Ako rodák z Východnej stredoškolské štúdiá začal na obchodnej škole v Liptovskom Svätom Mikuláši (1946 – 1947), pokračoval v nich na obchodnej akadémii v Košiciach (1947 – 1948) a zavŕšil ich na Vyššej hospodárskej škole v tom istom meste (1949 – 1951). V období rokov 1952 – 1955 absolvoval štúdium učiteľstva v odbore slovenský jazyk, dejepis a občianska náuka najprv na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a potom na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave (1955 – 1958).

Po strednej škole nastúpil na rok do podniku Investa, kde sa zamestnal na pozícii referenta (1951 – 1952). Po získaní vysokoškolského vzdelania rovnako iba rok vykonával povolanie učiteľa na základnej škole v Ružomberku (1955 – 1956). Počas rokov 1956 – 1959 bol asistentom na katedre slovenčiny na Vyššej pedagogickej škole v Banskej Bystrici, odkiaľ odišiel pracovať ako stredoškolský učiteľ na Strednej poľnohospodárskej škole technickej v Mošovciach (1959 – 1961).

Následne na nejaký čas zanechal učiteľské pôsobenie a začal sa venovať novinárskemu povolaniu – najprv krátko ako redaktor denníka Smena (1961 – 1962), potom ako zamestnanec Československého rozhlasu (1962 – 1969). Popri tom sa začal venovať literárnej a divadelnej kritike, čo ho priviedlo späť na akademickú pôdu – konkrétne na banskobystrickú pedagogickú fakultu – kde na Katedre slovenského jazyka a literatúry strávil vo funkcii odborného asistenta roky 1969 – 1973. Za aktívnu účasť v ilegálnom rozhlasovom vysielaní proti okupácii Československa v roku 1968 musel školstvo opustiť, mal dlhoročný zákaz publikovania a musel sa vyrovnávať s existenčnými problémami. Zamestnanie si našiel v Krajskej organizácii pre rozvoj techniky v Banskej Bystrici, kde pracoval v období rokov 1973 – 1984 a 1988 – 1990. Medzitým bol zamestnaný ako dokumentátor vo Výskumnom ústave lúk a pasienkov taktiež v Banskej Bystrici.

Po rehabilitácii od roku 1990 prednášal teóriu a dejiny slovenskej literatúry na Pedagogickej fakulte, resp. Fakulte humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Jeho vedecké reflexie sa týkali oblasti literárnej teórie, histórie a kritiky, špeciálne sa zameriaval na oblasť literatúry pre deti a mládež a literatúry faktu. V oboch prípadoch má jeho dielo rozhodujúce postavenie v priestore slovenskej literárnej vedy. Bol editorom diela Ľ. Ondrejova, Ľ. Podjavorinskej a Ľ. Zúbka, napísal dokumentárno-umeleckú biografiu J. Kuniaka Obnažovanie koreňov (2007). Svoje odborné články a štúdie z tejto oblasti publikoval v periodikách Zlatý máj, Bibiana, Slovenský jazyk a literatúra v škole, Slovenské pohľady, Romboid, Literika, Literárny týždenník a i. Kultúrnou tematikou sa zaoberal aj vo svojom predchádzajúcom zamestnaní, keď v banskobystrickom rozhlasovom štúdiu aktívne tvoril a rozvíjal i rôzne rozhlasové žánre (reportáže, profily, rozhovory, pásma…). V dennej tlači uverejňoval články, recenzie, glosy a pod. zo sveta literatúry a divadla.

Odborné i populárno-náučné texty z oblasti divadla uverejňoval v časopisoch Slovenské divadlo, Javisko, Československý loutkař a i. Od sedemdesiatych rokov 20. storočia sa začal vo svojej publicistike a odbornej reflexii systematicky venovať Krajskému bábkovému divadlu v Banskej Bystrici. V období rokov 1971 – 1982 bol interným hodnotiteľom jeho inscenácií. Z pozície kritika sa stal kronikárom tohto divadla, sledoval jeho umelecké výboje a celkové smerovanie, vývoj dramaturgie (sústredil sa špeciálne na rozhodujúci vplyv J. Mokoša) a prácu jednotlivých režisérov pri utváraní umeleckého profilu divadla. Pozorne vnímal jeho miesto v premenách slovenského bábkového divadla. Vzťah k teatrologickej oblasti sa ukázal aj v jeho literárnej kritike zameranej na už spomínanú tvorbu pre deti a mládež, keďže aj v tomto priestore sa vo zvýšenej miere venoval hodnoteniu súdobej tvorby bábkových hier.