V roku 1955 absolvoval štúdium divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. Bezprostredne po štúdiách sa vrátil na Slovensko a dva roky pôsobil ako redaktor Československého rozhlasu, následne ako redaktor v kultúrnych rubrikách denníkov Smena (1958 – 1962), neskôr Pravda (1966 – 1970). V rokoch 1962 – 1965 pracoval v slovenskej pobočke pražského Divadelného ústavu. V rokoch 1970 – 2003 bol vedeckým pracovníkom v sekcii divadelnej a filmovej vedy Umenovedného ústavu Slovenskej akadémie vied a v období 1993 – 2003 aj odborným pracovníkom Divadelného ústavu. Počas celej kariéry aktívne recenziami, reportážami či štúdiami prispieval do periodík ako Divadelní noviny, Scéna, Film a divadlo, Kultúrny život, Slovenské pohľady, Nové slovo, Slovenské divadlo a i. Vďaka znalosti jazykov a medzinárodným kontaktom publikoval aj v zahraničí. Prehľadovú štúdiu o slovenskom divadle napísal do Historie des spectacles (Paríž, 1965) a do desaťdielneho zväzku H. Kindermanna Theatergeschichte Europas (Salzburg, 1974) prispel textom o divadle na Slovensku pred rokom 1938.

L. L. vďaka pražským štúdiám, i keď prebiehali počas vrcholiacej éry socialistického realizmu, získal široký umenovedný prehľad, ktorý využíval nielen vo svojej vedeckej, ale i kritickej činnosti. Zaradil sa k medzníkovej generácii slovenských teatrológov, ktorí už nevnímali a následne neanalyzovali divadelnú inscenáciu výhradne z pohľadu jej literárnych kvalít alebo ideologických presahov. Jeho autorský štýl sa vyznačoval zrozumiteľnosťou jazyka, akademickou pragmatickosťou a najmä priliehavým rozborom jednotlivých scénických komponentov. Recenzie nezačínal všeobecnými úvodmi a úvahami o dramatikovi a jeho tvorbe, ale briskne – analýzou konkrétneho výtvarného prvku, režijnej mizanscény alebo prekvapivou zaujímavosťou, ktoré následne funkčne prepojil s ďalším obsahom textu. To dodávalo jeho recenziám čitateľskú dynamiku aj myšlienkovú konzistentnosť. Ekonomicky a priam strategicky dokázal pracovať s proporčnosťou prideleného priestoru a hutným sprostredkovaním informácií.

Analyzované inscenácie zaraďoval do širších spoločenských, umeleckých či vnútrosúborových súvislostí a jeho postrehy prezrádzali cit pre detail, cez ktorý dokázal významotvorne priblížiť celok inscenácie. Najdôslednejšie sa v textoch venoval oblastiam, ktoré sa pre jeho ďalšiu teatrologickú kariéru stali najpríznačnejšími – herectvu a výtvarnej stránke. Často majoritnú časť recenzií venoval práve rozboru týchto komponentov (čo bolo v danej dobe metodologicky invenčným prístupom). Herecký výraz dokázal tvárne a pritom stručne charakterizovať aj na malej ploche časopiseckej/novinovej recenzie. Pri analýzach si často všímal aj interpretovu vizualitu (t. j. súčinnosť hereckého výrazu či výzoru s kostýmom alebo scénografiou) a jej širší význam vo funkčnosti inscenácie. Jeho zmysel pre interpretačný výklad výtvarnej stránky prezrádzal intenzívnu orientáciu v dejinách umenia aj v histórii a súčasnosti európskeho scénografického priestoru.

V kritickej tvorbe sa venoval predovšetkým divadlám v Bratislave s prízvukom na režisérov Slovenského národného divadla – J. Budského a T. Rakovského. Výnimočne reflektoval aj divadelný život v regiónoch. Vďaka tomu po sebe zanechal niekoľko prehľadových, teatrologicky hodnotných reportáží, v ktorých sumarizoval kondíciu slovenského oblastného divadelníctva, najmä v konfrontácii s aktuálnym umeleckým prúdením v Bratislave, Prahe či v širšom inonárodnom okolí.

V polovici šesťdesiatych rokov v revue Slovenské divadlo (o. i.) publikoval aj štyri portréty súčasných hercov, príslušníkov vtedajšej strednej generácie, ocitajúcich sa práve v zenite kariéry – L. Chudíka, C. Filčíka, V. Záborského a K. Machatu. Autor v nich vecne predstavil chronológiu aj dramaturgiu ich tvorby, ale hlavný fokus zameral na výstižnú charakteristiku estetiky ich hereckého prejavu a analýzu ich najvýznačnejších javiskových kreácií.

Od sedemdesiatych rokov 20. storočia sa recenzistike súčasného divadla venoval už len príležitostne. Svoj profesijný záujem koncentroval na analytické a spádové štúdie z histórie a súčasnosti slovenského i európskeho divadelníctva s prízvukom na scénografické umenie. Okrem čiastkových príspevkov k výskumu tejto oblasti prispel aj niekoľkými monografiami o podobách slovenského a čiastočne i českého javiskového výtvarníctva: Súčasná slovenská scénografia (1977), Helena Bezáková (1973), František Tröster (1983, spolu s J. Hilmerom a A. Zachom), Pohyb divadla (1989) či Ladislav Vychodil (1980). K tvorbe poslednej osobnosti sa neskôr vrátil v ďalšej rovnomennej publikácii – Ladislav Vychodil (2003). L. L. je okrem toho aj autorom desiatok popularizačných výstav (a ich sprievodných katalógov) venovaným práve erbovým predstaviteľom alebo dobovým fenoménom slovenského scénického výtvarníctva. Pri analýze tvorby výtvarníkov a výtvarníčok si všímal nielen ich generačné zázemie, dobové determinanty, konkrétne poetické a noetické špecifiká, ale najmä ich tvorivé výsledky zasadzoval do európskych umeleckých súvzťažností.

Kľúčovou porevolučnou teatrologickou prácou L. L. je dvojdielna monografia Dokumenty SND 1 (1920 – 1938): zápas o zmysel a podobu SND a Dokumenty SND 2 (1939 – 1945): divadlo v rokoch vojny (obe 2000). Ich obsahový základ L. L. pripravil už začiatkom sedemdesiatych rokov, ale publikovať ju v plnom rozsahu sa mu podarilo až na začiatku nového milénia. Monografie prinášajú dovtedy marginalizovanú alebo prehliadanú kolekciu dokumentov o prevádzkovej (nie umeleckej) činnosti prvých dvoch desaťročí SND. Obe časti uvádza štúdia, ktorá dané administratívne materiály triezvo interpretuje a účinne vkladá do historických kontextov. Poslednou autorovou publikáciou bola Silueta generácie (2013). V nej sa hĺbkovo venoval režisérom, dramaturgom a hercom, ktorých umelecké začiatky kotvili v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch minulého storočia a L. L. ich tvorbu teda poznal z priamej autopsie. K najzásadnejším kapitolám patrí stať o režisérovi, hercovi a pedagógovi J. Jamnickom. L. L. sa jeho umeleckej osobnosti aktívne venoval celú kariéru. Práve on bol spoluautorom prelomového spisu Pokus o vyjasnenie sporných miest v dejinách povojnového slovenského divadelníctva (1963), kde so S. Vrbkom nekompromisne charakterizovali pochybenia a nepravdy epochy socialistického realizmu. Následné rozporuplné reakcie, najmä politicky angažovaných divadelníkov staršej gardy vyvolali nutnosť otvorenej medzigeneračnej diskusie (16. 12. 1963). Jej cieľom bola umelecká rehabilitácia tvorby a osobnosti J. Jamnického. Tá sa podarila práve vďaka priebojnej iniciatíve štvorice mladých kritikov – L. Čavojského, E. Lehutu, S. Vrbku a nemalou mierou i L. Lajchu.