V rokoch 1945 – 1953 študoval na gymnáziu v Bardejove. Následne pokračoval v štúdiu divadelnej vedy a dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V období 1958 – 1960 a 1962 – 1989 pracoval ako dramaturg Československého rozhlasu v Košiciach.
Publikačnej činnosti sa začal venovať už počas štúdia na gymnáziu. Divadelné kritiky a poéziu publikoval prevažne v periodikách Práca, Východoslovenské noviny, Československý loutkař, Pravda, Východ, Kulturní tvorba, Predvoj, Slovenské pohľady, Smena.
Kľúčovou je predovšetkým jeho tvorba pre rozhlas. Viacero jeho hier vysielali aj v zahraničí. Tematicky sa dajú rozdeliť do viacerých okruhov – stret mladých ľudí s realitou a ich morálno-citové problémy (Aj človek musí, 1961; Všade žijú ľudia, 1963; Rok po svadbe, 1963), spoločensko-psychologická problematika morálnosti (Rudo, môj Rudko, 1965; Marion, ktorá je tvoja hviezda, 1966; Asfaltový had, 1968; Cesta za súmraku, 1973; Nedeľná prechádzka, 1977), historicko-politické hry (V stodole, 1973; Medzi dvoma sirénami, 1973; Chýbajúce spomienky, 1974), komediálno-satirické hry (Povýšenie, 1973; Nové Kocúrkovo, 1980; Zberateľ, 1983; Prípad, 1986) a dramatizácie prozaických diel. Pre televíziu napísal satiricky ladené veselohry (Upratovanie, 1983; Smútok na rukáve, 1983) a psychologické hry (Vzdialený hlas kukučky, 1980).
Jeho debutom je hra Priehrady (1960). Za hru Ultimátum (1974), ktorú napísal na podporu normalizačných procesov po udalostiach z roku 1968, získal v roku 1975 hlavnú cenu na Festivale pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry v Piešťanoch. Bola prvou slovenskou stereofónne vysielanou rozhlasovou hrou.
Niekoľko jeho hier (Všade žijú ľudia, Asfaltový had, Ultimátum a i.) bolo preložených do maďarčiny, poľštiny, ukrajinčiny a švédčiny. Taktiež prekladal hry z ruštiny, poľštiny, francúzštiny a češtiny.
Ako dramaturg v Košiciach vyhľadával nových autorov z východoslovenského regiónu a uvádzal ich hry. Dramaturgicky sa podieľal na viac ako štyristo päťdesiatich hrách. Zároveň pôsobil ako člen literárnych porôt a dlhé roky viedol v Krajskej knižnici v Košiciach Literárnoumelecký klub.
K. J. bol členom ZSS (Zväz slovenských skladateľov) a ZSDU (Zväz slovenských dramatických umelcov). Počas svojho života získal viacero umeleckých cien a diplomov, napríklad v roku 1966 ocenenie vzorný pracovník Československého rozhlasu, v roku 1975 vzorný pracovník kultúry, Cenu ZSDU za rozhlasovú tvorbu 1980, 1984 Cenu A. Zápotockého.
JANČOŠEK, Karol. Mastný hrniec. In Práca, 15. 11. 1955, roč. 10, č. 275, s. 5.
JANČOŠEK, Karol. Arbuzovova Táňa v košickom divadle. In Práca, 14. 2. 1957, roč. 8, č. 39.
JANČOŠEK, Karol. Na záver sezóny činohry DJZ Prešov. In Práca, 21. 6. 1958, roč. 13, č. 147, s. 5.
JANČOŠEK, Karol. Aplauz pre činohru Štátneho divadla. In Východoslovenské noviny, 23. 9. 1970, roč. 19, s. 4.
JANČOŠEK, Karol. Medea – koncert pre herečku. In Východoslovenské noviny, 29. 1. 1971, roč. 20, s. 7.
JANČOŠEK, Karol, KONDOR, Ján. Drámou proti dráme : hosť Nového slova – Karol Jančošek, dramaturg Čs. rozhlasu [rozhovor]. In Nové slovo, 1984, roč. 26, č. 4, s. 13.
Biografický lexikón Slovenska 4. Ch – Kl. Martin : Slovenská národná knižnica, 2010, s. 177 – 178. ISBN 978-80-89301-57-7.
FRANK, Michal. Spomínajú na Karola Jančošeka. In Korzár Prešov [online], 16. 8. 2013 [cit. 2023-12-12]. Dostupné na: https://presov.korzar.sme.sk/c/6902733/spominaju-na-karola-jancoseka.html
ILLÉŠOVÁ, Zuzana. Literárne profily : bibliografia knižných diel východoslovenských spisovateľov 2. 2. dopl. vyd. Košice : Verejná knižnica Jána Bocatia, 1996, s. 27 – 28. ISBN 80-88687-10-1.
VDOVJÁK, Ján. Divadlo bez kostýmov : slovenské pôvodné rozhlasové hry. Zv. 14/1. Bratislava : LITA, 1977, s. 181 – 182.
Zomrel Karol Jančošek [nekrológ]. In Literárny týždenník, 1989, roč. 2, č. 4. s. 2.
Encyklopédia dramatických umení Slovenska 1. A – L. Bratislava : Veda, 1989, s. 531. ISBN 80-224-0000-9.
Divadelný ústav, Jakubovo nám. 12, 813 57 Bratislava
www.theatre.sk
© 2020 Divadelný ústav – Všetky práva vyhradené.
Divadelný ústav je štátnou príspevkovou organizáciou zriadenou Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky