Rodným menom Jindra Flajšhansová. Narodila sa v rodine významného českého profesora a filológa Václava Flajšhansa a Jindrišky Flajšhansovej, rod. Kakšovej, českej aktivistky, literátky a redaktorky Českých listov. V rokoch 1908 – 1916 študovala na gymnáziu, 1916 – 1919 a 1920 – 1921 klasickú a románsku filológiu na Karlovej univerzite v Prahe, roky 1919 – 1920 absolvovala na univerzite v Bukurešti. Doktorát získala v roku 1921 na Karlovej univerzite v Prahe. V rokoch 1921 – 1939 pôsobila v Univerzitnej knižnici v Bratislave, 1939 – 1950 vedúca Ústrednej knižnice Slovenskej vysokej školy technickej, 1950 – 1952 knižnice Filozofickej fakulty Slovenskej univerzity (od roku 1954 Univerzity Komenského), súčasne od roku 1922 externe a od 1953 interne prednášala rumunský jazyk na Filozofickej fakulte SU v Bratislave. V roku 1955 získala titul docentky, v roku 1968 mimoriadnej profesorky na Univerzite Komenského v Bratislave. V roku 1973 odišla na dôchodok. 

Okrem pedagogickej, prekladateľskej, literárnej a kritickej činnosti sa aktívne podieľala na organizácii rôznych spolkov zameraných na propagáciu československo-rumunských vzťahov či ženskú problematiku. Okrem iného pôsobila aj ako spoluorganizátorka ženského hnutia na Slovensku a v rokoch 1945 – 1946 ako zodpovedná redaktorka časopisu Zväzu slovenských žien Nová cesta.

J. H. sa aktívne venovala výskumu modernej rumunčiny vo forme odborných štúdií, ako i knižných publikácií (napr. Rumunští prozaikové v rámci vývoje jednotlivých literárních škol, 1927; Moderní rumunské básnictví, 1929; Moderné rumunské drama, 1934 a i.). S divadlom ju okrem recenzistiky spájali najmä preklady rumunských drám do slovenčiny. Väčšina z nich sa dočkala aj uvedenia v profesionálnom slovenskom divadle. Preložila napríklad hry Burina (1952) od A. Barangu, Stratený list (1954), Búrlivá noc (1954) a Pán Leonida a reakcia (1965) od I. L. Caragialeho, Posledná senzácia (1955) a Mona (1962) od M. Sebastiana alebo Kdesi ďaleko (1943) od M. Stefanesca.

Divadelnej kritike sa profesionálne venovala v rokoch 1922 – 1937, keď o bratislavskom dianí pravidelne pod pseudonymom Beta prispievala do Slovenského denníka, ktorého šéfredaktorom bol jej manžel Karol Hušek. J. H. tak spolu so Š. Klegom, A. Mrázom, J. Dvořákom a i. patrila k malému počtu kritikov, ktorí integrálne a programovo sledovali vývoj prvých rokov existencie Slovenského národného divadla.

Jej tvorba bola ovplyvnená predovšetkým literárnym vzdelaním, no na rozdiel od svojich kolegov, kritikov z ostatných dobových periodík, venovala analýze literárnej zložky len minimum priestoru. Obsah hry opisovala iba v niekoľkých prípadoch. K tejto metóde skĺzala prevažne len pri nových alebo verejnosti málo známych dramatických textoch. Jej recenzie disponovali dynamikou, formálnou i obsahovou zrozumiteľnosťou a zameriavali sa výhradne na divadelné dielo a umelecký kontext. V tom jej tvorba tvorila vzácnu výnimku i z tak kvantitatívne nízkeho počtu divadelných referentov.

Prvé recenzie J. H. z polovice dvadsiatych rokov vyvolávali aj ostré polemiky a obvinenia z tendenčnosti, subjektivizmu či nekvalifikovanosti. Napríklad autor skrývajúci sa pod pseudonymom Yes ju v článku Naše tetky (Slovák, 2. 3. 1927) po publikovaní recenzie na Maeterlinckovu Monnu Vannu v SND (1927) obvinil zo slovakofóbie. Čo znie až paradoxne vzhľadom na jej neskoršie kritické postoje. Z recenzií J. H. je totiž citeľná náklonnosť k slovenskej činohre SND a po roku 1932 pravidelne prízvukovala nevýhody rozdelenia činohry SND na český a slovenský súbor.

Po prvých pokusoch o zachytenie efemérnosti divadelného diela, kde sa logicky nevyhla i nič nehovoriacim floskulám, postupným oboznamovaním sa s bratislavským umeleckým dianím získavala recenzentskú rutinu. Už na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov dokázala i na malom priestore vecne a s citom pre špecifiká divadelného umenia pomenovať videné dielo. Výraznejšie sa jej začal obmieňať aj výrazový a lexikálny slovník, ktorým vedela už konkrétnejšie charakterizovať tvar inscenácie. Od laxných žurnalizmov a všeobecných tvrdení prešla k výpovednejším hodnoteniam.

Pri analýze inscenácií venovala najviac priestoru hereckým kreáciám. Už menej réžii, kde len málokedy charakterizovala aj interpretačný výklad hry, a najmenej pozornosti koncentrovala na výtvarnú a hudobnú stránku. Pri réžii sa zaoberala skôr vonkajškovým vyznením konkrétnej inscenácie, teda tempom, logikou mizanscén a atmosférou predstavenia (samozrejme, podľa dobových kritérií referovala aj o reakciách publika či naplnenosti hľadiska).

Dôležitým prínosom pre neskorší výskum dejín (kde sú recenzie J. H. často jediným relevantným zdrojom z daného obdobia) je jej rozhľadenosť v divadelnom a spoločenskom dianí, ktoré výstižne aplikovala vo svojich kritikách. V referátoch šetrila priestor a nevenovala sa zdĺhavému uvedeniu čitateľa do problematiky hry a autorovej poetiky, ale naopak v širšom pohľade predstavila súvislosti hodnotenej premiéry alebo daného javiskového komponentu.

Po prvých negatívnych ohlasoch na režijné práce J. Borodáča začala postupne inklinovať práve k jeho umeleckému smerovaniu. Z tohto dôvodu s kritikom Robotníckych novín J. Dvořákom tvorila ostrý protipól. Kým J. H. v kritikách kvitovala predovšetkým slovenskú činohru na čele s Borodáčom (i keď aj nad jeho inscenáciami vedela vyniesť až príkre súdy), Dvořák nekriticky pristupoval k réžiám šéfa českej činohry SND V. Šulca. No J. H. dokázala akceptovať i modernejšiu divadelnú metódu. Zachovala nám o tom niekoľko dôkazov pri recepcii Šulcových inscenácií či pohostinskej réžii J. Bora (inscenácia Anny Kareninovej, 1937). No pri Šulcovom naštudovaní Shakespearovho Sna noci svätojánskej (1935) okrem toho, že vedeniu divadla zazlievala, že totožnú hru neuviedla slovenská činohra (keďže preklad P. O. Hviezdoslava bol už roky k dispozícii), tak poznamenala, že SND mohlo pozvať na hosťovanie českého režiséra J. Kvapila. Táto poznámka svedčí o divadelnom konzervativizme J. H., keďže Kvapilov režijný štýl už bol umelecky zastaraný, ale súčasne prezrádza i kritičkin rozhľad v českom divadelníctve. V recenzii na druhé Borodáčovo naštudovanie Shakespearovho Trojkráľového večera (1936) napríklad píše o svojom „nezapomenuteľnom zážitku“ z inscenácie totožnej komédie v réžii J. Kvapila v pražskom Národnom divadle (inscenáciu uvádzali v rokoch mladosti J. H. 1912 – 1916).

Neodškriepiteľným prínosom kritík J. H. je hutná analýza hereckých výkonov. Aj na malom priestore dokázala charakterizovať nielen výkon jednotlivca, ale kreáciu vnímala v kontexte jeho dovtedajšej umeleckej tvorby. Tak sa pre dnešnú dobu zachovali stručné, ale oproti iným kritikom výstižné opisy herectva dvadsiatych a tridsiatych rokov. Jej tvorba ponúka dôkladné charakteristiky kreácií členov slovenskej činohry – O. Borodáčovej-Országhovej, H. Meličkovej, A. Bagara či J. Sýkoru, ale i umelcov z českého súboru – M. Frýdovej-Želenskej alebo A. Tihelku. Síce v hodnoteniach sa často nevyhla zjednodušeniu, keď namiesto pomenovania výkonu opisovala charakter postavy, jej state sú i tak vzácnymi svedectvami súdobej hereckej úrovne činohry SND.