Rodným meno Eva Šajová, pochádzala z kultivovanej piešťanskej advokátskej rodiny, v ktorej sa popri slovenčine hovorilo aj po maďarsky, nemecky a francúzsky. Ľudovú školu vychodila v Piešťanoch a v gymnaziálnom vzdelávaní pokračovala v Novom Meste nad Váhom. Rodičia ju podporovali v záujme o baletné umenie a umožnili jej absolvovať posledné ročníky Československého štátneho dievčenského reformného reálneho gymnázia v Bratislave. Vďaka tomu mohla navštevovať súkromnú baletnú školu E. Fuchsovej Lehockej, žiačky A. Viscusiho. Bola to vo vtedajších časoch jedna z najlepších baletných škôl v Československu. V odbornom tanečnom vzdelávaní následne pokračovala v roku 1936 na súkromnej Baletnej akadémii v Budapešti v triede V. G. Trojanova. Krátko navštevovala tiež baletnú školu J. Nikolskej v Prahe. Po vzniku protektorátu sa vrátila do Trojanovej akadémie v Budapešti, ktorú absolvovala v majstrovskej triede verejným koncertom v roku 1939.

Po absolvovaní akadémie sa rozhodla E. J. prijať miesto v baletnom súbore Slovenského národného divadla v Bratislave, kde ju v divadelnej sezóne 1939/1940 angažoval vtedajší šéf baletu B. Relský. Jej prvou sólovou postavou bol Máj v balete Oskara Nedbala Z rozprávky do rozprávky v réžii a choreografii B. Relského (1940).

Jej kariéru hneď na začiatku prerušil nástup fašizmu a diskriminačné rasové zákony v období tzv. Slovenského štátu a bola nútená opustiť divadlo. V roku 1941 sa vydala za MUDr. Richarda Teplého. Spolu s manželom sa aktívne zúčastnila na odboji v Slovenskom národnom povstaní, pomáhala pri ošetrovaní zranených partizánov a pri zaobstarávaní zdravotníckeho materiálu. Po potlačení SNP sa skrývali s manželom a synom v horách východného Slovenska. Celá jej rodina počas 2. svetovej vojny zahynula v koncentračnom tábore.

Po oslobodení sa E. J. vrátila do súboru baletu SND, kde pôsobila takmer 15 rokov a stvárnila mnohé sólové úlohy. Napríklad v Dvořákových Slovanských tancoch (1946) bol jej partnerom renomovaný sólista F. Füssegger a choreografiu vytvorila jej niekdajšia učiteľka E. Fuchsová-Lehotská. Jej najpamätnejšou úlohou bola démonická postava kráľovnej Raguny v Labuťom jazere v choreografii R. Macharovského (1947). Účinkovala tiež napríklad v baletoch Princezná Hyacinta (1945), Coppélia (1950), Raymonda (1950), Bollero (1948), Popoluška (1951), Romeo a Júlia (1954) a v mnohých ďalších a rovnako aj v baletných obrazoch operných predstavení. Patrila tak do jednej z prvých generácií profesionálnych slovenských baletných umelcov.

V roku 1952 sa vydala za redaktora JUDr. Ľudovíta Jacza.

V rokoch 1951 – 1956 zastávala novovzniknutú samostatnú funkciu dramaturga baletu. Šéfom baletu bol v tom období S. Remar. Ako prvá dramaturgička baletného súboru SND systematicky podporovala uvádzania diel svetovej baletnej literatúry a zároveň aktívne iniciovala a podporovala vznik pôvodnej slovenskej baletnej tvorby. Vo svojej práci presadzovala princípy Stanislavského metódy, pri napĺňaní obsahu uplatňovala veristickú psychologizáciu postáv. Ako pomôcku pri štúdiu novej inscenácie pripravila pre baletný súbor rozsiahly dramaturgický rozbor diela, počnúc literárnymi a historickými údajmi, vytvárajúcich kontext obsahu a končiac psychologickou typizáciou jednotlivých postáv. Rozbor dostal každý člen baletu a po preštudovaní materiálu a následnej umeleckej porade o diele a po oznámení choreografickej koncepcie sa začalo dielo študovať na baletnej sále. Sólisti dostali za „domácu úlohu“ písomne vypracovať životopis postavy, ktorú mali na javisku stvárňovať, a charakterizovať jej vzťah k iným postavám. Neskôr sa od tohto zadania upustilo.

Ako prvá dramaturgička baletu SND uviedla na scénu svetoznáme baletné tituly, z ktorých niektoré mali celoštátnu premiéru (Plamene Paríža, 1952; Bachčisarajská fontána,1953; Červený mak, 1954), z českej tvorby to bol detský balet Z rozprávky do rozprávky, 1956; Ples kadetov, 1956; zas reprezentoval postďagilevovskú tvorbu. Prínosom pre rozvoj baletného súboru bolo hosťovanie A. R. Tomského a jeho naštudovanie baletu Červený mak (1954) a G. Harangozóa st. z budapeštianskej opery s baletom Šatôčka (1955). Okrem pravidelného uvádzania diel svetovej baletnej literatúry sa usilovala aj o vznik pôvodnej baletnej tvorby. Systematicky a dlhodobo iniciovala tvorbu a podporovala uvádzanie pôvodných slovenských baletných titulov. V recenzii na balet Šatôčka odborne objasnila svoj záujem o uvádzanie pôvodnej baletnej tvorby. Ako odborníčka na implementáciu národných prvkov ľudového tanca sa E. J. zaslúžila o presadenie ich novátorského začlenenia do baletného tanečného slovníka v pôvodnej baletnej tvorbe. Kládla pri tom dôraz na zachovanie štýlovej čistoty špecifických folklórnych prvkov.

Táto jej ambícia našla uplatnenie pri zostavení tvorivého tímu pre epický balet Rytierska balada (1960, námet: M. Figuli, hudba: Š. Jurovský, choreografia a réžia: J. Zajko, scénické návrhy: Z. Kolář, kostýmové návrhy: R. Mikulová, dirigent: T. Frešo).

E. J. je autorkou textov a zostavovateľkou bulletinov k mnohým baletným inscenáciám, (napr. B. V. Asafjev Plamene Paríža, 1952; B. V. Asafjev Bachčisarajská fontána, 1953).

E. J. je kardiálnou a zakladateľskou osobnosťou slovenskej baletnej pedagogiky, vo významnej miere sa zaslúžila o vybudovanie štátneho tanečného školstva, čím významne prispela k povzneseniu interpretačnej úrovne slovenského profesionálneho baletu.

Od roku 1949 nastúpila ako externá pedagogička klasického tanca na Tanečnom oddelení Štátneho konzervatória v Bratislave a v školskom roku 1954/1955 už zastávala funkciu vedúcej Tanečného oddelenia. Hneď od začiatku svojho pôsobenia sa snažila o personálne doplnenie a dobudovanie odborne erudovaného pedagogického zboru. Vytvárala tak predpoklady profesionálneho uplatnenia absolventov školy na baletných scénach vtedajšieho Československa.

V roku 1957 absolvovala stáž na moskovskom a leningradskom baletnom učilišti, kde si osvojila metodické postupy v oblasti baletnej pedagogiky. Na základe týchto skúseností vypracovala v roku 1973 návrh na organizačný štatút, osnovy a učebné plány pre zriadenie osemročného baletného učilišťa v Bratislave. Tento návrh sa neskôr stal východiskom pre založenie Hudobnej a tanečnej školy, ktorá sa stala významným medzníkom vo vývoji slovenského baletného umenia. Neoceniteľnými spolupracovníkmi a podporou v tomto úsilí jej boli najmä Z. Vincentová, O. Markovičová, H. Melicherová a P. M. Rapoš. V školskom roku 1975/1976 sa experimentálne začala osemročná výchova tanečných umelcov v prechodne pridelenej triede Základnej deväťročnej školy na Palackého ulici v Bratislave. Vyvrcholením tohto priekopníckeho snaženia bol v školskom roku 1979/1980 začiatok činnosti a odborného pedagogického vzdelávania na Hudobnej a tanečnej škole na Gorazdovej ulici 20 v Bratislave. Na čele organizácie tohto procesu stáli umelecká vedúca E. Jaczová a riaditeľ Ing. J. Kyndl. V roku 1989 škola dostala názov Tanečné konzervatórium a toto bolo v roku 1992 premenované na Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej.

Počas svojej 52-ročnej pedagogickej a umeleckej činnosti vychovala E. J. mnoho baletných umelcov a popredných sólistov pôsobiacich v SND a v iných divadlách u nás i v zahraničí. Veľkú časť jadra pedagogického zboru Tanečného konzervatória Evy Jaczovej v Bratislave v minulosti tvorili a aj dodnes tvoria práve jej žiaci. Jej študenti ju poznali najmä ako nesmierne vzdelaného, kultúrne rozhľadeného, precízneho človeka s nevyčerpateľnou energiou a s iskrivým zmyslom pre humor.

Významná je aj publikačná činnosť E. J., do histórie slovenského tanečného umenia sa zapísala ako priekopníčka slovenskej baletnej literatúry, ako prvá slovenská autorka odborných publikácií o baletnom umení, mienkotvorná tanečná kritička a publicistka. V rozsiahlej publikačnej činnosti jej nepochybne pomáhala výborná znalosť francúzštiny, maďarčiny, nemčiny a ruštiny. V roku 1949 vydala dvojzväzkovú metodickú príručku Učebnica klasického tanca. Na publikácii sa okrem ilustrátora F. Kudláča podieľal anatomicko-fyzikálnymi komentármi jej manžel, lekár R. Teplý, autorom klavírneho sprievodu k cvičeniam bol hudobný skladateľ T. Andrašovan.

Slovenská akadémia vied v roku 1971 vydala jej monografiu SND, Balet Slovenského národného divadla. Táto publikácia sa stala prvým a základným dielom svojho druhu nielen v slovenskej, ale aj vo vtedajšej československej divadelnej literatúre. V diele podrobne spracovala štyridsaťpäťročné pôsobenie baletného súboru Slovenského národného divadla. Publikácia je dodnes ťažiskovým zdrojom informácií o baletných inscenáciách, ich tvorcoch a ponúka jedinečné zmapovanie interpretačných generácií baletných umelcov spracovaného obdobia.

E. J. pripravovala odborné príspevky a referáty pre konferencie o baletnom umení a často bola členkou poroty na celoštátnych baletných súťažiach. Do encyklopedického časopisu Pyramída, ktorý vychádzal v rokoch 1971 – 1990, prispievala odborno-popularizačnými heslami o tanečnom umení. Dlhé roky sa venovala kompletizovaniu materiálu pre slovenský baletný lexikón, ktorého vydanie sa však nepodarilo zrealizovať. Príležitostne tiež publikovala články v maďarských odborných periodikách.

Podrobnými kritikami a recenziami baletných inscenácií sa hneď na počiatku svojej recenznej činnosti zaradila medzi významných a mienkotvorných baletných publicistov. Systematicky sledovala a reflektovala aj premiéry mimobratislavských inscenácií a úroveň baletných súborov po celom Slovensku. V recenziách k týmto inscenáciám vyzdvihovala potenciál mladých súborov v Košiciach a Banskej Bystrici, snažila sa ich svojimi pripomienkami stimulovať k profesionalizovaniu a zvyšovaniu umeleckej kvality.

Svoje kritiky publikovala najčastejšie v denníku Pravda. Vyznačovali sa vždy konštruktívnym a odborným náhľadom na všetky zúčastnené inscenačné zložky. Analyzovala technickú úroveň interpretov, hodnovernosť ich umeleckého prejavu, muzikalitu a motivovala ich svojimi pripomienkami k umeleckému rastu. Rovnakú pozornosť venovala dramaturgickému kontextu, réžii a choreografii, hudobnému naštudovaniu a výtvarnej stránke inscenácií. Dôraz kládla na kompozičnú účinnosť hudby, jej podpornú a symbiotickú úlohu pre dramatickú osnovu baletu. Komparatívne sa stavala k vzťahu medzi hudobnou a tanečnou zložkou, vnímala ich vzájomné organické prepojenia. Vyzdvihovala obsadzovanie mladých tanečníkov, jednak ako príležitosť pre ich individuálny umelecký rast a zároveň aj ako spôsob pre zvyšovanie úrovne celého súboru. Vo vtedajších časoch s prevahou tzv. proletárskej ideológie sa baletné umenie so svojím aristokratickým pôvodom javilo ako nežiaduci prejav a buržoázny prežitok. Vďaka komplexnosti prísnych nárokov, ktorými E. J. hodnotila vo svojich recenziách inscenácie, dokázala obhájiť opodstatnenosť baletného umenia.

E. J. patrila do generácie výrazných baletných umelcov SND zásadne vplývajúcich na vývin slovenského baletného umenia. Ako sólová interpretka a tanečná pedagogička a publicistka začala svoju kariéru pod menom Eva Teplá, vo svojej neskoršej interpretačnej, pedagogickej a publikačnej aktivite používala meno Eva Jaczová.

Odborná erudovanosť E. J. bola postavená na jej hlbokých znalostiach tanečného, hudobného a scénického umenia, schopnosti spájania analýzy s komparatistikou pri hodnoteniach baletných inscenácií a pomenúvaní jednotlivých aspektov tanečného umenia. Obsiahnutie odborného kontextu interpretačných kritérií, pedagogických možností a publicistických reflexií a ich koherentný vzťah v činnosti E. J. z nej robia jednu z najvýznamnejších osobností slovenského baletného umenia. Jej bohatú osobnú odbornú knižnicu a dobový notový materiál dostala do starostlivosti Knižnica Divadelného ústavu v Bratislave.