V rokoch 1942 – 1952 študoval na Spolkovom gymnáziu v Piešťanoch. V roku 1956 absolvoval štúdium divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. V roku 1966 získal vedecký titul CSc. Po ukončení štúdia pôsobil v rokoch 1956 – 1961 v Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry (neskôr Tatran), kde ako redaktor preložil a pre tlač pripravil viacero teatrologických a filmografických kníh (G. N. Bojadžijev Divadelný Paríž, 1963; C. Goldoni Pamäti, 1957; J. Barreult Som divadelník, 1961 a i.). Od roku 1961 do 1993 pracoval v Umenovednom ústave Slovenskej akadémie vied. V rokoch 1962 – 1964 bol redaktorom časopisu Slovenské divadlo. V rokoch 1993 – 1995 zastával pozíciu riaditeľa Národného kinematografického centra – Slovenského filmového ústavu. Neskôr pracoval ako výskumný pracovník-analytik v Národnom divadelnom centre, kde sa zaoberal aktuálnymi inscenačnými výsledkami slovenských profesionálnych divadiel. Manželka Daniela Lehutová, rod. Rapantová, prekladateľka.

Jeho publicistická činnosť bola veľmi bohatá. Ťažisko jeho práce tvorila recenzentská a kritická činnosť vrátane kritickej reflexie filmovej, rozhlasovej a televíznej dramatickej tvorby. Taktiež sledoval významné filmové festivaly a rôzne odborné podujatia. Publikoval v dennej tlači Pravda, Večerník a v časopisoch Kultúrny život, Slovenské pohľady, Film a doba, Mladá tvorba, Literárny týždenník, Javisko, Slovenské divadlo. V časopise Slovenské pohľady viedol rubriku Zápisník, v ktorej sa zaoberal nielen divadlom a filmom, ale aj rôznymi kultúrno-spoločenskými udalosťami. V sedemdesiatych rokoch nemohol publikovať.

Bol činný aj v oblasti filmovej teórie, spracoval tematiku SNP v publikácii Povstalecká tematika v slovenskom filme (1962). V rukopise ostali dlho pripravované Dejiny slovenského filmu. Je spoluautorom publikácií Slovenska kultúra 1945 – 1965 (1965), Dotyky – metodická príručka pre divadlá poézie (1967 s I. Lembovičom), Kapitoly z dejín slovenského divadla (1967, kol.), Základy filmovej výchovy (1969). Zostavil antológiu Štyri hry slovenskej moderny (1973). Je tiež autorom knihy Zákutia a výslnia polstoročia slovenskej drámy (1997), v ktorej sa pokúsil o panoramatický pohľad na osudy slovenskej drámy po roku 1945 až po súčasnosť. Systematicky sa venoval štúdiu dramatického diela J. Záborského, čoho výsledkom bola monografia Dramatik Jonáš Záborský (1998). Bol činný aj ako prekladateľ. Z ruštiny preložil Talianska ľudová komédia (A. K. Dživelegov, 1966), Zánik eskadry (O. Kornijčuk, 1960), Scenár môjho života (S. Ezenštejn, 1961), Divadelný Paríž (G. N. Bojadžijev, 1963), Semiotika divadla (J. Lotman, 1990). Z čestiny Kybernetika a estetika (J. Zeman, 1962), Poznámky o rytme (A. Radok, 1962).

E. L. patril do generácie divadelných kritikov, absolventov DAMU a VŠMU, ktorá bola výlučne orientovaná na divadlo, resp. dramatické umenie (M. Polák, L. Lajcha, L. Čavojský a i.). E. L. mal povesť prísneho kritika a jeho kritiky často vyvolávali ostrý nesúhlas. Nehodnotil divadlo iba z hľadiska literatúry, ale najmä v rámci špecifických zákonov javiskovej skutočnosti. Zaujímala ho najmä interpretácia dramatického textu, dramaturgia, réžia a herecká tvorba. Nepovšimnuté neostali ani faktografické či gramatické chyby v bulletinoch. Úlohou kritika podľa neho bolo aj upozorňovať na všetky vybočenia z normy. Podľa E. L. aj divadelný kritik musí inscenácii porozumieť a opísať ju tak, aby sa ani na jeho kritický výkon nezabudlo. Musí dielo analyzovať, interpretovať, hodnotiť. Jeho kritike sa nevyhla ani samotná divadelná kritika, ktorá podľa neho ostala buď v zajatí porovnania divadla s textom, s čitateľovou predstavou o jeho možnostiach alebo v zajatí dojmov. Podobná situácia vládla aj v oblasti filmovej kritiky. Súdobej kritike vyčítal, že zabúda na realizačné zložky inscenácie, málo priestoru venuje scénografii a kostýmom a taktiež pohybovej, hudobno-rytmickej stránke. E. L. považoval pohybovú kultúru za zložku rovnocennú hereckému výrazu. Podobne vnímal aj scénickú hudbu, ktorá nemala byť iba dramatickým efektom pôsobiacim na diváka, ale malo v nej vrcholiť a pokračovať to, čo sa odohrávalo na scéne. Pozornosť sa podľa neho venovala len herectvu, a to len torzovito, hodnotenia väčšinou končili definíciou hodnovernosti typu a jeho primeranosti predlohe.

E. L. sa vo svojich divadelných kritikách venoval najmä interpretácii dramatického textu a programovo sa zaujímal o javiskový, divadelný aspekt inscenácie. Väčší priestor venoval hodnoteniu herectva a rozboru hereckých výkonov. Často kritizoval výslovnosť, artikuláciu, rytmus, gestické prostriedky. Mal schopnosť presne a otvorene pomenovať podstatu problému, pričom konkrétne analyzované dielo nevnímal izolovane, ale uvažoval o ňom v širších kontextoch. Vďaka jeho podrobným recenziám možno dnes rekonštruovať mnohé umelecké výkony veľkých osobností slovenského divadla.