V Novom Meste nad Váhom absolvoval gymnázium. Vzhľadom na vtedajšiu absenciu odboru žurnalistika študoval na Univerzite Komenského v Bratislave právo. Vo vysokoškolských štúdiách pokračoval vo Viedni a Prahe. Po návrate do Bratislavy sa zamestnal v štátnej správe. Povolanie právnika ho však nenapĺňalo, preto pracoval aj v spravodajskej agentúre. V tej dobe mal blízko predovšetkým k poézii, čoho dôkazom je niekoľko básní, ktoré mu uverejnil J. Smrek v časopise Elán. Neskôr vydal básnickú zbierku Signály. V ďalšom období prešiel od klasickej poézie k piesňovým textom (od roku 1951).

Od roku 1949 pracoval už ako novinár, väčšinu svojich publicistických článkov napísal počas svojho pôsobenia v redakcii denníka Ľud, kde dlhé roky viedol kultúrnu rubriku. Okrem toho svoje texty príležitostne uverejňoval aj v časopisoch Výtvarný život, Kamarát, Nová cesta, Čas, Večerník, Svet socializmu či Populár. V humoristickom časopise Kocúrkovo publikoval satirické články o súdobej spoločnosti, ale aj osobné spomienky na rôzne osobnosti kultúrnej obce (hercov, spevákov…).

Ako novinár bol mimoriadne všestranný, písal do všetkých rubrík okrem motoristickej. Tej sa vyhýbal po vážnej dopravnej nehode na ceste do Piešťan. Paradoxne, omnoho neskôr tragicky zahynul pri autonehode v Bratislave.

Mal neobyčajne široký publicistický záber v oblasti umenia a kultúry. Písal texty o výtvarnom umení, recenzie na literárne diela (prózu i poéziu) aj divadelné inscenácie. V rámci reflexie divadelnej tvorby sa zameriaval predovšetkým na populárnejšie žánre hudobného divadla (opereta, muzikál). Pozornosť venoval i televíznym inscenáciám a filmom. Vo všeobecnosti hudobná kultúra dostávala v jeho tvorbe veľký priestor. Jeho texty však mali najmä publicistický charakter. Pripravoval rozhovory s osobnosťami kultúry, príp. o nich písal príležitostné články. Bol autorom reportáží z hudobných a filmových festivalov z domova i zo zahraničia. Istý čas bol aj členom festivalového výboru Bratislavskej lýry.

Špeciálnou kategóriou jeho novinárskej činnosti boli cestopisné články z európskych a stredomorských krajín, ktoré písal spravidla popri účasti na kultúrnych festivaloch. V roku 1984 vydal knižný výber čŕt a dojmov z ciest po Írsku, Francúzsku, Poľsku a Taliansku pod názvom Tak som to videl.

Pevné miesto v histórii hudobnej popkultúry si zabezpečil ako autor viac než 1 100 piesňových textov, z ktorých mnohé sa stali hitmi (Poď bielou alejou, Diridonda, Nemám auto, nemám motorku, Keď si sám, Dobré ráno želám, Zvony bijú ôsmu…).