o tanečnú interpretáciu.

Dlhoročná prax, široký prehľad v problematike a vysoká odbornosť kvalifikovali D. H. na členstvo v mnohých vedeckých a umeleckých radách a komisiách, prostredníctvom ktorých dokázala ovplyvniť a kreovať ďalšie smerovanie tanečného umenia na Slovensku. K najvýznamnejším patrí jej členstvo v skupine expertov pre umelecké školstvo pri Ministerstve školstva, mládeže a telesnej výchovy SR (1990) a členstvo v poradnom orgáne Oddelenia pre umelecké školstvo MŠMaTV SR (1991). Ako odborníčka na problematiku tanečného školstva bola aj členkou celoštátnej komisie expertov pre obsahovú prestavbu štúdia na umeleckých školách (1977 – 1988), s ktorou súvisí účasť na celoštátnej konferencii v Brne v roku 1983, kde predniesla príspevok Špecifické problémy obsahovej prestavby štúdia v odbore tanečného umenia.

Významné je jej pôsobenie v organizačných výboroch a porotách súťažných prehliadok tanečného umenia v Československu, a neskôr v samostatnej ČR a na Slovensku.