Vlastným menom Jozef Kútnik. Meno J. K. Š. bolo do roku 1989 zámerne vyraďované zo slovenského kultúrneho života. Nenachádza sa ani v Encyklopédii Slovenska (1977 – 1982), ani v Encyklopédii slovenských spisovateľov (1984), stručná zmienka sa vyskytla až v Encyklopédii dramatických umení Slovenska (1990). Vzhľadom na formát jeho osobnosti, intelektuálnu priebojnosť a šírku kultúrneho i vedeckého záberu je však toto heslo neúplné.

Pochádzal z chudobnej roľníckej rodiny z Liptova. Študoval na gymnáziách v Ružomberku, Levoči a Kláštore pod Znievom (1923 – 1931), teológiu v Spišskej Kapitule (1931 – 1936), neskôr aj filozofiu a slovenský jazyk na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1939 – 1942, dnes Univerzita Komenského). Ako katolícky kňaz pôsobil v rokoch 1936 – 1942 na viacerých miestach (Spišské Bystré, Spišská Belá, Valaská Belá, Liptovské Kľačany, Hybe), následne až do roku 1949 ako profesor na Učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule, kde organizoval ochotnícke divadlo. Prvýkrát bol väznený v Podbrezovej (1945), v roku 1948 najprv v Levoči, potom v Košiciach. Nakrátko sa stal správcom farnosti Liptovský Michal, odkiaľ ho odviedli rovno do pracovného tábora v Podbrezovej (1949). V období rokov 1950 – 1951 bol internovaný v pracovnom tábore v Trenčíne. Od roku 1953 až do smrti bol farárom v Liptovských Sliačoch.

Od stredoškolských čias písal poéziu i prózu, venoval sa aj prekladu z francúzštiny a poľštiny (o. i. pre potreby ochotníkov preložil i divadelnú hru H. Ghéona v dvoch dejstvách Rozprávka o tom, ako sa zjavil sv. Mikuláš, 1936). Samostatne knižne vydal esej Dumka o detstve (1940) a monografiu o M. Urbanovi Život v slove: essay o diele Mila Urbana (1939) a V. Beniakovi Valentín Beniak, básnik nadosobný (1942), okrem toho aj niekoľko štúdií v zborníkoch. Do slovenskej kultúry však skutočne vstúpil až svojím rozhodnutím venovať sa kritike, ktorú chápal ako nie menej dôležitú než vlastnú tvorbu. Medzi rokmi 1930 až 1948 uverejnil viac než stopäťdesiat prevažne literárnych kritík a desiatky ďalších textov. V rokoch 1941 – 1943 spolu s L. Hanusom redigoval časopis Kultúra, v rokoch 1943 – 1944 Obroda a v rokoch 1946 – 1948 Verbum. Do roku 1948 svoje príspevky publikoval v časopisoch Rozvoj (1930 – 1935), Postup (1934), Řád (1935 – 1939), Gaudeamus (1939), Prameň (1936 – 1937), Svoradov (1936 – 1940), Kultúra (1932 – 1943), Slovenské pohľady (1939 – 1942), Gardista (1939 – 1942), Slovák (1939 – 1941), Elán (1940 – 1942), Tvorba (1943), Obroda (1943 – 1944), Verbum (1946 – 1948) a v Slovenskom rozhlase (1940 – 1944). V období vojnovej Slovenskej republiky patril k vedúcim osobnostiam slovenskej literárnej kritiky.

Zo slovenskej dramatickej tvorby recenzoval napríklad diela I. Stodolu, J. Barča-Ivana, M. Kočanovej, P. Zvona, zo svetovej drámy P. Claudela, P. de Marivauxa, Z. Krasinského, J. Zawieyského a i. V článku Dramatická tvorba Tranoscia (1943) zhodnotil rovnomennú edíciu svetovej prekladovej dramatiky (o. i. H. Ibsen, F. Schiller, G. Hauptmann, A. P. Čechov a i.), od ktorej očakával pozitívny vplyv na domácu dramatickú spisbu.

Významom divadla v štúrovskej koncepcii, dramatickou estetikou, žánrovou a osobnostnou diferenciáciou sa zaoberal v stati Teória drámy v 60-tych a 70-tych rokoch (Sborník Matice slovenskej, roč. 16 – 17/1938-39). V súvislosti s okrajovým záujmom J. K. Š. o drámu treba spomenúť aj štúdiu Liturgia ako umenie (Řád, č. 4/1935). V oblasti ľudovej slovesnosti skúmal ľudové divadlo spojené s cirkevným rokom, najmä tzv. betlehemské hry.

Podnetné sú jeho estetické a kulturologické štúdie či reflexia kritiky samej osebe, kde požaduje kritiku fundovanú estetikou, skúmanie nielen formy, ale ducha i tvaru diela. Požadoval zrevidovať súdobú kritiku a i. (napr. v článku Potreba revízie/Pár poznámok o estetike a literárnej kritike uverejnenom v časopise Slovák, č. 289/1939).

Všeobecne o kritike píše v článku Interpretácia a či kritika (Kultúra, č. 3/1934), kde ju chápe predovšetkým ako poznanie (noetický princíp) a hodnotenie (axiologický princíp). Úlohu kritika vníma ako tvorivé vymedzenie, sprístupnenie a osvetlenie veci s čo najväčším príklonom k objektivizmu. Interpretácia diela je podľa J. K. Š. prvým stupňom kritiky. Volá po tom, aby kritika určovala tón publiku a nie naopak. Kritik musí mať kvality intelektuálne i morálne. Odmieta kritiku pre kritiku, vidí ju ako sprostredkovateľa medzi autorom a publikom. Angažoval sa za aktívnu kritiku, nie pasívne glosovanie.

Po roku 1948 totalitný režim znemožnil J. K. Š. venovať sa ďalej kritike a kultúre vôbec v dovtedajšom rozsahu a možnostiach. Svoj vedecký a tvorivý záujem tak nútene presmeroval najmä do oblasti kultúrnej histórie, aj to s minimálnymi publikačnými možnosťami. Niektoré texty publikoval v domácom i exilovom samizdate, časť jeho rukopisnej pozostalosti vyšla knižne po roku 1989.

J. Pašteka hodnotí J. K. Š. ako kultúrotvorného nestranného kritika, ktorý sa angažoval za kvalitatívny rast slovenskej literatúry ako súčasti európskej kresťanskej kultúry.