Gymnázium skončil v Banskej Bystrici. Publikoval od roku 1937, najprv v študentských periodikách (Svojeť, Studentský časopis, Mladá kultúra). Rok študoval na Českom vysokom učení technickom v Prahe, súčasne aj grafiku na umeleckopriemyselnej škole v tom istom meste. Po návrate z Prahy v roku 1939 pracoval v rôznych zamestnaniach, o. i. vo vydavateľstve Neografia v Martine, tam zároveň dramaturgicky spolupracoval s miestnym Slovenským komorným divadlom. Vo svojich prozaických začiatkoch mal najbližšie k tzv. básnikom sujetu (D. Tatarka, J. Červeň). Neskoršiemu systematickému záujmu o drámu predchádzala práve intenzívna prozaická príprava, v ktorej boli zreteľné rôzne dramatické prvky (kompozícia textu a i.). Už v tomto období sa začína venovať aj teórii drámy a divadla, vo vlastnej dramatickej tvorbe nadväzoval na J. Barča-Ivana. Okrajovo sa venoval aj kritike (Elán, Kultúrny život, Naše divadlo a i.).
Na dobové diskusie o ochotníckom divadle reagoval v stati O kritizovaných ochotníkoch a ochotníckych kritikoch (Naše divadlo, 1943/44), kde u kritikov zdôrazňoval erudíciu, odbornú pripravenosť a nestrannosť, ktoré majú spolu viesť k argumentácii, korekciám a povzbudeniam. Pre ochotníkov mala význam jeho psychologická štúdia Niekoľko problémov debutujúceho herca. Profesionálnym hercom sa venoval v trojdielnom článku Herci, v ktorom ich bráni pred vykorisťovaním na podnikateľské ciele a vyzdvihuje ich ako umeleckých tvorcov.
Ako Žid bol počas druhej svetovej vojny rasovo perzekvovaný a sústredený v pracovnom tábore, jeho rodičia boli popravení v januári 1945, obeťami holokaustu bolo ďalších desať jeho blízkych príbuzných. Za svoj život vďačí J. Martákovi a J. C. Hronskému, ktorí ho v Martine zamestnali a ochránili pred deportáciou. Počas Slovenského národného povstania pôsobil ako literárny referent a politický komentátor Slobodného slovenského vysielača, prispieval aj do povstaleckých časopisov. Koniec vojny priniesol aj jeho dramatický debut.
V roku 1947 absolvoval Slovenskú univerzitu (dnes Univerzita Komenského) v Bratislave. Po vojne pôsobil až do roku 1948 ako dramaturg vo viacerých inštitúciách (Československý rozhlas, Slovenské národné divadlo, Nová scéna Národného divadla). Na Novej scéne ND významne prispieval k uvádzaniu súčasnej slovenskej dramatiky, ktorá reflektovala aj podnety z európskej drámy. Dôraz kládol aj na prácu s hereckým súborom. Postupne sa z neho stával popredný predstaviteľ slovenskej povojnovej drámy. Vo svojich dielach sa prejavuje ako vzdelaný a kultivovaný autor racionálneho typu, ktorý sa v päťdesiatych rokoch nevyhol konformite voči princípom socialistického realizmu a dobovému ideologickému dogmatizmu a schematizmu.
Zo štrukturalizmu vychádza zásadná monografia P. K. Úvod do základných problémov divadla (1. vyd. 1948, 2. vyd. 1994), ktorej cieľom bolo „utvoriť istý základný stupeň k systematickej slovenskej divadelno-teoretickej tvorbe, eventuálne k vedeckému výskumu divadelného umenia u nás“.1 Zaoberá sa v nej otázkami sociológie a estetiky divadla, vývinom divadelnej štruktúry, psychológiou divadelného zážitku a niektorými aktuálnymi tendenciami vtedajšej slovenskej dramatiky. V predslove programovo formuloval svoj pohľad na úlohu divadelného teoretika, a to: „odkryť, overiť a preskúmať základné vzťahy medzi umeleckými zložkami a pochodmi, tvoriacimi procesné divadelné diela v celej ich zložitosti […] ako živé, dynamické sily, uložené v individualizovaných osobnostiach a ich talentoch […] ako sily pôsobiace rôznosmerne, no stretávajúce sa zakaždým na vyššej úrovni a v neopakovateľnej podobe na konečnej výslednici, ktorou je divadelné umenie.“2 Divadlo vnímal ako komplexnú štruktúru, ktorá sa utvára v súvzťažnosti so štruktúrami ostatných umení a spoločnosti, no najmä ako štruktúru, ktorá je nadovšetko oživovaná nenahraditeľným a určujúcim ľudským faktorom.
K základným teoretickým prácam P. K. venovaným divadlu patrí aj kniha K základným otázkam súčasného slovenského divadla (1948), v ktorej rozoberá tri základné problémy súdobého divadla na Slovensku – problém dramaturgický (každé divadlo by malo mať vlastného dramaturga), režijný (otázka hľadania štýlu) a herecký (regenerácia slovenského divadla cez osobnosť herca).
V rokoch 1949 – 1951 bol P. K. kultúrnym atašé v Bukurešti. Po návrate z Rumunska zastával až do roku 1956 viacero verejných funkcií (prednosta divadelného oddelenia na Povereníctve školstva, vied a umení; tajomník Zväzu slovenských spisovateľov, redaktor Kultúrneho života). Potom pedagogicky pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde sa v roku 1968 habilitoval v odbore divadelná veda.
Prelom päťdesiatych a šesťdesiatych rokov znamená v dramatickej tvorbe P. K. postupné vyrovnávanie sa s totalitnými mechanizmami moci a ich demaskovanie: „Na pozadí historických námetov, alúzií na antické príbehy alebo komediálneho zmyslu pre ostrú karikatúrnosť sa mu podarilo vytvoriť typ dramatického textu, výrazného predovšetkým vďaka intelektuálnemu nasadeniu, náročnosti dialógu a metaforickej antiprvoplánovosti.“3 Navyše, pre celú tvorbu P. K. platí, že významne inovoval poetiku satiry a grotesky u nás. Autorove hry inscenovali nielen slovenské a zahraničné profesionálne divadlá, ale i slovenské a české ochotnícke scény. Okrem toho preložil aj niekoľko hier z francúzštiny (Molière, A. de Musset, R. Roland), srbochorvátčiny (I. Vojnović) a angličtiny (J. Priestley).
Zovšeobecnením vlastnej autorskej skúsenosti („dramatikove pracovné zápisky“) vznikli štúdie Zamyšlení nad dramatem (1964) a Zamyšlení nad dramaturgií (1969).
Za svoje politické postoje k okupácii Československa v roku 1968 mal obmedzené publikačné možnosti a bol opätovne politicky perzekvovaný až do pádu totalitného režimu. „Z priestoru slovenskej drámy bol takto vytesnený autor s mimoriadnym citom pre situačnú skratku, zmysluplný dialóg, kompozičný perfekcionizmus, námetovú invenciu a plnokrvné postavy.“4
Ako vedecký zamestnanec Výskumného ústavu kultúry pracoval od roku 1974. V tomto čase vzniká aj jeho syntetizujúce dielo Priestory v divadle a divadlo v priestore (napísané v rokoch 1969 – 1975, knižne až v roku 1984), v ktorom sa dôkladnou analýzou jednotlivých zložiek divadla a divadelného procesu ako procesu komunikácie snaží odhaliť systémový charakter divadelného umenia vrátane mechanizmu vzájomného pôsobenia jeho jednotlivých zložiek.
Do verejného a kultúrneho života sa naplno vrátil až po roku 1989, avšak bez väčšieho ohlasu, keďže jeho tvorivé postupy v nových pomeroch už divadlá nezaujali. P. K. patrí medzi profilujúce osobnosti slovenskej kultúry.
J. R. Herci. In Naše divadlo, september 1943, roč. 16, č. 1, s. 6 – 7.
J. R. Herci. In Naše divadlo, október 1943, roč. 16, č. 2, s. 34 – 36.
J. R. Herci. In Naše divadlo, november 1943, roč. 16, č. 3, s. 55 – 56.
RIEČAN, Jakub. Niekoľko problémov debutujúceho herca. In Naše divadlo, máj – jún 1944, roč. 16, č. 9 – 10, s. 202 – 207.
RIEČAN, Jakub. O kritizovaných ochotníkoch a ochotníckych kritikoch. In Naše divadlo, apríl 1944, roč. 16, č. 8, s. 173 – 175.
KARVAŠ, Peter. K základným otázkam súčasného slovenského divadla. Bratislava : Obroda, 1948. 65 s.
KARVAŠ, Peter. Kapitolky o rozhlase : k problémom rozhlasovej dramatiky. Bratislava : Pravda, 1948. 140 s.
KARVAŠ, Peter. Úvod do základných problémov divadla. Turčiansky Sv. Martin : Ústredie slovenských ochotníckych divadiel, 1948. 226 s.
KARVAŠ, Peter. K niektorým tvorivým problémom našej drámy. Praha : Československý spisovateľ, 1956. 41 s.
KARVAŠ, Peter. Zamyšlení nad dramatem. Praha : Československý spisovateľ, 1964. 135 s.
KARVAŠ, Peter. Zamyšlení nad dramaturgií. Praha : Československý spisovateľ, 1969. 137 s.
KARVAŠ, Peter. K problematike estetickej kategórie komického : umelecké a spoločenské priestory hry Petra Zvona. Bratislava : Výskumný ústav kultúry, 1980. 166 s.
KARVAŠ, Peter. Reštrukturácia umeleckých potrieb a premeny dramatických umení. Bratislava : Výskumný ústav kultúry, 1982. 177 s.
KARVAŠ, Peter. Priestory v divadle a divadlo v priestore : k problematike svojrázu a špecifickosti divadelného umenia. Bratislava : Tatran, 1984. 581 s.
KARVAŠ, Peter. Umenie drámy a fenomén televízie. Bratislava : Výskumný ústav kultúry, 1985. 168 s.
KARVAŠ, Peter. Rozhlasové umenie vo veku televízie. Bratislava : Slovenský rozhlas, 1992. 179 s. ISBN 80-85580-00-4.
KARVAŠ, Peter. Úvod do základných problémov divadla. 2. vyd. Bratislava : TÁLIA-press, 1994. 177 s. ISBN 80-85718-18-9.
JABORNÍK, Ján – ČAHOJOVÁ, Božena. Peter Karvaš. In ŠTEFKO, Vladimír a kol. Dejiny slovenskej drámy 20. storočia. Bratislava : Divadelný ústav, 2001, s. 335 – [387]. ISBN 978-80-89369-36-2.
KRNOVÁ, Kristína. Peter Karvaš. Banská Bystrica : Metodické centrum, 1992. 48 s. ISBN 80-85415-24-0.
LAJCHA, Ladislav. Dramatický svet Petra Karvaša : teatrografia. Bratislava : Národné divadelné centrum, 1995. 261 s. ISBN 80-85455-15-3.
Osobnosť a dielo Petra Karvaša. Zostavili Kristína Krnová, Ivan Jančovič. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, 1996. 122 s. ISBN 80-88825-49-0.
DAROVEC, Peter. Peter Karvaš. In Portréty slovenských spisovateľov I. Zostavil Ján Zambor. Bratislava : Univerzita Komenského, 1998, s. 70 – 77. ISBN 80-223-1237-1.
Prozaický svet Petra Karvaša. Zostavila Katarína Hradileková. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2000. 88 s. ISBN 80-88878-64-2.
SEDLÁK, I. a kol. Dejiny slovenskej literatúry II. Martin : Matica slovenská, 2009. 800 s. ISBN 978-80-7090-945-4.
ŠTEFKO, Vladimír. Znovuobjavený dramatik. In KARVAŠ, Peter. Veľká parochňa a iné hry : 2. Bratislava : LITA, 1990, s. 395 – 401. ISBN 80-219-0140-3.
Publikované v roku 2020.
Divadelný ústav, Jakubovo nám. 12, 813 57 Bratislava
www.theatre.sk
© 2020 Divadelný ústav – Všetky práva vyhradené.
Divadelný ústav je štátnou príspevkovou organizáciou zriadenou Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky