Pochádzal z národne uvedomelej rodiny evanjelického farára. Gymnaziálne štúdiá absolvoval v rokoch 1831 až 1836 v Banskej Bystrici a v mestečku Gemer. Vo vzdelávaní pokračoval na lýceu v Banskej Štiavnici, z ktorého v roku 1838 prestúpil na lýceum v Bratislave. Teológiu vyštudoval v nemeckom Wittenbergu v roku 1844.

Spočiatku pracoval ako vychovávateľ, jeho prvým kňazským miestom sa stal Tisovec (1844 – 1847). Kaplánom bol aj vo Vrbici, kde vypomáhal farárovi M. M. Hodžovi (1848 – 1849). V roku 1849 bol väznený za panslavizmus v Debrecíne. Neskôr sa stal farárom v Liptovskom Sv. Mikuláši (1850 – 1855), kde spolu s M. M. Hodžom založil spolok Vetín, v ktorom sa pravidelne diskutovalo o národných dejinách a aktuálnych spoločenských otázkach. Patril medzi organizátorov miestneho školského detského divadla. V tomto období sa podieľal na ochotníckom naštudovaní 16 divadelných hier autorov ako A. Kotzebue, J. D. Makovický, J. Matúška, Š. Oravský atď. Z Liptova sa presťahoval ako farár do Hronseku (1855 – 1874) a nakoniec svoju kňazskú službu vykonával v Badíne až do svojej smrti (1874 – 1891).

Výchovné a náboženské články, národopisné príspevky a správy o kultúrnom živote uverejňoval v časopisoch Slovenské pohľady, Sokol, Slovenský pozorník, Slovenské noviny, Pešťbudínske vedomosti, Obzor a inde. Z teatrologického pohľadu sú významné jeho príspevky o ochotníckom divadelnom živote v Nemeckej (v súčasnosti už Partizánskej) Ľupči, Brezne a v Liptovskom Sv. Mikuláši, ktoré z neho robia jedného zo zakladateľov slovenskej divadelnej kritiky. Výnimočný bol už v tom, že nepatril k domácim recenzentom, ale ako jeden z prvých za inscenáciami cestoval.

Historickým sa stal jeho príspevok Slovenské zábavy v Nemeckej Ľupči z Orla tatranského, literárnej prílohy Štúrových Slovenských národných novín, z roku 1847, v ktorom opísal činnosť ochotníckych divadelníkov v Nemeckej Ľupči. Ide o jedno z prvých zaznamenaní podoby ochotníckeho divadla na Slovensku a zároveň i o prvé zovšeobecnenie herecko-interpretačnej problematiky divadelnej inscenácie. V tomto texte v oblasti herectva nezdôrazňoval len nevyhnutnosť správneho obsadenia rolí, ale aj to, že predpokladom dobrého pochopenia postavy a jej úlohy v inscenácii je to, že ochotníci musia cítiť, čo hovoria. Za podstatný pokladal i adekvátny výber hry, ktorá by nepresahovala, ale ani nepodliezala potenciál hereckého súboru. Kritizoval ľahkovážnosť výberu titulu i ľahostajnosť pri jeho divadelnej realizácii. Vyzýval k pokore, priznávaniu si vlastných chýb a nedostatkov, ktoré má viesť k zdokonaľovaniu sa, aby odporcovia slovenského národa videli, že Slováci a slovenčina sú stvorení aj k vyšším veciam. Za cieľ divadelného predstavenia považoval: „Nie len zabaviť, ale aj poučiť; cnosti a chyby ľudské k obyčajom tamojším, kde sa hrá predvádza, primerane ukázať; žartovať, chváliť, kárať, k mravnosti viesť a od nemravnosti odvádzať atď., to je hlavný cieľ divadla, a tak zabávajúci, ale zároveň aj poučujúci, aby sa poslucháči nielen rozveselili a zasmiali, ale aj za nos chytili.“¹ Jeho recenzie sú zvlášť cenné pre to, že ochotnícke divadlo vnímal v širších súvislostiach – aj cez reakcie obecenstva, prínos pre spoločnosť a vôbec národný život, inscenáciu posudzoval aj v kontexte repertoáru toho-ktorého ochotníckeho súboru.

Bol najsústavnejším a najvyspelejším divadelným kritikom v štyridsiatych rokoch 19. storočia. Úrovňou svojich kritík ďaleko presiahol dobový štandard, písal vecným a objektívnym štýlom a odmietal utilitaristickú nekritickosť kultúrnej publicistiky v mene národnej ideológie, pričom bol povznesený aj nad lokálpatriotské ohľady. Po nástupe bachovského absolutizmu (1849 – 1860) prestal s divadelno-kritickou činnosťou a ani v neskoršom matičnom období (1863 – 1875) sa už k nej nevrátil s pôvodnou pravidelnosťou a systematickosťou. V roku 1870 ešte ako prvý vystúpil s návrhom založenia slovenského kočovného divadla.

Okrem toho je autorom divadelnej hry Hrabe Krišpín Nemanický, ktorá ostala v rukopise. Napísanie jej 44 strán sa odhaduje do obdobia po roku 1844. V spolupráci s J. Kadavým vydal kalendár Živena (1853). Z maďarčiny preložil knihu A. Saphira Kristus a Písmo (1879).

Samostatnú kapitolu jeho života tvorí trvalý záujem o svet hudby. V rokoch 1862 – 1863 zredigoval osem čísel hudobnej prílohy časopisu Sokol pod názvom Hlahol, kde sa uverejňovali nápevy slovenských piesní. Sám bol veľkým znalcom slovenskej ľudovej piesne a aktívne sa zasadzoval o jej zbieranie medzi ľudom a následné upravovanie (o. i. aj v Pešťbudínskych vedomostiach z roku 1862). Písal úvahy a recenzie o problematike ľudovej piesne, z nich najvýznamnejšie je Slovo o vydávaní národných nápevov a skladieb slovenských (in Sokol, č. 7/1862). Ako hudobný skladateľ zhudobnil viacero poetických textov od básnikov z obdobia slovenského národného obrodenia. Jeho piesne mali veľký význam a ohlas v národno-emancipačnom úsilí Slovákov. Najznámejšou z nich sa stala Hojže, Bože podľa básne A. Sládkoviča Pieseň. Skladateľ J. L. Bella ju neskôr upravil pre mužský zbor. Spolu s bratom Eugenom zostavil a vydal Slovenský spoločenský spevník (1871), pričom už rok predtým prispel 17 ľudovými piesňami do Zborníka slovenských národných piesní (1870). Do ďalšej zbierky Slovenské spevy (1880 – 1881) prispel dohromady 53 piesňami.

1. POHRONSKÝ, August. Slovenské zábavy v Nemeckej Ľupči. In Orol tatranský, 1847, roč. 2, č. 54, s. 7 – 8.