Po maturite na Jedenásťročnej strednej škole v Holiči sa v roku 1959 uchádzal o štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Napriek úspešnému absolvovaniu prijímacích skúšok musel z politických príčin odísť do výroby. Pracoval ako robotník v komárňanských lodeniciach, kde sa vyučil za elektromontéra priemyselných zariadení. Čas strávený v Komárne neskôr zúročil vo svojej teatrologickej činnosti ako zasvätený kritik a hodnotiteľ Maďarského oblastného divadla. V roku 1961 opäť úspešne absolvoval prijímacie pohovory na divadelnú vedu. Štúdium na VŠMU ukončil v roku 1968. Jedným z jeho vyučujúcich bol aj významný divadelný historik a teoretik Z. Rampák.
Už počas piateho ročníka vysokoškolského štúdia, aj vďaka vplyvu dramaturgičky Slovenského národného divadla M. Mayerovej (v tom čase prednášala na Divadelnej fakulte), začal J. J. zbierať praktické skúsenosti ako dramaturg v činohre Divadla Jonáša Záborského v Prešove. V rokoch 1965 – 1969 tu o. i. inicioval uvedenie viacerých hier W. Shakespeara. Z tohto obdobia pramenila J. hlboká znalosť praktickej divadelnej tvorby  i  mimoriadny vzťah k divadelnému životu na východnom Slovensku.

V bezprostrednej časovej nadväznosti na ukončenie štúdia divadelnej vedy začal J. J. aj svoju pedagogickú činnosť. V rokoch 1968 – 1973 pôsobil ako externý pedagóg na Katedre pedagogiky a vzdelávania dospelých Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove, kde vyučoval dejiny divadla.

V roku 1969 sa však z rodinných dôvodov vrátil do Bratislavy a zamestnal sa v Divadelnom ústave, kde zotrval až do roku 1989. Stal sa jedným zo spoluzakladateľov divadelnej dokumentácie a metodiky jej spracovávania. V období sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia sa sústredil najmä na sledovanie, hodnotenie a dokumentáciu výsledkov umeleckej činnosti mimobratislavských divadiel, vrátane menšinových (Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, Ukrajinské národné divadlo v Prešove, Štátne divadlo v Košiciach, Divadlo J. G. Tajovského vo Zvolene, Divadlo SNP v Martine, Krajové divadlo v Nitre, Maďarské oblastné divadlo v Komárne, vrátane scény Thália v Košiciach). Postupne sa začal venovať aj bratislavským divadelným scénam, vrátane SND.

Sledoval slovenské i celoštátne (v tom čase česko-slovenské) prehliadky  profesionálnych divadiel (Májová divadelná Nitra, Divadlo dnešku), rovnako aj ochotnícke prehliadky a festivaly po celom Slovensku  (Divadelná žatva, Divadelné Šurany, jednotlivé krajské prehliadky ochotníckych súborov, atď.). Dlhé roky pôsobil ako metodicko-pedagogický spolupracovník týchto podujatí.  Jeho prínos odmenili v roku 1979 Medailou G. Fejérpataky-Belopotockého za zásluhy o rozvoj ochotníckeho divadla.

Sústredený záujem o činohru dopĺňali vášeň i rozhľad J. J. v hudobnom divadle (opera, muzikál), tiež živý záujem o tanečné umenie. Vo svojej publikačnej činnosti sa venoval celému spektru divadelnej či v širšom zmysle dramatickej a umeleckej tvorby, vrátane scénografie, divadelnej fotografie, filmu či tvorby pre rozhlas.

Ako kritik dokázal citlivo reflektovať konštruktívne a plodné napätie medzi tradičným a moderným. So záujmom sledoval alternatívnu tvorbu rôznych osobností i scén a zaraďoval ju do širších kontextov. S dramaturgicky presným inštinktom mapoval otázky vývinových tendencií slovenského divadelného života, s čím súvisel jeho zvýšený osobný záujem o obdobia, v ktorých dochádzalo k  dialógu tradičného a moderného umenia, akými boli obdobie prvej slovenskej republiky (1939 – 1945) alebo obdobie sešťdesiatych rokov dvadsiateho storočia.

Počas svojho života navštívil aj divadlo v susedných krajinách, z ktorých pre politicko-spoločenský dosah a vysokú umeleckú úroveň oceňoval najmä Poľsko (kde sa stretol s tvorbou K. Swinarského, A. Wajdu, J. Jarockého, K. Dejmeka, A. Hanszkiewicza, ale i T. Kantora) a vtedajší Sovietsky zväz (zaujala ho tvorba J. Ľubimova v Divadle na Taganke, či A. Efrosa na Malej Bronnej). Všímal si a hodnotil aj dobou obmedzený, ale predsa medzinárodný divadelný dialóg, t. j. hosťovanie zahraničných súborov v (česko-)slovenskom prostredí i reakcie zahraničnej kritiky na slovenskú dramatickú tvorbu (napr. inscenácie hier O. Záhradníka v Sovietskom zväze) či inscenácie slovenských divadiel na zájazdoch.

Neoddeliteľnú a významú súčasť teatrologických aktivít J. J. predstavuje jeho pôsobenie na  VŠMU v Bratislave, kde tri desaťročia prednášal dejiny českého a slovenského divadla. V roku 1979 začal pôsobiť ako externý pedagóg na Divadelnej fakulte. V roku 1982 po rigoróznych skúškach získal doktorát filozofie (PhDr.). V internom pracovnom úväzku začal pôsobiť v roku 1987.  O necelý rok po Nežnej revolúcii, v celospoločensky mimoriadne komplikovanom období, sa J. J. stal vedúcim Katedry divadelnej vedy na vtedajšej Činohernej a bábkarskej fakulte VŠMU (dnes Divadelná fakulta). Vo funkcii zotrval od roku 1990 do roku 1998. Ako vedúci katedry presadzoval koncept dvojodborového štúdia divadelnej vedy v kombinácii s ďalšími umenovednými a humanitnými smermi (filmová veda, teória tanca, anglický jazyk a literatúra, poľský jazyk a literatúra, latinčina, etnológia, atď.).

Svojím pohľadom na dejiny českého a slovenského divadla ovplyvnil viacero generácií praktických divadelných umelcov i teatrológov.

V roku 2000 sa habilitoval na docenta prednáškou Etika a estetika režiséra Jána Jamnického: K niektorým menej známym súvislostiam divadelnej tvorby Jána Jamnického. J. J. ako jeden z viacerých teatrológov prispel k prehodnoteniu a rehabilitácii tvorby režiséra J. Jamnického.

Paralelne s nástupom na VŠMU sa začala jeho intenzívna spolupráca s Encyklopedickým ústavom Slovenskej akadémie vied na príprave základného teatrologického diela Encyklopédie dramatických umení Slovenska (1989, 1990). J. J. do nej pripravil okolo 350 hesiel, prevažne o mimobratislavských divadlách a osobnostiach. V deväťdesiatych rokoch bol iniciátorom viacerých konferencií o významných osobnostiach a udalostiach slovenského divadelného života. Medzi najdôležitejšie patrila konferencia o Divadle na korze (SAV a VŠMU, 1993), z ktorej spolu s M. Mistríkom zostavili prvú ucelenú publikáciu k danej problematike Divadlo na korze 1968 – 1971 (1994).

V roku 1999 sa na pozvanie vtedajšej riaditeľky S. Hroncovej vrátil do DÚ, kde nastúpil na post vedúceho Oddelenia divadelnej dokumentácie a informatiky (ODDI). J. J. sa stal kľúčovou osobnosťou pri systematizácii rozsiahlych zbierok a fondov ODDI a tiež pri plánovaní ich postupnej digitalizácie.  Jedným z jeho najvýznamnejších projektov v tejto inštitúcii bola doposiaľ najväčšia výstava o dejinách slovenského divadelníctva pod názvom Divadlo – vášeň, telo, hlas (2005). Jej usporiadateľmi boli Divadelný ústav a Slovenské národné múzeum v Bratislave. Výstava bola neskôr reinštalovaná v Košiciach a v Martine.

Činnosť v DÚ v spojení s pôsobením na VŠMU (až do jeho predčasnej smrti v roku 2010) mu umožnila vytvoriť prepracovaný systém prednášok a seminárov, v ktorom kládol dôraz na vnímanie spoločensko-historických kontextov, chápanie slovenského divadla ako súčasti európskych umeleckých prúdení, na prácu s pôvodnými prameňmi a zdrojmi.

Napriek rozsiahlej teatrologickej činnosti J. J. nezanechal po sebe žiadnu publikovanú monografiu. Jeho poznatky sú roztrúsené v dennej tlači, vrátane regionálnych a menšinových periodík (Pravda, Ľud, Večerník, Smena, Sme; Východoslovenské noviny; Nové žyťťa, Družno vpered). Rozsiahlejšie odborné články a štúdie publikoval v  časopisoch Film a divadlo, Javisko, Slovenské divadlo, Divadelné noviny, Teatro, Divadlo v medzičase, po roku 2000 tiež časopis kød – konkrétne o divadle. Práce J. J. sa sporadicky objavovali aj v periodikách širšieho humanitného zamerania (literatúra, filozofia, história) akými boli Dialóg, Nové slovo, Tvorba, Kultúrny život, Matičné čítanie či Historická revue.

Ťažiskom publikačnej činnosti J. J. v denníkoch a odborných periodikách boli predovšetkým hĺbkové analytické recenzie inscenácií, profily osobností (pripravované najmä pri jubileách), ale tiež komplexnejšie hodnotenia a odborné eseje o divadle, jeho vývinových tendenciách, dramaturgii, a pod. Dôslednosť, poctivosť, rozsah a systematickosť recenzentskej činnosti J. J. mu umožňovali mimoriadne hodnotne a komplexne zaznamenať a zdokumentovať tvorbu jednotlivých súborov, ale aj širšie aspekty divadelného života. Komplexné výsledky tejto práce boli zverejnené v rámci periodického výstupu DÚ (od roku 1984 ÚUK a DD) s názvom Slovenské socialistické umenie (neskôr len Slovenské umenie). V  osemdesiatych rokoch 20. storočia pre tento výstup hodnotil  J. J. najmä východoslovenské divadlá (činohru Štátneho divadla v Košiciach a Ukrajinské národné divadlo). Koncom osemdesiatych rokov sa už viac venoval súborom v Bratislave a jej širšom okolí, avšak s väčším a pestrejším rozptylom divadelných druhov a žánrov (medzi hodnotené súbory patrila napr. aj opera SND v Bratislave či DPDM v Trnave a pod.).

Faktografická dokumentácia slovenského divadla bola jednou z priorít J. J. Od roku 1979 bol zostavovateľom ročeniek, ktoré vydával DÚ pod názvom Divadlá na Slovensku v sezóne… Ročenka mapovala základné údaje o sezóne (súpis premiér, osobností, hosťovaní, zájazdov, atď.) pod názvom Divadlá na Slovensku v sezóne… K projektu ročeniek sa vrátil aj po návrate do DÚ v roku 1999. V tomto období okrem vydávania priebežných ročeniek inicioval projekt vydávania retrospektívnych ročeniek Divadlá na Slovensku v sezóne…, ktoré spracovával spätne od sezóny 1970/1971 až po sezónu 1964/1965. Charakteristické pre J. J. bolo, že do redakčnej prípravy zapojil mladších teatrológov, svojich žiakov, ktorým odovzdával pomyselnú teatrologickú štafetu (Z. Marková, M. Timko).

Rozsiahle znalosti J. J. boli v najkomplexnejšej podobe publikované v kľúčovom diele slovenskej teatrológie – v Encyklopédii dramatických umení Slovenska. Spolupracoval aj na ďalších encyklopedických projektoch (Encyklopédia  Slovenska, Pedagogická encyklopédia Slovenska). Za druhý najucelenejší publikačný výstup k dejinám slovenského divadla sa dá pokladať jeho autorský podiel na výstave Divadlo – vášeň, telo, hlas, ku ktorej pripravil väčšinu textových podkladov a tiež sprievodných materiálov. K významným teatrologickým publikáciám patria príspevky J. J. vo vedeckých monografiách a príležitostných zborníkoch, ktoré sa venujú osobnostiam slovenského divadelného života. Sú v nich zastúpené osobnosti slovenskej drámy (P. Karvaš, I. Bukovčan), osobnosti réžie (J. Jamnický, K. L. Zachar, M. Husáková-Lokvencová, M. Pietor, J. Bednárik), ale i herectva (M. Huba, J. Budský, T. Hurbanová-Kronerová, J. Kroner) či divadelných súborov (Divadlo na Korze).

Špecifická časť písomných dokumentov J. J. (koncepcia výučby, sylaby jednotlivých tematických blokov, posudky ročníkových a záverečných prác) sa zachovala v archíve Katedry divadelných štúdií.

Významnú tematickú a metodologicky špecifickú oblasť v  pedagogickej činnosti J. J. tvorila analýza inscenačnej tradície. Rozkrývaním inscenačných podôb najmä slovenskej a českej klasiky v rôznych dejinných etapách dokázal J. J. špecifikovať generačné vrstvenie slovenského a českého divadla.

J. J. sa myšlienkovo a názorovo identifikoval s generáciou šesťdesiatych rokov, ktorú charakterizoval výrazným zamietnutím rezíduí romantizmu a príklonom k skepticizmu ako aktivizujúcej sile. Jedným z prejavov tohto postoja bola i polemika s poetikou divadla sviatku v réžiách K. L. Zachara, súznenie s etikou i poetikou generácie Divadla na korze, ale najmä iniciatíva o verejnú rehabilitáciu tvorby J. Jamnického. Z tohto postoja pramenila i požiadavka neustáleho návratu k pôvodným prameňom a prehodnocovaniu.