V rokoch 1936 – 1941 navštevoval rímskokatolícku ľudovú školu v Smižanoch. V štúdiách pokračoval na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi a v Košiciach. V rokoch 1951 – 1955 študoval dramaturgiu a divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (patril medzi prvých absolventov). V rokoch 1963 – 1966 pôsobil ako ašpirant na Akadémii spoločenských vied v Moskve, kde získal hodnosť CSc. V roku 1967 získal titul PhDr. na Filozofickej fakulte Univerzity J. E. Purkyňu v Brne. Po skončení štúdia v roku 1955 začínal ako dramaturg v Dedinskom divadle v Bratislave. V rokoch 1955 – 1959 pracoval na Povereníctve kultúry Slovenskej národnej rady, 1959 – 1963 ako dramaturg Slovenského národného divadla v Bratislave, 1966 – 1967 pracovník Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, 1967 – 1969 ako riaditeľ správy umenia na Povereníctve kultúry, 1969 – 1971 ako samostatný vedecký pracovník v Divadelnom ústave v Bratislave. V roku 1971 sa vrátil na pozíciu dramaturga do SND, kde pôsobil až do odchodu do dôchodku v roku 1992. Externe spolupracoval ako dramaturg so Spišským divadlom v Spišskej Novej Vsi, s Divadlom Jonáša Záborského a s Mestským divadlom v Žiline. V rokoch 1992 – 1996 bol šéfredaktorom časopisu Javisko. Externe pôsobil aj ako pedagóg. Na VŠMU v Bratislave prednášal od roku 1959 predmety estetika divadla a dejiny slovanských divadiel a drámy, od roku 1998 na novovzniknutej Akadémii umení v Banskej Bystrici predmety dramaturgia, analýza dramatického diela a dejiny divadla. Dlhodobo sa zaoberal ochotníckym divadlom a pôsobil ako lektor a porotca na celoštátnych a krajských amatérskych divadelných súťažiach.

A. K. sa aktívne venoval prekladateľskej činnosti a z ruského jazyka preložil viac než stovku divadelných hier. Väčšina prekladov vznikla na priamu objednávku divadiel. Zo začiatku sa venoval prekladu ruskej klasiky (A. N. Ostrovskij, V. Višňovskij, A. Afinogenov), neskôr sa venoval ďalším osobnostiam ruskej dramatickej literatúry 20. storočia (V. Korostylev, J. Oleš, L. Leonov, G. Gorin, I. Štok, S. Jermolinskij a i.). V sedemdesiatych rokoch sa venoval dielu A. Vampilova a preložil všetky jeho dostupné texty, ktoré boli nasledovne inscenované vo viacerých slovenských divadlách (Dvadsať minút s anjelom, DSNP 1971; Rozlúčka v júni, SND 1971; Lov na kačice, SND 1973; Príhoda s metérom, DSNP 1973). Neskôr svoju pozornosť upriamil na diela A. Geľmana (Sám so všetkými, SND 1982; Dolupodpísaní, SND 1983; Zinuľa, SND 1984 a DSNP 1988). Zaslúžil sa o preklad viacerých úspešných dramatizácií v spracovaní ruského režiséra V. Spesivceva, ktorý sa aj podieľal na inscenovaní uvedených hier na Slovensku (Č. Ajtmatov: Popravisko, DJZ 1989; F. M. Dostojevskij: Diablom posadnutí – Besi, DJZ 1989; A. Solženicyn: Súostrovie GULAG, 1990; G. Marquéz: Sto rokov samoty, Mestské divadlo Žilina 1994). Rovnako preložil viaceré významné teoretické práce o filme a divadle (V. Ždan: Estetika filmu, 1986; M. Romm: Filmy, ľudia a ja, 1987; P. Bogatyriov: Ľudové divadlo české a slovenské, 1971; V. E. Mejerchoľd: Rekonštrukcia divadla, 1978; V. I. Nemirovič-Dančenko: Živé divadlo, 1984). Je aj autorom rozhlasových hier Než sa hmla rozplynie (1960), Helsinská príhoda (1974), Confiteor deo (1998), divadelných hier Baladetta (pod pseudonymom A. K. Vengur, 1958), Samota (pod pseudonymom A. K. Vengur, 1967), Portrét panny Babety (pod menom Anton Semko, 1978), Povedzte mojej materi… (1984), a dramatizácií (V. Majakovskij, A. N. Afinogenov, M. A. Bulgakov, M. Gorkij a i.). Publikoval prózy Smrť dynama v kyslom daždi (1996), Panna z Tatier (1997), Piškovor (2003), Kuľhajúci bard (2011), spomienky Na smižianskej turni (1997), O divadelníčení v Smižanoch (1997) a zbierku básní Bojím sa nebáť (2001). Taktiež zostavil Krátky slovník nárečia slovenského spišského (1994).

A .K. ako teatrológ, kritik a publicista uverejňoval recenzie, štúdie, kritiky a články vo viacerých odborných periodikách a denníkoch ako Slovenské divadlo, Javisko, Film a divadlo, Smena, Nové slovo, Teatro, Literárny týždenník, Nový deň a i. V článkoch reflektoval predovšetkým slovenské profesionálne divadlo s dôrazom na slovenskú drámu, divadelné prehliadky, knihy o divadle. Písal aj rôzne polemiky a metodické články, spomienky na významné osobnosti z oblasti divadelného umenia. Spomienky na svoju prácu dramaturga publikoval na pokračovanie pod názvom Retro v mesačníku Javisko v roku 1993. Je autorom viacerých odborných publikácií a teoretických prác o divadle: Slovenské národné divadlo dnes (1990), Herec. Umelecký a ľudský portrét Ladislava Chudíka (1994), 22. Kádrové posudky slovenských dramatikov z pera Antona Kreta (1998), Divadlo zvnútra : zložky inscenácie (2001), Pavol Haspra, režisér. Portrét divadelného a televízneho tvorcu (2005), Milka a jej monodramatické dielo (2017), Ján Solovič. Dramatik, dramaturg, spisovateľ, scenárista (2018) a i. Amatérskemu divadlu venoval publikácie Slovenská činoherná réžia (1971), Divadlo zvnútra (1974) a Som porotcom (1986).

Ako dramaturg presadzoval hry progresívnych ruských aj svetových autorov. Zároveň sa pričinil o uvádzanie hier pôvodných slovenských dramatikov ako P. Kováčik, M. Kočan, O. Záhradník, J. Solovič, M. Ferko a i. Vyhľadával tituly, ktoré komunikovali so súčasnosťou a obracali pozornosť na najdiskutovanejšie spoločenské problémy. Venoval sa aj problematike jazyka a javiskovej reči. Inscenáciu chápal ako samostatné viaczložkové umelecké dielo, ktoré sa zmocňuje literatúry a tiež výtvarného, pohybového a hudobného umenia. Divadelný kritik mal preto poznať javiskové umenie a jeho zložky, divadlo nemá byť miestom, kde sa javiskovými prostriedkami iba znázorňuje dramatický text. Divadelný kritik mal podľa A. K. racionálnou cestou posudzovať estetický účinok divadelného predstavenia, videné kvalifikovať, analyzovať dielo, metódy, postupy, herecký štýl a nasledovane sumarizovať poznatky.