KARVAŠ, Peter
* 25. 4. 1920 Banská Bystrica – † 28. 11. 1999 Bratislava
spisovateľ, dramatik, dramaturg, teatrológ, pedagóg, prekladateľ
Pseudonymy/šifry: D. Jakub, J. R. Lipka, Ján Róbert Lipka, Jakub Riečan, Jarie, Jozef Repka, Karol Jakub, P. Bystrický, Peter Bystrický, Peter Bystrík, J. R.

Gymnázium skončil v Banskej Bystrici. Publikoval od roku 1937, najprv v študentských periodikách (Svojeť, Studentský časopis, Mladá kultúra). Rok študoval na Českom vysokom učení technickom v Prahe, súčasne aj grafiku na umeleckopriemyselnej škole v tom istom meste. Po návrate z Prahy v roku 1939 pracoval v rôznych zamestnaniach, o. i. vo vydavateľstve Neografia v Martine, tam zároveň dramaturgicky spolupracoval s miestnym Slovenským komorným divadlom. Vo svojich prozaických začiatkoch mal najbližšie k tzv. básnikom sujetu (D. Tatarka, J. Červeň). Neskoršiemu systematickému záujmu o drámu predchádzala práve intenzívna prozaická príprava, v ktorej boli zreteľné rôzne dramatické prvky (kompozícia textu a i.). Už v tomto období sa začína venovať aj teórii drámy a divadla, vo vlastnej dramatickej tvorbe nadväzoval na J. Barča-Ivana. Okrajovo sa venoval aj kritike (Elán, Kultúrny život, Naše divadlo a i.).

Na dobové diskusie o ochotníckom divadle reagoval v stati O kritizovaných ochotníkoch a ochotníckych kritikoch (Naše divadlo, 1943/44), kde u kritikov zdôrazňoval erudíciu, odbornú pripravenosť a nestrannosť, ktoré majú spolu viesť k argumentácii, korekciám a povzbudeniam. Pre ochotníkov mala význam jeho psychologická štúdia Niekoľko problémov debutujúceho herca. Profesionálnym hercom sa venoval v trojdielnom článku Herci, v ktorom ich bráni pred vykorisťovaním na podnikateľské ciele a vyzdvihuje ich ako umeleckých tvorcov.

Ako Žid bol počas druhej svetovej vojny rasovo perzekvovaný a sústredený v pracovnom tábore, jeho rodičia boli popravení v januári 1945, obeťami holokaustu bolo ďalších desať jeho blízkych príbuzných. Za svoj život vďačí J. Martákovi a J. C. Hronskému, ktorí ho v Martine zamestnali a ochránili pred deportáciou. Počas Slovenského národného povstania pôsobil ako literárny referent a politický komentátor Slobodného slovenského vysielača, prispieval aj do povstaleckých časopisov. Koniec vojny priniesol aj jeho dramatický debut.

V roku 1947 absolvoval Slovenskú univerzitu (dnes Univerzita Komenského) v Bratislave. Po vojne pôsobil až do roku 1948 ako dramaturg vo viacerých inštitúciách (Československý rozhlas, Slovenské národné divadlo, Nová scéna Národného divadla). Na Novej scéne ND významne prispieval k uvádzaniu súčasnej slovenskej dramatiky, ktorá reflektovala aj podnety z európskej drámy. Dôraz kládol aj na prácu s hereckým súborom. Postupne sa z neho stával popredný predstaviteľ slovenskej povojnovej drámy. Vo svojich dielach sa prejavuje ako vzdelaný a kultivovaný autor racionálneho typu, ktorý sa v päťdesiatych rokoch nevyhol konformite voči princípom socialistického realizmu a dobovému ideologickému dogmatizmu a schematizmu.

Zo štrukturalizmu vychádza zásadná monografia P. K. Úvod do základných problémov divadla (1. vyd. 1948, 2. vyd. 1994), ktorej cieľom bolo „utvoriť istý základný stupeň k systematickej slovenskej divadelno-teoretickej tvorbe, eventuálne k vedeckému výskumu divadelného umenia u nás“.1 Zaoberá sa v nej otázkami sociológie a estetiky divadla, vývinom divadelnej štruktúry, psychológiou divadelného zážitku a niektorými aktuálnymi tendenciami vtedajšej slovenskej dramatiky. V predslove programovo formuloval svoj pohľad na úlohu divadelného teoretika, a to: „odkryť, overiť a preskúmať základné vzťahy medzi umeleckými zložkami a pochodmi, tvoriacimi procesné divadelné diela v celej ich zložitosti […] ako živé, dynamické sily, uložené v individualizovaných osobnostiach a ich talentoch […] ako sily pôsobiace rôznosmerne, no stretávajúce sa zakaždým na vyššej úrovni a v neopakovateľnej podobe na konečnej výslednici, ktorou je divadelné umenie.“2 Divadlo vnímal ako komplexnú štruktúru, ktorá sa utvára v súvzťažnosti so štruktúrami ostatných umení a spoločnosti, no najmä ako štruktúru, ktorá je nadovšetko oživovaná nenahraditeľným a určujúcim ľudským faktorom.

K základným teoretickým prácam P. K. venovaným divadlu patrí aj kniha K základným otázkam súčasného slovenského divadla (1948), v ktorej rozoberá tri základné problémy súdobého divadla na Slovensku – problém dramaturgický (každé divadlo by malo mať vlastného dramaturga), režijný (otázka hľadania štýlu) a herecký (regenerácia slovenského divadla cez osobnosť herca).

V rokoch 1949 – 1951 bol P. K. kultúrnym atašé v Bukurešti. Po návrate z Rumunska zastával až do roku 1956 viacero verejných funkcií (prednosta divadelného oddelenia na Povereníctve školstva, vied a umení; tajomník Zväzu slovenských spisovateľov, redaktor Kultúrneho života). Potom pedagogicky pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde sa v roku 1968 habilitoval v odbore divadelná veda.

Prelom päťdesiatych a šesťdesiatych rokov znamená v dramatickej tvorbe P. K. postupné vyrovnávanie sa s totalitnými mechanizmami moci a ich demaskovanie: „Na pozadí historických námetov, alúzií na antické príbehy alebo komediálneho zmyslu pre ostrú karikatúrnosť sa mu podarilo vytvoriť typ dramatického textu, výrazného predovšetkým vďaka intelektuálnemu nasadeniu, náročnosti dialógu a metaforickej antiprvoplánovosti.“3 Navyše, pre celú tvorbu P. K. platí, že významne inovoval poetiku satiry a grotesky u nás. Autorove hry inscenovali nielen slovenské a zahraničné profesionálne divadlá, ale i slovenské a české ochotnícke scény. Okrem toho preložil aj niekoľko hier z francúzštiny (Molière, A. de Musset, R. Roland), srbochorvátčiny (I. Vojnović) a angličtiny (J. Priestley).

Zovšeobecnením vlastnej autorskej skúsenosti („dramatikove pracovné zápisky“) vznikli štúdie Zamyšlení nad dramatem (1964) a Zamyšlení nad dramaturgií (1969).

Za svoje politické postoje k okupácii Československa v roku 1968 mal obmedzené publikačné možnosti a bol opätovne politicky perzekvovaný až do pádu totalitného režimu. „Z priestoru slovenskej drámy bol takto vytesnený autor s mimoriadnym citom pre situačnú skratku, zmysluplný dialóg, kompozičný perfekcionizmus, námetovú invenciu a plnokrvné postavy.“4

Ako vedecký zamestnanec Výskumného ústavu kultúry pracoval od roku 1974. V tomto čase vzniká aj jeho syntetizujúce dielo Priestory v divadle a divadlo v priestore (napísané v rokoch 1969 – 1975, knižne až v roku 1984), v ktorom sa dôkladnou analýzou jednotlivých zložiek divadla a divadelného procesu ako procesu komunikácie snaží odhaliť systémový charakter divadelného umenia vrátane mechanizmu vzájomného pôsobenia jeho jednotlivých zložiek.

Do verejného a kultúrneho života sa naplno vrátil až po roku 1989, avšak bez väčšieho ohlasu, keďže jeho tvorivé postupy v nových pomeroch už divadlá nezaujali. P. K. patrí medzi profilujúce osobnosti slovenskej kultúry.

  1. KARVAŠ, P. Úvod do základných problémov divadla, 1994, s. 7.
  2. Tamže, s. 5.
  3. SEDLÁK, I. a kol. Dejiny slovenskej literatúry II, 2009, s. 407.
  4. Tamže.

Výberová bibliografia autora:

J. R. Herci. In Naše divadlo, september 1943, roč. 16, č. 1, s. 6 – 7.

J. R. Herci. In Naše divadlo, október 1943, roč. 16, č. 2, s. 34 – 36.

J. R. Herci. In Naše divadlo, november 1943, roč. 16, č. 3, s. 55 – 56.

RIEČAN, Jakub. Niekoľko problémov debutujúceho herca. In Naše divadlo, máj – jún 1944, roč. 16, č. 9 – 10, s. 202 – 207.

RIEČAN, Jakub. O kritizovaných ochotníkoch a ochotníckych kritikoch. In Naše divadlo, apríl 1944, roč. 16, č. 8, s. 173 – 175. 

KARVAŠ, Peter. K základným otázkam súčasného slovenského divadla. Bratislava : Obroda, 1948. 65 s.

KARVAŠ, Peter. Kapitolky o rozhlase : k problémom rozhlasovej dramatiky. Bratislava : Pravda, 1948. 140 s.

KARVAŠ, Peter. Úvod do základných problémov divadla. Turčiansky Sv. Martin : Ústredie slovenských ochotníckych divadiel, 1948. 226 s.

KARVAŠ, Peter. K niektorým tvorivým problémom našej drámy. Praha : Československý spisovateľ, 1956. 41 s.

KARVAŠ, Peter. Zamyšlení nad dramatem. Praha : Československý spisovateľ, 1964. 135 s.

KARVAŠ, Peter. Zamyšlení nad dramaturgií. Praha : Československý spisovateľ, 1969. 137 s.

KARVAŠ, Peter. K problematike estetickej kategórie komického : umelecké a spoločenské priestory hry Petra Zvona. Bratislava : Výskumný ústav kultúry, 1980. 166 s.

KARVAŠ, Peter. Reštrukturácia umeleckých potrieb a premeny dramatických umení. Bratislava : Výskumný ústav kultúry, 1982. 177 s.

KARVAŠ, Peter. Priestory v divadle a divadlo v priestore : k problematike svojrázu a špecifickosti divadelného umenia. Bratislava : Tatran, 1984. 581 s.

KARVAŠ, Peter. Umenie drámy a fenomén televízie. Bratislava : Výskumný ústav kultúry, 1985. 168 s.

KARVAŠ, Peter. Rozhlasové umenie vo veku televízie. Bratislava : Slovenský rozhlas, 1992. 179 s. ISBN 80-85580-00-4.

KARVAŠ, Peter. Úvod do základných problémov divadla. 2. vyd. Bratislava : TÁLIA-press, 1994. 177 s. ISBN 80-85718-18-9.

Výberová literatúra o autorovi:

JABORNÍK, Ján – ČAHOJOVÁ, Božena. Peter Karvaš. In ŠTEFKO, Vladimír a kol. Dejiny slovenskej drámy 20. storočia. Bratislava : Divadelný ústav, 2001, s. 335 – [387]. ISBN 978-80-89369-36-2.

KRNOVÁ, Kristína. Peter Karvaš. Banská Bystrica : Metodické centrum, 1992. 48 s. ISBN 80-85415-24-0.

LAJCHA, Ladislav. Dramatický svet Petra Karvaša : teatrografia. Bratislava : Národné divadelné centrum, 1995. 261 s. ISBN 80-85455-15-3.

Osobnosť a dielo Petra Karvaša. Zostavili Kristína Krnová, Ivan Jančovič. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, 1996. 122 s. ISBN 80-88825-49-0.

DAROVEC, Peter. Peter Karvaš. In Portréty slovenských spisovateľov I. Zostavil Ján Zambor. Bratislava : Univerzita Komenského, 1998, s. 70 – 77. ISBN 80-223-1237-1.

Prozaický svet Petra Karvaša. Zostavila Katarína Hradileková. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2000. 88 s. ISBN 80-88878-64-2.

SEDLÁK, I. a kol. Dejiny slovenskej literatúry II. Martin : Matica slovenská, 2009. 800 s. ISBN 978-80-7090-945-4.

ŠTEFKO, Vladimír. Znovuobjavený dramatik. In KARVAŠ, Peter. Veľká parochňa a iné hry : 2. Bratislava : LITA, 1990, s. 395 – 401. ISBN 80-219-0140-3.

 

Publikované v roku 2020.

Matúš Marcinčin
Skip to content