JUROVSKÝ, Šimon
* 8. 2. 1912 Uľanka, dnes miestna časť Banská Bystrica – † 8. 11. 1963 Praha, Česko
skladateľ, dirigent, pedagóg, publicista
Pseudonymy/šifry: Weiss-Nägel, Weisnägel

Vlastným menom Šimon Weiss-Nägel. V rokoch 1922 – 1928 študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a v Ružomberku, následne v rokoch 1928 – 1931 na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, kde našiel vhodné prostredie na štúdium hudby. Po maturite pokračoval v štúdiu na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave (1931 – 1936), odbor kompozícia u prof. A. Moyzesa a dirigovanie u J. Vincourka, klavír u E. Suchoňa. Hudobné vzdelanie si dopĺňal na viedenskej Hochschule für Musik und Darstellende Kunst u profesora J. Marxa (1943 – 1944). Popri štúdiu pôsobil ako učiteľ v Štátnej ľudovej škole v Bratislave. V rokoch 1937 – 1939 pracoval ako referent gramofónového a snímkového archívu v Slovenskom rozhlase, v rokoch 1941 – 1951 ako hudobný režisér, od roku 1948 ako vedúci vysielania Československého rozhlasu, 1951 – 1955 ako vedúci hudobného odboru Povereníctva školstva a kultúry.

Ako dirigent pôsobil v Speváckom zbore bratislavských učiteliek (1932 – 1942) a v Bratislavskom robotníckom spevokole (1945 – 1947). V rokoch 1951 – 1954 bol vedúcim tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu československých skladateľov, v rokoch 1955 – 1956 riaditeľom Slovenského ľudového umeleckého kolektívu a v rokoch 1956 – 1963 šéfom opery Slovenského národného divadla (do roku 1961 aj ako dramaturg). Bol aktívny aj ako zborový dirigent, pedagóg a publicista.

V kompozícii nadviazal na štruktúry slovenského hudobného folklóru v syntéze s modernými vyjadrovacími a výrazovými technikami. Vo svojich dielach prejavoval zmysel pre spevnosť a melodickosť. Rozvíjal najmä postimpresionistickú zvukovosť a lyrickú melodiku. Jeho hudobná tvorba sa dotýkala takmer všetkých hudobných žánrov. Je autorom ľudovej spevohry Ábelovské dievky (1961), v roku 1973 uvedenej v spevohre Divadla Jonáša Záborského pod názvom Vietor od Poľany, prvého slovenského baletu Rytierska balada (1960), uvedeného v rámci osláv štyridsaťročného jubilea SND v choreografii J. Zajka s dirigentom T. Frešom, scénickej hudby pre divadlo a rozhlas (najmä k hrám v réžii J. Jamnického Hra lásky a náhody, 1940; Viliam Tell, 1942; Zdravý nemocný, 1943). V povojnových rokoch patril k najvyhľadávanejším autorom filmovej hudby (Varúj…!, 1946; Lazy sa pohli, 1952; Pole neorané, 1953; Žena z vrchov, 1955; Zemianska česť, 1957; Posledná bosorka, 1957; Dáždnik svätého Petra, 1958). Zložil hudbu pre viaceré dokumentárne filmy (Na ostrove kormoránov, 1944; Fraňo Kráľ, 1954, P. O. Hviezdoslav, 1954; Bratislavská jar, 1955 a i.). Dokument F. Kudláča Majster Pavol z Levoče s L. Chudíkom, ku ktorému skomponoval hudbu, získal v roku 1955 prvú cenu za hudbu na festivale v Benátkach.

Významné sú aj jeho viaceré orchestrálne a symfonické kompozície: Pastorálna suita (1939), Symfonické scherzo (1941), suita Cyrano z Bergeracu (1942), Symfónia č. 1 „Mierová“ (1950), Symfónia č. 2 „Heroická“ (1962) a i. Je autorom viacerých úprav ľudových piesní a tancov pre SĽUK a ľudové súbory. V roku 1963 mu bola in memoriam udelená Cena Jána Levoslava Bellu.

Počas jeho pôsobenia na poste šéfa a dramaturga opery SND vďaka jeho jasnej dramaturgickej koncepcii orientovanej na svetovú aj domácu tvorbu uviedlo SND viacero význačných operných diel G. Verdiho, C. Debussyho, W. Egka, Ch. W. Glucka, E. Suchoňa, L. Janáčka a i. Zároveň sa neustále snažil zvyšovať umeleckú úroveň súboru, keď do SND nastúpila mladá talentovaná generácia spevákov z Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Súbor opery a baletu za vedenia Š. J. dostal možnosť prezentovať sa aj na zahraničných scénach.

V štyridsiatych rokoch sa Š. J. začal venovať aj hudobnokritickej činnosti. Začínal hudobnými kritikami v časopise Elán pod menom Weiss-Nägel (resp. Weisnägel) a v bratislavských denníkoch správami a kritikami o domácom a zahraničnom hudobnom živote. Neskôr publikoval aj v časopisoch Hudební rozhledy, Kultúrny život, Pravda, Javisko, Predvoj, Slovenská hudba. Hodnotil najmä operu, balet a hudobné produkcie a zaoberal sa aj otázkami uvádzania nových hudobno-dramatických diel. Zároveň zdôrazňoval zástoj hudobnej kritiky a potrebu odborne reflektovať novovzniknuté diela. Sporadicky sa venoval aj starším dejinám divadla na Slovensku.

Výberová bibliografia autora:

JUROVSKÝ, Šimon. Veľká udalosť v histórii slovenskej opery : k bratislavskej premiére Borisa Godunova v réžii N. S. Dombrovského. In Divadlo, 1954, roč. 5, č. 6, s. 506 – 512.

JUROVSKÝ, Šimon. O dramaturgii opery ND v Bratislave. In Slovenská hudba, 1958, roč. 2, č. 6, s. 254 – 256.

JUROVSKÝ, Šimon. Wagnerovský festival v Bayreuthe. In Slovenská hudba, 1960, roč. 4, č. 11, s. 562 – 563.

JUROVSKÝ, Šimon. Za súčasné hudobné divadlo. In Javisko, 1962, č. 1, s. [15] – 18.

JUROVSKÝ, Šimon. K otázkam hudobného života na Slovensku : (antológia príspevkov a referátov). Časť I. Zostavil a predhovor [napísal] Juraj Potúček. Bratislava : Ústav Hudobnej vedy SAV, 1970. 117 s.

Výberová literatúra o autorovi:

BLAHOVÁ-MARTIŠOVÁ, Elena. Šimon Jurovský prispel k rozvoju a profesionalizácii slovenského hudobného života. In Opera Slovakia [online], 8. 11. 2018 [cit. 2020-10-02]. Dostupné na: https://operaslovakia.sk/simon-jurovsky-prispel-k-rozvoju-a-profesionalizacii-slovenskeho-hudobneho-zivota/

BOKESOVÁ, Zdenka. Šimon Jurovský. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1955. 69 s.

JUROVSKÁ, Michaela. Na brehu Léthé. In Slovenské pohľady, 2012, roč. IV+128, č. 10, s. 48 – 71.

NOVÁČEK, Zdenko. Rozlúčka zvlášť bolestná. In Hudební rozhledy, 1963, roč. 16, č. 21, s. 885.

PALOVČÍK, Michal. Šimon Jurovský. In 100 slovenských skladateľov. Editori Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 133 – 134. ISBN 80-967799-6-6.

Martina Daubravová
Skip to content