Po maturite v roku 1951 na gymnáziu v Zlatých Moravciach študoval v rokoch 1951 – 1956 slovenský jazyk, literárnu vedu a folkloristiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a Filozofickej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe (diplomová práca – Súčasná slovenská dramatická literatúra), popritom navštevoval prednášky divadelnej vedy na Akadémii múzických umení v Prahe a Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1952 – 1956). Postgraduálne študoval knihovedu a vedecké informácie  na Katedre knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave  (1960 – 1962),  kandidatúru vied absolvoval v rokoch 1966 – 1970, doktorát však neukončil promóciou pre zákaz Komunistickej strany Slovenska za angažovanie sa v auguste 1968. Muzeológiu študoval na Univerzite J. E. Purkyně v Brne (1968 – 1969), kde od roku 1971 prednášal literárnu muzeológiu. V roku 1992 sa tu habilitoval s témou práce Literárna muzeológia a prednáškou Topika v literatúre a kultúre. Od roku 1956 do 1995 pôsobil v Matici slovenskej v Martine na rôznych pracovných pozíciách (napr. vedúci oddelenia špeciálnych bibliografií, riaditeľ dnešného Literárneho múzea Slovenskej národnej knižnice, referát metodiky, oddelenie výtvarných zbierok a scénografík, správca Matice slovenskej a i.). V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch bol postihovaný – pozbavený funkcie riaditeľa, dostal zákaz publikovania, verejného vystupovania a bol mu odobratý pas pre účasť na redigovaní protiokupačných Národných novín. V rokoch 1990 – 1992 pôsobil ako námestník ministra kultúry SR, po odchode na dôchodok prednášal na Teologickom inštitúte v Badíne, 1994 – 1998 bol externým spolupracovníkom rádia Lumen, od 1994 do 2003 bol úradujúcim podpredsedom Rady národnej kultúry, 2001 – 2007 pracoval na čiastočný úväzok v Slovenskej národnej knižnici, od roku 2008 do 2010 prednášal na Žilinskej univerzite literárnu muzeológiu. Dcéra Ing. Martina Kováčová, publicistka, scenáristka a televízna pracovníčka RTVS Bratislava.

Venoval sa aj próze a poézii (v periodikách Plameň, Život, Nedeľa), avšak od roku 1951 pre nesúhlas so socialistickým realizmom už nepublikoval. V období normalizácie spolu s katakombálnym birituálnym kňazom M. Fedorom vydával básne, prózy, krátke hry a eseje samizdatom, nazývaným aj „klepanice“.

M. K.-A. získal ocenenia: Zlaté pero – za kultúrno-pamiatkarskú a protiokupačnú publicistiku (1968), Pamätná medaila Pamätníka slovenskej literatúry – za jeho budovanie (1992), cena v rozhlasovej súťaži za hru Družstevná (1985), 2. cena za hru pre dospievajúcu mládež v súťaži Národného osvetového centra Turobáj (1992), 2. cena za videoesej Turčianski zemani dnes na festivale vo Varšave (1978), Cena Literárneho fondu za tvorivý čin roka Prispenia Martina – turčianskeho i svätého (1998), Cena mesta Martina (2000, 2010), Cena Fra Angelico (2005), medaila Gašpara Fejérpatakyho-Belopotockého (2010), Cena Žilinského samosprávneho kraja (2016) a i.

Už od študentských čias sa venoval ochotníckemu divadlu ako autor, herec, dramaturg a režisér. V rodnej obci založil mládežnícky divadelný súbor – SKM (1945 – 1951). Prvé hry boli kabaretné, historické a rozprávkové, inšpirované aj bábkovými a ľudovými hrami. Napríklad už v roku 1942 napísal scénku Cigánsky žart, neskôr Zbojnícka skala, Po páde, Smrť a i. Pôsobil v ochotníckom krúžku Tekov v Zlatých Moravciach, v gymnaziálnom súbore TRIEDA B, od roku 1956 spolupracoval s  martinskými ochotníckymi súbormi ako Divadelný súbor Domu odborov ZŤS Martin, Bábkový súbor Strojárik, ktorý uviedol všetky jeho ľudové bábkohry, tiež s dedinským súborom v Necpaloch Pole, detskými divadelnými súbormi Lúč, Kamarát v Martine a i.

Ako porotca sa zúčastňoval na recitačných a divadelných prehliadkach na regionálnej i celoslovenskej úrovni, ako napríklad Scénická žatva, Palárikova Raková, Gorazdov Močenok, Bábkarská Bystrica, Bábkarská Žilina a i. V roku 1966 bol spoluiniciátorom obnovy vrcholnej prehliadky ochotníkov – Scénickej žatvy, v rámci nej založil a redigoval prvých 25 ročníkov jej Festivalového denníka, v Martine spoluzakladal Večer pri Vajanskom (1966), Slovesnú jar (1967), spolupracoval s medzinárodnou súťažou Bienále fantázie (1969).V osemdesiatych rokoch bol tiež interným hodnotiteľom dnešného Bábkového divadla v Žiline.

V Martine zrealizoval rad rôznych kultúrnych podujatí, ako napríklad dve konferencie o Národnom dome a akciu za jeho záchranu, scénografické výstavy (Jozef Ciller, Bábkarská scénografia, 90 rokov súťaží slovenských ochotníkov, Slovenská ochotnícka scénografia, Divadelná fotografia Filipa Lašuta a i.). Divadlu sa venuje hlavne v martinskom prostredí ako scenárista a manažér i v spolupráci s profesionálnymi divadelníkmi. K najvýznamnejším akciám patrí pochôdzkové divadlo (jeho termín) Matica v dejinách – Dejiny v Matici (1988), na ktorom sa zúčastnilo 2 739 hercov. Účinkovali v 75 historických obrazoch z národných a matičných dejín a zastavili sa na 18 kľúčových historických miestach mesta. Ďalšími boli uličné divadlo Župy v Matici a Matica v župách (1993), Znievske hradné hry (1994), púťové divadlo Prispenia Martina – turčianskeho i svätého (1997), študentské divadlo – Dejiny tečú ako Vríca (1994 a 2008), Sprítomnenia Memoranda (2011) a i.

Okrem bábkových a rozprávkových hier pre deti, rekonštrukcií starých ľudových bábkových divadelných hier a pod. sa venuje aj dokumentárnej dráme a životopisnej divadelnej tvorbe, ako napríklad Listy zo samoty (o Ľ. Riznerovi 1988), Rozhovory so zabudnutým (o A. Kmeťovi, 1992), Ako to bolo, pán farár Horváth? (1999). Hrali ich profesionálni herci. Je tiež autorom rozhlasových hier (Žatevná, 1985; Bitka pri Vozokanoch, 1992; Martýri za okolie, 2008 a i.), série rozhlasových dramatizácií životov a pôsobenia kresťanských svätcov a osobností (rádio Lumen, 1994 – 1997) a i. Pre Slovenskú televíziu napísal scenáre videoesejí Podoby vzkriesenia (1994), Cesty, Turčianski zemani dnes (1997), Dvaja muži z Terchovej (1998), Kritika, Tvrdošín a i.

Bol tiež iniciátorom vyhlásenia Národného cintorína za kultúrnu pamiatku (1967), autorom aj prvého sprievodcu o ňom (Sprievodca po Národnom cintoríne, 1969) a vďaka nemu bolo zachránené pred zbúraním historické centrum Martina.

Divadelno-kritické, historické a teoretické štúdie publikoval hlavne v časopisoch Javisko, Slovenské divadlo, Film a divadlo, Literárny týždenník, Slovenské pohľady, Knižnica, Osvetová práca, Turčianske noviny a i. Najväčšiu časť jeho divadelnovednej práce predstavujú články, štúdie a kritiky. So S. Vrbkom, v čase postihovania oboch, spolupracoval na textoch o ľudovom a bábkovom divadle a na konci sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov sledoval a hodnotil tvorbu profesionálnych bábkových divadiel v Banskej Bystrici, Žiline a Košiciach. Zameriaval sa na estetiku, dejiny, teóriu a hodnotenia inscenácií hlavne ochotníckeho bábkového divadla, vrátane bábkového divadla hraného deťmi, ľudového divadla, ľudového bábkového divadla, ľudového rozprávkového divadla, a po založení festivalu kresťanského divadla Gorazdov Močenok aj inscenáciám a hrám kresťanskej tematiky. Zaoberá sa v nich väčšinou poetikou alebo estetikou inscenácií, analýzou festivalových prehliadok či portrétom ochotníckych divadelných súborov (Brezno, Spišská Nová Ves, Martin, Čadca) a jednotlivcov (V. Herchlová, A. Kozáková, M. Čobrda, S. Chren a i.), ale aj profesionálov (Š. Hoza, M. Pietor, M. Kolesár, V. Predmerský, P. Palkovič, T. Plaszky, J. Revallo a i.) či iných významných osobností slovenského divadla (L. Galandová, prvá slovenská divadelná bibliografka a i.). Jeho prístup k divadelnej problematike je intersemiotický a prierezový, zaoberá sa nielen ľudovým divadlom, tradíciami, rodinným obradoslovím kalendárovým zvykoslovím, ale aj základnými zložkami divadelnej inscenácie a jej hodnotením, vzťahom etiky a poetiky a autorským divadlom.

Zameriava sa tiež na analýzu inscenácií a biografické portréty a štúdie o dielach slovenských dramatikov J. Palárik, F. Urbánek, J. Hollý, Š. Krčméry, J. Barč-Ivan, R. Dilong, V. Beniak, P. Karvaš, J. Váh a i.

Pripravil metodickú štúdiu o spracúvaní múzejných zbierok Divadelného ústavu.